Odpustová slávnosť Sv. Ondreja odštarovala Jubileum Sv. Košických mučeníkov

V sobotu 1. decembra sa veriaci košickej arcidiecézy stretli v  katedrále pri oslave svojho diecézneho patróna svätého Ondreja. Táto slávnosť zároveň odštartovala prípravný rok na 400. výročie Troch sv. košických mučeníkov. Sú nimi traja kňazi: Štefan Pongrác, Melichar Grodecký a Marek Križin, ktorí 7.septembra 1619 počas povstania Gabriela Betlena zomreli v Košiciach mučeníckou smrťou. Keďže šlo o prvú sobotu v mesiaci, pred odpustovou svätou omšou sa košický pomocný biskup Marek Forgáč pomodlil pobožnosť fatimskej soboty. Svätý Ondrej je patrónom košickej diecézy od roku 1804. Na odpustovej svätej omši sa v rámci celodiecéznych rekolekcií zúčastnili i kňazi Košickej arcidiecézy. Aj im boli adresované slová homílie košického arcibiskupa a metropolitu Bernarda Bobera: ”To, čo robí Boh, robí v tichosti. Nerobí to s veľkým vytrubovaním s veľkým tímom, ale všetko, čo robí, robí v tichosti. Pochopiteľne, že počíta vždy aj s našou účasťou, našou pomocou a predovšetkým s otvorenosťou nášho srdca. K tej spolupráci si vybral svojich učeníkov a medzi nimi bol predovšetkým prvopovolaný sv. Ondrej, náš patrón. O ňom sa dá povedať, že je taký ľudí k Ježišovi, pretože, keď bol sám povolaný, zavolal aj svojho brata šimona Petra, ktorý sa tiež stal prvým medzi ostatnými 12 apoštolmi, a ďalších bratov. Ale do cirkvi sú povolaní všetci ľudia, nielen kňazi a zasvätení, ale všetci laici. Od krstu su povolaní nasledovať ježiša Krista. Takže všetci sme učeníci.“ Sobotňajšia slávnosť zároveň odštartovala prípravný rok na 400. výročie Troch sv. košických mučeníkov. Ako uviedol pomocný košický biskup Marek Forgáč, títo traja umučení kňazi sú veľkým príkladom vernosti cirkvi, Sv.Otcovi, svojmu povolaniu a viere. Ako ďalej dodal, Rok svätých košických mučeníkov bude sprevádzať množstvo aktivít: “Napríklad aula Teologickej fakulty v Košiciach bude pomenovaná  po sv. košických mučeníkoch, chceme dať vyhotoviť aj ich nový obraz. V pláne sú aj aktivity orientované smerom ku kňazom, keďže mučeníci boli kňazmi. Chceme otvoriť novú kapitolu permantnej formácie pre kňazov našej arcidiecézy. Takisto máme pripravené aktivity zamerané smrom k rodinám a k manželom. Chceme pozvať na svätú omšu do košickej katedrály jubilujúcich manželov, strieborných a zlatých, aby sme tak zvýraznili vernosť, ktorú si zachovali v manželstve. Teda tých aktivít je naozaj požehnane.“ Arcibiskup Bernard Bober súčasne počas sobotňajšej slávnosti požehnal dva relikviáre s ostatkami košických mučeníkov. Tie počas celého Roka sv. košických mučeníkov budú putovať po jednotlivých farnostiach košickej arcidiecézy, kde budú vystavené k verejnej úcte.   Homília Mons. Bernarda Bobera, košického arcibiskupa a metropolitu Milí spolubratia v biskupskej službe, Marek a Alojz, drahí bratia kňazi, diakoni, rehoľníci, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi! Keď Boh začína uskutočňovať nejaký svoj plán a projekt, začína v tichu a nenápadne. Nepotrebuje k tomu veľké reklamy a  realizačné tímy. Boh si vystačí aj s tým málom, čo mu ochotný človek prinesie vo vlastných rukách, no ešte viac sa pritom spolieha na veľkosť ľudského srdca. Božie kráľovstvo nie je plné senzácií, ale rastie potichu. Veď onedlho, počas Adventu, nám prorok Izaiáš pripomenie aké vlastnosti má Pánov služobník, a aký je Pánov pomazaný, povolaný a poslaný slepým otvárať oči a priniesť svetlo pre pohanov: Nebude kričať, ani hlasno volať, nebude na ulici počuť jeho hlas (Iz 42, 1-9). Taký bol, je a vždy bude náš Pán Ježiš Kristus. Nepostavil svoje poslanie na moci a sláve sveta, ale na dobrote a láske pokorného srdca. A podľa tohto kritéria si vyberal účinné nástroje svojej dobroty a milosti. Hľadal si ľudí, ktorí sa mu dokázali otvoriť a odovzdať. Doslova si vyhľadával ľudí jednoduchých, ale s otvoreným srdcom. Jedným z týchto jednoduchých ľudí bol aj apoštol Ondrej. Nebol ani intelektuál, ani teológ, ani politik. Bol to obyčajný rybár z Betsaidy pri Genezaretskom jazere. Spolu so svojim bratom Šimonom Petrom a s ďalšou dvojicou bratov – Jakubom a Jánom tvorili, dalo by sa povedať, akýsi rybársky tím. A z takejto bežnej každodennej práce bol Ondrej vytrhnutý cez nečakanú udalosť. Dotkol sa ho Boží Syn a oslovil ho. Ondrej ho spoznal už skôr vďaka Jánovi Krstiteľovi. A preto Ondrej vo chvíli povolania pri rybolove nezaváhal. Povzbudil aj ostatných, aby sa nebáli dať seba samých k dispozícii Božím plánom. Toto je podstatný odkaz apoštola Ondreja pre nás! Spolu s ním máme hľadať odpoveď na otázku: Chcem si žiť svoj vlastný život, alebo som otvorený pre Božie volanie, otvorený pre Ježiša, na mieste kde stojím, žijem a pracujem?! Som ochotný stať sa apoštolom, teda Božím poslaným – poslom viery a Božej dobroty? Podobne ako Ondrej sme povolávaní všetci. Žiť s Ježišom a ohlasovať jeho Slovo a jeho princípy života – to je naše povolanie v dnešnom svete. Ježiš si povoláva do služby nielen kňazov a zasvätených, veď nádherným dôkazom povolania každého pokrsteného laika, je svätý život našej novej blahoslavenej Anky Kolesárovej, mučeníčky čistoty. Boli sme svedkami jej blahorečenia. Bolo to dielo, ktoré rástlo potichu, bez hluku, bez vytrubovania, často aj s určitou skepsou z radov samotných kňazov – či to má zmysel a či to dnes ešte niekoho osloví?! Ale i napriek váhaniam a kritike zo strany svetských médií, sa Ankin príbeh stal veľkým Božím dielom. Zostať verný Bohu, jeho čistej láske a jeho princípom sa skutočne oplatí! Anka nás teraz pozýva a pomáha nám, aby sme aj my zabojovali o vernosť svojmu kresťanskému povolaniu. Ona nezaváhala a svedčila o Bohu aj v ťažkých okolnostiach života. Preto ani my nezahadzujme svoje povolanie, nevzdávajme sa hodnôt Evanjelia len kvôli pohodlnejšiemu životu. Nežime svoj život iba pre seba, nežime ho tak, akoby sme žili iba pre tento svet! Začnime ho žiť viac v Cirkvi a pre Cirkev. Aj keď všade okolo seba vnímame veľký tlak na naše rozhodovanie, nepodľahnime pokušeniu byť lákavými. Takto nás vyzval Svätý Otec František pred dvomi týždňami pri svätej omši v Dome svätej Marty. Kristova Cirkev má tichú povahu, prináša plody bez hluku, bez vytrubovania, rastie v skrytosti a často až po rokoch utrpenia prináša svoje voňavé kvety a bohaté ovocie. Taká je Kristova a naša Cirkev. Pán nám vysvetlil ako rastie Cirkev – v Eucharistii a v dobrých skutkoch, aj keď, tie sa zjavne nedostanú do správ. Naša duchovná rodina rastie svedectvom, modlitbou, príťažlivosťou Ducha Svätého a nie skvelými podujatiami podľa vzoru sveta. Aj tie môžu pomáhať, ale často nás privádzajú do pokušenia lákavosti. Chceli by sme, aby sa Cirkev viac zviditeľnila. Ale, čo viac môžeme urobiť pre jej zviditeľnenie, ako odovzdať ju do Ježišových rúk?! Vonkajškovosť teda nestačí! Ježiš, ktorý nás povoláva, si vybral cestu kázania, modlitby, dobrých skutkov, cestu kríža a utrpenia. Ak chceme ísť za ním, vyberme si tú istú cestu. Verme, že Cirkev rastie aj vďaka krížu, ktorému sa svet vyhýba. Podobne ako apoštol Ondrej, veľa pokrstených mužov a žien potvrdilo vernosť Ježišovi svojím vlastným krížom a svojou krvou. Cirkev rastie aj vďaka krvi mučeníkov. A dnes je ich mnoho. Je to zaujímavé – nedostanú sa do správ. Svet to ukrýva. Duch sveta neznesie mučeníctvo, ukrýva ho. My ho však nemáme prečo ukrývať, naopak, mučeníci pre Krista sú pre nás potvrdením, že ľudia sú aj dnes pripravení položiť svoj život za Evanjelium. V septembri na budúci rok uplynie presne 400 rokov od mučeníckej smrti troch Košických mučeníkov. Traja mladí kňazi, ktorí zostali verní Svätému Otcovi a ani po krutom mučení nezapreli Katolícku cirkev, dokázali oveľa viac ako dobre premyslené a niekedy aj násilné plány vtedajšej rekatolizácie. Marek Križin, Melichar Grodecký a Štefan Pongrác sú zvlášť pre nás, košických kňazov, veľkou výzvou a hlasnou ozvenou práve vo chvíľach, keď nás prepadne pokušenie ísť vlastnou cestou, či zjednodušiť si svoje kňazské povolanie, keď si niekedy až úzkostlivo chránime privátnu sféru a svoj voľný čas. A to platí aj pre každého veriaceho muža či ženu – každý by mal zabojovať o vernosť vo svojom povolaní – v zasvätenom živote, v manželstve, v rodine i slobodnom stave, aby sme sa nebáli dať za Ježiša celý svoj život. Potrebujeme v sebe obnoviť túžbu po vernosti v povolaní – túžbu po vernosti Ježišovi! Preto si pripomíname našich troch hrdinov, a preto sa chceme na významné výročie ich svedectva dobre pripraviť. Budeme ich prosiť o príhovor u Boha, o požehnanie pre našu arcidiecézu, pre naše rodiny. Ich kosti v týchto mesiacoch doslova ožijú a pohnú sa – rozbehnú sa do každej jednej farnosti, aby nás vytrhli zo skepticizmu a smutného pohľadu na svet a na Cirkev. Nie je všetko iba zlé! Tak často teraz počuť hlasy, že celibát je zlý, že hierarchia je zlá, že biskupi sú zlí, kňazi sú zlí, náuka Cirkvi je zlá... Mučeníci mali na to iný názor, a zaplatili zaň vlastnou krvou! Počúvajme ich teda dobre, čo nám chcú povedať. Aj po štyristo rokoch sú ich slová živé a ich skutky príťažlivé. Kiežby sa niečo z ich horlivosti a vernosti prilepilo na všetkých, ktorí priložia k ich relikviám svoje pery alebo prsty. Využime tento čas milosti – ďalší z veľkých Božích darov pre našu miestnu košickú Cirkev. Budujme v našej diecéznej rodine vzájomnú svornosť a spolupatričnosť, bez ohľadu na národnosť. Každý z nás, aj ako osoba, je síce iný, má inú povahu, iný charakter, ale každý z nás má niečo spoločné. Povoláva nás Pán! Vážme si na druhom to Božie povolanie! Očami Pánovho povolania sa pozerajme na tých druhých. Drahí bratia a sestry! Všetci pokrstení sme bratmi a sestrami v Kristovi. Podstatou nášho povolania je láska a vernosť. Verná láska k Ježišovi a jeho Cirkvi! V modlitbe a slávení Eucharistie napomáhajme rastu Cirkvi. Netreba veľa slov, ani veľké plány, ani roky skúseností. Stačí mať otvorené srdce plné túžby, pokory a horlivosti. Vzývajme Pannu Máriu, tak ako ju vzývali naši mučeníci, aby nás upevnila vo vernosti. A ak raz príde Pán a zaklope, ak nás navštívi nejakou skúškou vernosti, alebo nastane čas prenasledovania pre vieru, neváhajme dať za Ježiša celý svoj život! AMEN