Zelený štvrtok v katedrále 2025
Spomienka na ustanovenie Oltárnej sviatosti a posvätené tri druhy oleja: krizma, olej katechumenov a olej chorých, tým sa vyznačovala dnešná dopoludňajšia Eucharistická slávnosť v košickej katedrále.
Plné znenie príhovoru , ktorý predniesol košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober v 17. apríla 2025 v košickej katedrále:
Milý brat v biskupskej službe, biskup Marek, bratia kňazi, diakoni, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!
Jubilejný rok v nás zobúdza nádej. Dali sme sa viac do pohybu – telesne i duchovne. So symbolickou vzorkou našej arcidiecéznej rodiny sme iba prednedávnom počas celonárodnej púte Slovákov navštívili Rím a prešli sme svätými bránami. Stali sme sa pútnikmi nádeje. Naša kresťanská nádej, ktorá mám meno – je to sám Ježiš Kristus – nás učí a formuje. Nádej nám pomáha konať dobré a vždy lepšie skutky. Nádej nás totiž vychováva k súcitu a solidarite.
A toto je myšlienka aj pre naše dnešné stretnutie, drahí bratia a milí synovia. Nikdy sa totiž neunavme v škole úprimnosti a pokory pred Bohom. Vždy sa vráťme k nemu a prehodnocujme svoje kňazské postoje, slová, myšlienky i skutky.
Vieme, že apoštol Peter – vzor pre všetkých duchovných pastierov, po svojej trojnásobnej zrade Krista precitol a zaplakal. Jeho srdce bolo zasiahnuté ľútosťou. A práve toto bol moment jeho uzdravenia.
Uzdravenie apoštola, či uzdravenie pastiera sa uskutočňuje vtedy, keď my zranení a kajúci dovolíme, aby nám Ježiš odpustil. Je to možno zanedbávaný, ale podstatný aspekt nášho duchovného kňazského života. Je to tak potrebná skrúšenosť, ktorá spôsobí, že ešte dokážeme aj zaplakať nad svojimi hriechmi.
Pápež František venoval krásne slová kňazom, keď ich presne pred rokom povzbudil k tomu, aby svoje srdce vždy otvorili tomuto blahodarnému preniknutiu, ktoré páli vo vnútri a uzdravuje, pretože srdce, ktoré vidí svoje zlo a uznáva, že je hriešne, tak sa otvára, prijíma pôsobenie Ducha Svätého, prijíma ho ako živú vodu, ktorá pohýna a spôsobuje, že mu po tvári tečú slzy. Kto odhodí masku a dovolí Bohu nazrieť do svojho srdca, dostáva dar týchto sĺz, najsvätejších vôd po tých krstných.
Treba však poznamenať, že plakať nad sebou neznamená oplakávať sa, sťažovať sa na nevydarené očakávania a nepochopenia zo strany predstavených, keď stále dookola omieľame staré krivdy. Toto je svetský smútok.
Ozajstná skrúšenosť srdca je ľútosťou nad tým, že sme zarmútili Boha hriechom, znamená to uznať, že sme dlžníkmi, znamená to priznať, že sme nezachovali vernosť tomu, ktorý dal za nás svoj život. Iba tak sa naša bieda a jeho milosrdenstvo stretnú. Iba vtedy budeme vždy znovu cítiť, že ho milujeme i potrebujeme. Iba vtedy budeme počuť jeho hlas: Pas moje ovce!
Milý brat v kňazskej službe! Boh urobí cez teba veľa dobrého, hoci vieš, že si hrozne nedokonalý a miliónkrát si už zhrešil, ale aby mohla byť tvoja služba účinná pre veriacich, potrebuješ byť pokorný v srdci. Pokora dokáže uvoľňovať Božiu všemohúcnosť, no ľudská pýcha jej bráni prejaviť sa. Koľko správ dostávam i čítam o tom, ako tvrdo sa zachoval kňaz keď za ním prišli veriaci nahlásiť pohreb, krst či sobáš. Arogantné spochybňovanie ich úmyslu, viery, vedomostí... Jednanie zhora dole. Možno je to len automatická sebaobrana daného zraneného kňaza a aktuálny skrat, ale nemôžem sa zbaviť pocitu zdesenia, keď si predstavím, že pri vybavovaní pohrebu mojich rodičov by so mnou niekto podobným spôsobom nacvičoval scénu o vlastnej dôležitosti.
Bratia, koľko ľudí by mohlo zažiť milosrdného Ježiša, keby vo svojej farnosti stretli milosrdného a pokorného kňaza! Už dávno pominuli časy, keď kňaz niečo povedal a veriaci tak urobili. Kňaz nie je vedúci, ani šéf, ktorý vlastní firmu a oháňa sa veľkou zodpovednosťou. Synoda o synodalite nás učí niečo iné. Buďme viac empatickí a citlivejší. A hlavne žime v myšlienke, že sme predstaviteľmi Boha, ktorý sa nazýva Milosrdenstvo.
Svätý Otec František nás naučil vnímať Boha ako milosrdného otca, ktorý je pripravený odpúšťať a zachraňovať každého, keď je človek schopný zostať pokorným.
Už dnes večer začneme sláviť veľkonočné Trojdnie. Dnes si pripomenieme, že Ježiš na to, aby mohol zostať so svojimi až do konca čias, ustanovil Eucharistiu a kňazstvo. A tak, ako si povolal učeníkov, povolal si v priebehu dejín aj nás, aby sme ho sprítomňovali, ohlasovali a rozdávali. Nikto z nás nie je v tejto misii nasilu. Naopak, každý cíti, že iba osobné slobodné rozhodnutie nás spojilo s Ježišom, oltárom i jeho ľudom.
Vždy keď sa pozriem na obraz Poslednej večere, myslím často aj na kňazov, ktorí za tie roky zo služby odišli. Často na nich myslím, veď ich poznám po mene. Sú tiež dôkazom toho, že sme v tom všetci slobodne a dobrovoľne. Otázkou pre každého z nás pritom zostáva: Prečo som ja neodišiel a čo ma pri tejto službe a pri tomto stole s Kristom drží?
Ďakujem vám, milí bratia za vaše otvorené srdce, za vašu námahu, za verné zotrvanie v službe, i za vaše rany, ktoré ste utŕžili pri starostlivosti o duše. Nech vás potešia aj tieto oleje – krizma, ktorú posvätíme a olej chorých či katechumenov, ktoré požehnáme. Aby ste vždy, keď budete mazať a posilňovať veriacich v Krista, pocítili satisfakciu, že ste potrební a užitoční.
Arcibiskup Alojz, ešte predtým ako sa stal biskupom, prekladal knihu od poľského rehoľného kňaza Grudňoka s názvom trilógie: Byť kňazom, Žiť kňazstvo a Milovať kňazstvo. Z tejto publikácie dosť často citoval a na rekolekciách nám pripomínal dôležité myšlienky o kňazstve.
Jedna z nich hovorí o tom, že v kňazstve potrebujeme neustále nové návraty ku Kristovi ako k prameňu. Návrat k väčšej horlivosti a zodpovednosti, a to nielen za farnosť, ktorá mi je zverená, ale vôbec za Cirkev.
Bratia, vráťme sa k svojej láske, ku Kristovi, a pýtajme sa, koľko skrúšenosti a sĺz pokánia je v mojom spytovaní svedomia a v mojej modlitbe? Buďme viac bratmi všetkých hriešnikov vo svete bez akéhokoľvek náznaku nadradenosti alebo prísneho odsudzovania. Nech nás nádej formuje k solidarite a milosrdenstvu!
V závere spoločného stretnutia veriacich a kňazov so svojimi biskupmi arcibiskup Bernard Bober poďakoval jubilujúcim kňazom pri ich 25. výročí a 50. výročí kňazskej vysviacky .
