Košická arcidiecéza, Hlavná 28, 041 83 Košice, +421 55 6828 111, abukosice@abuke.sk

Zamyslenie - Menej s ľuďmi. Viac za ľudí.

Bola už noc, keď som vyšiel na prázdnu ulicu. Vzduch bol svieži a čistý. Padala prvá rosa. Cítil som jej chladivú chuť pod nosom. Pouličné lampy boli tmavé. Záhrady popri ceste tiché. A domy za nimi ponorené do tmy, rovnako ako ich obyvatelia. Moji obyvatelia. Moji veriaci.
Zišiel som cestou dolu kopcom a zmizol v tieni kostolnej veže. Otvoril som dvere a vkĺzol do kostola potajme ako zlodej. Priblížil som sa k oltáru, otvoril drevené dvierka bohostánku a pokľakol na obe kolená. 
Vytiahol som z vrecka čajovú sviečku a zapálil ju. Vyslobodil som Boha z pozlátenej skrinky a položil ho na oltár za sviečku. Dokonalá atmosféra pre intímne stretnutie človeka s Bohom, alebo aj so sebou samým.

Teraz však boli preč. Dvere boli zamknuté. Vstup do kostola zakázaný.

Znova som pokľakol na obe kolená a dlho sa díval do tváre bieleho chleba.
Plamienok sviečky tancoval v hanblivom tanci s vánkom, ktorý sa v tom tmavom chráme cítil slobodne ako moji veriaci, čo doň kedysi prichádzali prežívať svoju vieru. Boh si vždy nájde svedkov, čo si ho zamilujú. 
Teraz však boli preč. Dvere boli zamknuté. Vstup do kostola zakázaný.
Posadil som sa na päty a vyslovil nahlas myšlienku, ktorej som bol posledné dni plný. 
„Žehnaj, Pane, moju farnosť, žehnaj mne zverených ľudí…“
Ticho kostola ma objalo a zosunulo sa na kolená vedľa mňa. Aj tma by tak urobila, ak by ju nedráždil nepokojný plamienok sviečky. 
Len Boh tak nerobil. Díval sa na mňa pokojným pohľadom z chleba na oltári. A ja som dúfal, že si kľakne vedľa mňa, ako to urobil na krížovej ceste, keď sa k nemu sklonila skormútená matka. 
A možno teraz očakáva, že tak budem robiť ja: skláňať sa k nemu na všetkých krížových cestách mojich ľudí. 
Čakám, že mi povie: „Neboj sa, to zvládneš!“ 
Kým on možno čaká, že to poviem ja jemu: „Nebojím sa, s tebou to zvládnem!“
Všetko, čo sa v tej chvíli dotýkalo môjho Boha, mlčalo. Svetlo, ticho, vzduch, ba aj pozlátené steny monštrancie. 
Ako sa ho potom môžem dotknúť ja, utáraný? 
Kedy už konečne prestanem trucovito vykrikovať, čo mne stačí od Neho? 
Kedy už prestanem?
Možno by som tak počul, čo Jemu stačí odo mňa.

Či som sa už niekedy modlil za svojich ľudí tak, ako keby som nemal žiadnu inú robotu?

Pošúchal som si prstami zlepené oči. Až potom som si uvedomil, že by som sa nemal dotýkať tváre. Neskoro.
„Žehnaj, Pane, moju farnosť, žehnaj mne zverených ľudí,“ zopakoval som do ticha. A premýšľal som, či som sa už takto niekedy modlil? Okrem tých svätých omší za farnosť, ktoré som slúžil nedeľu za nedeľou? Okrem ružencov a iných pobožností, ktoré som s nimi prekľačal? 
Či som sa už niekedy modlil za svojich ľudí tak, ako keby som nemal žiadnu inú robotu?
A v tej chvíli som Ho počul. 
Povedal, čo jemu stačí odo mňa. A povedal to mojimi slovami. 
„Žehnaj, Pane, moju farnosť, žehnaj mne zverených ľudí…“
Boh, ktorý rád prekvapuje. Vždy si nájde cestičku, na ktorej ho nečakám a udrie svetlom, čo oslepí zrak, lebo srdce vidí aj cez kopce a hmlu. Srdce Boha v človeku. Boh v srdci človeka. Spolu. Usmial som sa, tak od srdca, nášho spoločného…

Veď Boh nemôže odmietnuť človeka, kňaza, ak je jeho jedinou prosbou Boh medzi ľuďmi.

o. Vlado Štefanič

 

Košickí mučeníci - Obnoviť túžbu po vernosti
Anna Kolesárová