Slávnosť Svätých Košických mučeníkov
Na sviatok Sv. Košických mučeníkov Mareka Križina, Melichera Grodieckého a Štefana Pongrácza sa v sobotu 7. septembra dopoludnia uskutočnila v košickej katedrále Eucharistická slávnosť , ktorej predchádzala pobožnosť Fatimskej soboty. Prítomným sa prihovoril košický arcibiskup metropolita Mons. Bernar Bober.
Drahý brat v biskupskej službe – Marek, bratia v kňazskej a diakonskej službe, milé rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!
V odkaze našich troch košických umučených kňazov môžeme nájsť inšpiráciu i hybnú silu pre náš duchovný život aj po štyristo rokoch. Máme zdokumentované konkrétne svedectvo o tom, že krátko pred násilnou smrťou sa navzájom povzbudzovali, vyspovedali a modlili. Nezačali oplakávať samých seba, ale vyznali svoju vlastnú slabosť, ľutovali svoje hriechy a odovzdávali sa do Božích rúk. Neskutočne silný príklad pokory, skrúšenosti, úprimnosti a otvoreného srdca. Nebáli sa ani tak svojich mučiteľov a bolesti, ako skôr toho, aby sa nestalo, že predstúpia pred Boha s poškvrneným srdcom. A toto je úprimná skrúšenosť!
Tu môžeme pochopiť, čo znamená plakať na sebou samými, ako to pekne vysvetľuje aj Svätý Otec František v jednom príhovore kňazom: Plakať nad sebou samými neznamená oplakávať sa. Stáva sa to napríklad vtedy, keď sme sklamaní, frustrovaní či nedocenení možno zo strany spolubratov, alebo nadriadených. ... Plakať nad sebou znamená vážne ľutovať, že sme zarmútili Boha hriechom; znamená to uznať, že sme vždy dlžníkmi... znamená to so smútkom uvažovať nad svojou dvojtvárnosťou a falošnosťou, znamená to zostúpiť do hlbín svojho pokrytectva a kňazskej pretvárky (Missa Chrismatis, 28.3.2024).
Milí bratia kňazi, srdce bez pokánia stvrdne. Najprv si zvykne, potom je neznášanlivé voči problémom iných a ľahostajné voči ľuďom, potom chladné a necitlivé a nakoniec je akoby z kameňa, dokáže byť až kruté. Preto sa aj my musíme častejšie pristaviť a zorganizovať si stretnutie našej úbohosti s Božím milosrdenstvom.
To sú chvíle, keď sa nám obnovuje naše srdce, keď sa znovu otvára pre Pána i pre druhých. A mám pocit, že čím sme starší, tým viac potrebujeme skrušiť vlastné srdce, aby vedelo plakať nad sebou, aby sme prestali byť zatrpknutými, uštipačnými a nehľadali príležitosti na sťažovanie sa.
Takto zasiahnuté srdce potom viac inklinuje k súcitu s druhými. Namiesto toho, aby sa hnevalo a pohoršovalo nad tým, čo robia jeho bratia, plače nad ich hriechmi, nepohoršuje sa. Tento obrat v zmýšľaní veľmi potrebujeme v tomto čase, aby sme nepodľahli prúdu doby. Radšej buďme prísni a tvrdí voči sebe a milosrdní voči druhým. Naozaj, ako veľmi sa potrebujeme oslobodiť od prísnosti, ctižiadosti a nespokojnosti!
Vnímame okolo seba, v našich farnostiach, nedostatok viery, nezáujem, ale aj toľko utrpenia, na ktoré sme schopní odpovedať často iba prísľubom modlitby. Mnohé veci nedokážeme ovplyvniť a trápi nás to. Preto by nás aj toto malo ešte viac utvrdiť v uskutočňovaní milosrdenstva voči všetkým. Buďme trpezliví a ústretoví.
V nedávnom blahorečení Janka Havlíka, seminaristu, sme tiež dostali pekný príklad vytrvalosti a vernosti, ktorá bola ocenená a vytiahnutá na svetlo až po rokoch. Za vytrpené zlo sa nevyhrážal, ani nesťažoval, neprepadol strachu o seba, nevyplakával nad sebou. V pokore išiel ešte ďalej a modlil sa za všetkých, ktorí mu ubližovali a znemožnili stať sa kňazom.
Keď sa dnes dívam na Jankove svedectvo o túžbe byť kňazom aj napriek nepriaznivým okolnostiam, veľmi ma bolí skutočnosť, že dnes si nevieme vážiť tú slobodu i možnosť byť kňazmi a pôsobiť bez väčších prekážok. Najväčšia prekážka dnes nie je ani tak vonku, v prostredí kde žijeme, ale v nás samých – a totiž, je to pohodlnosť a individualizmus, túžba po sebarealizácii.
Bratia, je preto veľmi dobré, že sme dnes tu, že sme spolu a že aj takto dávame najavo, že nám záleží na našich spolubratoch, na našej diecéze, na našej duchovnej rodine, na našej Cirkvi. Takto zjednotení si totiž vieme vyprosiť od Boha silu i schopnosť spolu sa nielen radovať, ale i trpieť, ak si to okolnosti vyžiadajú. Spolu sme silnejší, spolu vieme aj viac zniesť – tak ako naši mučeníci pred štyristo rokmi.
Častý návrat k svojmu srdcu pred Pánom a návrat k prežívaniu súcitu – to je cesta v tomto čase a na tomto mieste aj pre nás, košických kňazov. Viera, bratstvo a súcit – to sú tri slová, ktoré teraz prízvukoval Svätý Otec František na stretnutí s kňazmi a zasvätenými v Jakarte, v Indonézii. Až sa úprimne rozosmial, keď niekoľkokrát zopakoval, aby zasvätení nehľadali istotu v bohatstve a zabezpečení. Povedal: Nezabudnite na jednu vec: Diabol prichádza cez vrecká, vždy! A pripomenul, že napredovanie prichádza cez duchovný život, cez dobročinnosť a cez lásku v bratstve a súcite voči každému. K tomu je ale potrebná neustála sebareflexia a skutočné pokánie, aby sme vytrvali v službe až do konca.
Pamätajme pritom na to, že pokánie nie je ani tak výsledkom nášho cvičenia a disciplíny, ale je to milosť, je to dar od Boha, o ktorý treba neustále prosiť v modlitbe. A tu je na mieste otázka: Aká je moja modlitba?
Znovu objavme potrebu venovať sa modlitbe, aby to nebola iba povinnosť, aby to za nás neodčítala iba aplikácia, ale nech je naša modlitba pokojná a chutná, nech chutí a napĺňa jazyk i dušu.
A ak sme zabudli adorovať, vráťme sa k poklone a opakujme Ježišovi: Zmiluj sa nado mnou, hriešnym! Dovoľme mu, aby nás jeho pohľad prenikol.
Milí bratia kňazi, ďakujem vám za vašu obetavú službu a každý prejav súcitu s veriacimi i neveriacimi, za vaše vnímavé srdce, ochotné stretnúť sa so spolubratmi i s biskupom, ktorý nemusí všetko vidieť a už vôbec nie všetko pochopiť a oceniť.
Nech je vám sám Pán najvyššou odmenou, nech vás posilní vo vernosti a dopraje vám zažiť chvíle, kedy si ako Boží služobníci poviete: Urobili sme, čo sme boli povinní urobiť. A predsa cítime, že naša spolupráca s Božou milosťou je nielen potrebná, ale aj užitočná! AMEN
