Noví diakoni v Košickej arcidiecéze
Dóm Sv. Alžbety v Košiciach sa v piatok 17. júna 2022 stal miestom vysviacky piatich nových diakonov.
Peter Astrab (farnosť Budkovce), Dávid Buzogaň (farnosť Košice – Juh), František Hermanovský (Farnosť Lúčka), Tomáš Kovalčík (farnosť Giraltovce) a Šimon Škvarko (farnosť Jarovnice) prijali z rúk pomocného košického biskupa Mons. Mareka Forgáča službu diakonátu.
Ich rodičia, priatelia ale aj mnoho kňazov z celej arcidiecézy prišlo na slávnosť, na ktorej mladí muži potvrdili, že sa rozhodli slúžiť Cirkvi. Toto rozhodnutie je predovšetkým vec srdca.
Vo svojom príhovore to zdôraznil aj pomocný biskup Mons. Marek Forgáč: „treba bedlivo rozlišovať hnutia svojho srdca a ak treba, tak mu aj rozkázať. Keby aj prišli také chvíle, kedy by ste nerozumeli svojmu srdcu a ťahalo by vás od vašich záväzkov, vždy treba najprv prosiť: „Ježišu tichý a pokorný srdcom, pretvor moje srdce podľa tvojho srdca.“ A až potom načúvať dôvodom srdca. Lebo iba čisté srdce dokáže správne vidieť. „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8)
Diakoni budú nasledujúci rok slúžiť vo farnostiach, bližšie sa zoznámia s pastoráciou a po úspešnom ukončení štúdia prijmú kňazskú vysviacku.
Srdce má svoje dôvody (úplné znenie homílie biskupa Mons. Marka Forgáča počas diakonskej vysviacky 2022)
Pre svoju diakonskú vysviacku ste si vybrali tému srdca alebo konkrétnejšie – Ježišovho Srdca. Hovoriť o srdci – ak ide o kňazské povolanie – má svoje opodstatnenie. Ak ste sa pred rokmi prihlásili do kňazského seminára, možno sa vám vtedy aj niektorí čudovali a namietali, prečo ste si vybrali práve túto cestu a nebolo ľahké rozumovo argumentovať. Snáď len tak, že sám Boh vložil do vášho srdca túto túžbu a srdcu nemožno rozkázať... Pretože tak, ako záležitosti bežných vzťahov, tak aj záležitosť vzťahu k Ježišovi nemožno vtesnať do nejakej šablóny racionálnych vysvetlení. Je to vec srdca. A srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nechápe...
Podobne to platí aj o čase niekoľkoročnej formačnej prípravy na dnešný deň. Dobre vieme, že hoci vo veľkej miere išlo o štúdium posvätnej teológie, predsa to nebolo to najdôležitejšie. Veď k čomu by to bolo, keby ste aj hovorili o teológii jazykmi ľudskými aj anjelskými, ale nemali by ste lásku k Bohu, k Cirkvi, k ľuďom? V tejto chvíli nás viac zaujíma, či je vaša láska k Ježišovi intenzívnejšia ako bola na počiatku prípravy na kňazstvo. Alebo či je vaša túžba po zasvätení a po obetovaní sa pre druhých väčšia ako v čase, keď ste sa rozhodovali pre túto životnú cestu. Alebo či ste ľudsky zrelší, pevnejší, odhodlanejší ako pred rozhodnutím vstúpiť do kňazského seminára. A tieto otázky skôr zohľadňujú srdce než rozum.
Áno, srdce je v tomto procese dôležitejšie. Ono má svoje dôvody, ktoré rozum nechápe. Ale platí to vždy? A čo v prípade, keď niekto robí nesprávne rozhodnutia a vyhovára sa na srdce? Koľko je rozpadnutých rodín kvôli tomu, že jeden z manželov argumentoval, že ho srdce tiahne inde, za iným? Koľko bolo kňazských odchodov, kde medzi riadkami zaznievali slová: „Srdcu predsa nerozkážeš...“
A práve preto si pripomíname Ježišovo srdce, lebo to naše nie vždy bije správnym rytmom. Potrebujeme ho neustále pretvárať podľa jeho srdca. Veď sám Ježiš vraví, že človeka nepoškvrňuje to, čo prichádza zvonku, ale to, čo vychádza zvnútra, zo srdca človeka, to poškvrňuje človeka (Mt 15,10-20). Preto srdcu treba niekedy rozkázať.
A už sme pri tom, čo sme práve počuli v evanjeliu: „Toto je moje prikázanie, aby ste sa navzájom milovali...“ (Jn 15,12) Ježiš tu hovorí o láske ako o prikázaní. Je to zvláštne, pretože keď poviem „prikázanie“, napádajú mi slová ako zákon, norma, disciplína, či sankcie. Ale keď poviem láska, ktorá je vecou srdca, prídu mi na myseľ skôr pojmy ako úžas, zázrak, či kreativita... A predsa Ježiš tieto dva pojmy spája, lebo srdcu treba niekedy aj rozkazovať: „Toto je moje prikázanie, aby ste sa navzájom milovali...“
Ježiš tu ponúka úplne iný koncept lásky, aký ponúka tento svet. Dnes sa stále viac stretáme s tendenciou rozhodovať sa pod vplyvom práve prežívaných emócií. Emócia sa stáva mierou života. Ak človeka niečo nevzrušuje, tak to nemá hodnotu. Ľudia robia také rozhodnutia a vyberajú si také cesty života, kde ich momentálna citová dispozícia nabáda.
Ale Ježiš tu hovorí o láske ako o prikázaní. Je to prvé a zároveň najdôležitejšie prikázanie. Teda milovať, mať rád, obetovať sa pre druhých, to nemá byť na konci ako len nejaká výslednica prajných okolností alebo ako výsledok vhodných príležitostí či komfortného rozpoloženia, kedy si človek povie, že teraz je príhodný čas rozdávať sa. Nie je to len dôsledkom toho, že sa niekto cíti dobre a preto sa rozhodne mať rád. Láska, o ktorej hovorí Ježiš, je prikázaním. Teda sa koná aj vtedy, keď sa človeku nechce alebo keď by nič nenasvedčovalo, že by sa teraz oplatilo mať rád.
Je to potrebné takto povedať práve vo chvíli, keď budeme svedkami celoživotných záväzkov, ktoré chcete vy, milí kandidáti, o krátku chvíľu vykonať. O krátky moment sa slobodne rozhodnete na celý život zaviazať k modlitbe liturgie hodín a k životu v samote, teda k celibátnemu životu. Ide o záväzky k hodnotám, ktoré majú byť silným svedectvom pre dnešný svet, ale zároveň ide o štýl života, ku ktorému nie je človek v každej chvíli emotívne disponovaný.
Vezmime si prvý záväzok – záväzok každodennej modlitby žalmov. Ako dobre viete, modlitba je rozhovorom s Bohom. A tu by sa mohol niekto opýtať: „Ako môže byť rozhovor s Bohom povinnosťou, záväzkom? Veď to by malo byť skôr vyjadrením dobrej vôle a ochoty komunikovať. Aký je to rozhovor, keď je nariadený, keď už nie je kreatívny, ale sa stáva disciplínou?“
Áno, všetci si iste prajeme, aby naša modlitba v akejkoľvek forme bola čo najčastejšie úprimným a spontánnym rozhovorom s Bohom. Ale nie vždy je to tak. Modlitba je celoživotný zápas. A ak nie je
v tom-ktorom momente ideálna, neznamená, že nemá význam. Aj v bežnom živote sa stáva (a určite to poznáte aj z formačného procesu), že i nariadený rozhovor, ktorý nemusí byť hneď príjemný, môže priniesť dobré ovocie. Tak aj modlitba. Nie vždy musí byť výslednicou prajných okolností a vhodných príležitostí či komfortného rozpoloženia, kedy si človek povie, že teraz je najlepší čas modliť sa. Modlitba ako prejav lásky môže byť tiež prikázaním.
Všímajme si Ježiša, ktorý sa aj celú noc modlí (Lk 6,12). Určite to ľudsky nebolo komfortné. A pred svojím utrpením v Getsemanskej záhrade napomína svojich učeníkov, keď ich našiel spať: „To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou?“ (Mt 26,40) Tieto slová o aspoň jednej hodine patria aj nám, ktorí máme povinnosť modliť sa liturgiu hodín. Aj v tomto prípade vidíme, že modlitba môže byť aj príkazom. Dokonca aj tú najkrajšiu modlitbu, keď sa ju modlime vo svätej omši, často uvádzame slovami: „Na príkaz nášho Spasiteľa a podľa jeho božškého učenia...“ Buďte teda vytrvalí v tomto príkaze, nech odteraz až do konca sprevádza váš život dennodenný záväzok pravidelnej komunikácie s Bohom.
A je tu ešte záväzok celibátu. Ide o zasvätenie Kristovi novým a vynikajúcim spôsobom, ktorý je vyjadrením vašej lásky k nemu. Ale i tu treba podotknúť, že nemá ísť o nejaké vyhľadávanie komfortu, väčšej slobody, či nezávislosti, ale predovšetkým o formu obety, ktorú často treba vykonávať na spôsob prikázania. Do kňazstva predsa nemajú prichádzať tí, ktorí by neboli schopní manželského života a ktorí by sa nedokázali postarať o rodinu. Práve naopak. Majú to byť tí, ktorí by túžili po rodinnom živote, tešili by sa z neho a reálne by v ňom aj obstáli, ale z lásky ku Kristovi sa toho zriekajú a obetujú sa. „Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo.“ (Mt 19,12) Takto to vysvetľuje Ježiš v Matúšovom evanjeliu.
Sami a slobodne sme si zvolili túto cestu. Cestu, na ktorej chceme spolu s Ježišom uchopiť tento koncept lásky ako prikázanie. Cestu, na ktorej chceme spájať zákon i zázrak, normu i úžas, disciplínu i kreativitu. Cestu, na ktorej sa chceme stávať ľudsky zrelšími, pevnejšími, odhodlanejšími ako aj stále intenzívnejšie milovať toho, na ktorého sme vsadili celý svoj život.
Je to obeta srdca, ktoré je centrom prežívania náklonností a vzťahov. A preto v tomto prípade platí dvojnásobne, že práve prežívaná emócia nemôže byť mierou života a že treba bedlivo rozlišovať hnutia svojho srdca a ak treba, tak mu aj rozkázať. Keby aj prišli také chvíle, kedy by ste nerozumeli svojmu srdcu a ťahalo by vás od vašich záväzkov, vždy treba najprv prosiť: „Ježišu tichý a pokorný srdcom, pretvor moje srdce podľa tvojho srdca.“ A až potom načúvať dôvodom srdca. Lebo iba čisté srdce dokáže správne vidieť. „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8)
O krátku chvíľu sa stanete diakonmi a ešte predtým zložíte svoje celoživotné sľuby. Je pravdou, že tak, ako záležitosti bežných vzťahov, tak aj záležitosť vzťahu k Ježišovi nemožno vtesnať do nejakej šablóny racionálnych vysvetlení. Je to záležitosť srdca. Je to záležitosť lásky. Ale pamätajte, že láska nie je len nejaká výslednica prajných okolností alebo výsledok vhodných príležitostí či komfortného rozpoloženia, kedy si človek povie, že teraz je príhodný čas milovať a rozdávať sa. Od tejto chvíle už vaše povolanie nie je len vysnívanou túžbou, vyhľadávaným ideálom, či obdivovaným štýlom života. Od tejto chvíle je to prikázanie. Ale nebojte sa, je to prikázanie lásky...
