Na Mariánsku horu prišli státisíce návštevníkov
Na Levočskej púti sa podľa moderátora púte Jozefa Lapšanského naplnili maximalistické odhady , ktoré hovorili, že v priebehu týždňa , od predchádzajúcej nedele dosiahne počet návštevníkov 400-tisíc ľudí.
Počas týždňa sa v bohoslužbách zvýrazňovala myšlienka rodinnej lásky, ako povolanie a cesta svätosti. „Naozaj, nič nie je v týchto našich časoch dôležitejšie, potrebnejšie a zároveň zraniteľnejšie, ako je život v rodine,“ uviedol v nedeľu na slávnosti , košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober , ktorý vyzval rodiny k sebadarovaniu i odpusteniu.
„Milé naše rodiny, zostaňte blízko pri Bohu, pri Ježišovi , aby Vám dával novú silu k sebadarovaniu a odpusteniu , zostaňte verní Bohu a sebe navzájom. Nezabúdajte na nedele a sviatočné dni, ktoré treba stráviť na slávení Eucharistie v kostole.
Noste svoje deti do kostola a ukazujte im svoju zdravú a sympatickú odkázanosť na Boha, krásu i zmysel života s Ním.“ Manželské páry si počas nedeľnej slávnosti obnovili svoj manželský sľub.
Úplné znenie homílie z Mariánskej púte v Levoči .
Rodinná láska: povolanie a cesta k svätosti
Excelencie, bratia v biskupskej službe, milí bratia kňazi, diakoni, seminaristi, rehoľné sestry a všetci zasvätení, predstavitelia štátnej správy i samosprávy, milí pútnici – mariánski ctitelia, milé naše rodiny, manželia a deti, drahí bratia a sestry v Kristovi, zhromaždení tu, na levočskej mariánskej hore, ale aj vy, ktorí nás sledujete cez vysielanie Televízie Lux.
Počas celej tohtoročnej púte na levočskej hore, sme mali možnosť intenzívnejšie rozjímať o jednej spoločnej a veľmi dôležitej téme, ktorou je rodina. Naozaj, nič nie je v týchto našich časoch dôležitejšie, potrebnejšie a zároveň zraniteľnejšie ako je život v rodine. Pre dnešné stretnutie bola vopred vyhliadnutá a vybratá téma rodinnej lásky, ktorá má byť povolaním a cestou svätosti.
Hneď pri prvom pohľade na súčasnú situáciu našich rodín nemôžeme prehliadnuť demografickú krízu a neochotu prijať viac detí – to všetko akoby naznačovalo, že tej rodinnej lásky je akosi pomenej.
Vzťahy v rodinách v mnohých prípadoch vyostrila dlhotrvajúca pandémia a nepriamo ich poznačil aj vojnový konflikt na Ukrajine. V takejto situácii, v tomto svete neistoty, keď ľudia strácajú pevnú pôdou pod nohami, keď majú strach pred avizovaným zdražovaním, uzatvárajú sa, cítia potrebu nejako sa poistiť, pripraviť si zásoby, znížiť výdavky.
No tí, ktorých formuje Božie Slovo, si povedali, že už stačilo tej nezmyselnej kumulácie strachu, lebo si uvedomujú, že najväčšou istotou v živote je Boh sám, a že ten, kto sa spolieha na neho, vyjde z každej krízy posilnený a zrelší. My sa nespoliehame na mocnárov tohto sveta, ktorí si myslia, že majú v rukách osudy ľudí, lebo podľa slov Matky Božej v jej chválospeve, títo budú zosadení zo svojich trónov (Lk 1, 39-56).
My si chceme zachovať pokoru a živý vzťah s Bohom. Preto sa aj teraz s totálnou odovzdanosťou obraciame k Nebeskej Matke Panne Márii a prosíme ju, aby sme pri všetkých starostiach o materiálne zabezpečenie nestratili vieru v Boha. Prosíme ju, aby sme nestratili odvahu riskovať svoje pohodlie kvôli tomu, aby sme si zachovali charakter, svedomie, hodnoty a predovšetkým rodinnú lásku, ktorá sa nedá ničím zaplatiť.
Boh každého z nás povoláva na cestu k svätosti. Nehovorím, že my zasvätení to máme jednoduchšie, keď v latinskej Cirkvi nežijeme v rodine. Aj celibát našich kňazov sa počas pandémie ukázal ako nesmierna výhoda - bez zábran rodinných povinností vystaviť sa hoci aj ohrozeniu života v službe svojim veriacim kdekoľvek a kedykoľvek. Všetko má teda svoje náročnosti i svoj význam. No obzvlášť povolanie k životu v rodine, povolanie byť otcom a mamou, povolanie vychovávať deti je každodennou výzvou obetovať svoj život. Aj rodinný život je teda účinnou formou a cestou k posväcovaniu a svätosti. Svätosť nie je len pre zasvätených, ale pre všetkých, pre rodičov i deti.
Ide o to, aby sme nestratili zo života Ježiša. Lebo, hoci budeme žiť skromnejšie či chudobnejšie, môžeme vždy zostať bohatí na lásku. A preto, ani spomínané zdražovanie – to nie je dôvod na to, aby sme boli chudobní na deti! Deti neoberajú o slobodu, ani ženu ani muža, nie sú hrozbou pre rodičov, ale prinášajú šancu vyzrieť, darovať svoj život v obetavosti a rozdeliť ho v láske. Takejto motivácii veľmi napomáha kresťanská viera, Ježiš Kristus, ktorý nás chce ťahať hore, odlepiť sa od seba a žiť pre svoju rodinu.
Naozaj, aby sme v živote vydržali, či už v manželstve alebo zasvätenom živote, musíme žiť s pohľadom upretým k nebu. Bez modlitby sa to nedá. Lebo napriek najvznešenejším ľudským snahám si nevystačíme. Máme svoje limity, ktoré nás tlačia k zemi a sú príčinou pohoršení a kríz, no manželstvo napojené na silu Božej lásky sa môže oprieť a čerpať silu z mocnej, trvalej, vernej Božej lásky, schopnej odpustiť každé zlyhanie.
Nebojme sa urobiť ten pomyselný „krok naviac“ ako hovorí a odkazuje Svätý Otec František rodinám pri otvorení X. Svetového stretnutia rodín v Ríme.
Nebojme sa urobiť krok k objatiu a prijatiu našej rodinnej situácie, aj nášho rodinného kríža. Lebo kríže napr. v podobe choroby sú súčasťou každej rodiny. Preto nám sv. Pavol apoštol odporúča: V súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí (Rim 12, 9-16). Choroba a skúška zmenia priority a veľakrát prinesú pokoru i pokoj do vzťahu. Aj choroba sa môže stať prostriedkom na posväcovanie. Koľkí vaši známi a priatelia vyslúžili svojmu manželovi či manželke všetko potrebné až do posledného dňa, až do smrti! Sú to vzácne a hrdinské príklady obetavej lásky a starostlivosti.
Ďalší prepotrebný „krok naviac“ na manželskej ceste k svätosti je potrebné urobiť smerom k odpúšťaniu. Nikdy nebude dosť odpúšťania v manželstve, lebo v každom manželstve sú krízy. A krízu treba najprv odkryť, pomenovať a až tak nastúpiť cestu na jej vyriešenie. Možno mi dáte za pravdu, že krízu do manželstva často prináša nedostatok úprimnosti, nevera, peniaze, moc i kariéra, nevraživosť a zatvrdnuté srdce.
Pozerať sa na rozpad rodiny je vždy bolestné, je to tragédia. Zmiznú úsmevy, rodiny z oboch strán sa prestanú stretávať, deti sú dezorientované. Cítiť hlbokú bezradnosť. No Ježiš dokáže presvetliť aj tieto temné chvíle a uzdraviť zranenia. Lebo aj uprostred búrky Boh vidí, čo je v srdci človeka. Priznať si chybu, poprosiť o odpustenie i pripravenosť odpustiť, to sú Božie impulzy, ktoré presahujú naše ľudské sily. A predsa je to možné!
Cesta uzdravenia vzťahu, manželstva a rodiny začína v spovednici, a potom, ak je to potrebné, aj v konzultácii s odborníkmi – v nejakej manželskej poradni. Ak nevieme nájsť riešenie, dajme si poradiť! Urobme všetko pre záchranu manželstva!
Odpustenie lieči každú ranu. Takto aj deti na svojich rodičoch vidia pokoru a silu, ktorú k odpusteniu dáva iba Boh. Takto sa od rodičov môžu deti naučiť ako povstať z každého pádu. Lebo ak raz v živote tiež urobia chybu, budú pamätať na to, že Pán nás dvíha a učí odpúšťať aj iným.
V jednej rodine, pred rokmi, prišlo k ťažkej zvade. Manželia sa medzi sebou pustili do veľkej výmeny názorov, v prudkej hádke trieskali dverami a stoličkami a deti pritom nemo mlčali. Ale najstaršia dcérka dostala nápad. Nebadane sa vytratila a z blízkej telefónnej búdky, vtedy to ešte tak fungovalo, vytočila číslo svojich rodičov. Telefón zazvonil. Vzal to otec. Dievča zmenilo hlas a vraví: „Dobrý deň, tu je redakcia časopisu Nová rodina. Robíme prieskum pre náš časopis na túto otázku: Milujete svoju manželku? Odpovedajte, prosím.“
Otec celkom zarazený váhavo odpovedal: „No, pravdaže, prirodzene!“ „Aj manželka vás?“
Otec volá manželku: „Oľga, poď sem!“ Oľga berie telefón a počúva: „Prepáčte, robíme prieskum o rodinách v našom meste: Milujete svojho manžela?“ Ona spoznáva hlas svojej dcérky a dojatá odpovedá: „Pravdaže, milujem.“
„Ďakujem,“ ozvala sa malá redaktorka a skončila. Otec si uvedomil čo sa deje, vzdychol si a povedal: „Takú mám chuť na kávu. Prosím ťa, Olinka, sprav mi kávu!“ A nastalo medzi nimi utíšenie.
Drahí bratia a sestry, tak málo stačí, aby sa aj husté chvíle zriedili odpustením, väčšou pokorou a prajnosťou, jednoducho manželskou láskou.
Odpúšťanie nás učí empatii, a to nielen voči našej rodine, ale aj voči iným rodinám a hlavne voči tým, ktorí potrebujú pomoc. A toto je ďalšie potrebné svedectvo zo strany našich rodín. Učme sa tejto schopnosti prijatia, aby sme neboli uzavretou a sebeckou bunkou, ktorá nepotrebuje ani chodiť do spoločenstva, ani do kostola, a s nikým nechce mať nič.
Prejaviť ľudskosť, pohostinnosť a štedrosť je veľká škola do života pre vaše deti, tak, ako ste to aj mnohí z vás urobili počas stále trvajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine, keď ste do svojich rodín a do svojich domovov prijali ľudí utekajúcich pred vojnou. Za to vám vyslovujeme úprimné poďakovanie. Vždy si nájdime miesto pre iných, aj pre svojich starých rodičov, nebojte sa byť viacgenerační. Toto je škola, ktorá sa vyučuje v rodine. Takéto rodiny liečia svet, lebo prekonávajú každé rozdelenie či nenávisť i priepasti medzi kultúrami či náboženstvami.
Milé naše rodiny! Zostaňte blízko pri Bohu, pri Ježišovi, aby vám dával stále novú silu k sebadarovaniu i odpusteniu, aby ste zostali verní Bohu a navzájom i sebe! Nezabúdajte na nedeľu a sviatočný deň, ktorý treba stráviť na slávení Eucharistie v kostole, nie pred obrazovkou, lebo zo samotnej omše, Božieho slova a hlavne zo svätého prijímania môžeme načerpať silu obetovať sa pre rodinu tak, ako sa za nás obetoval Ježiš. Noste svoje deti do kostola, nenechávajte ich doma, ukazujte im svoju zdravú a sympatickú odkázanosť na Boha, zmysel i krásu života s ním. Nevychovávajte ich iba pre tento svet! Myslite už teraz na ich večnosť!
Za tu prítomných biskupov i kňazov vám môžem sľúbiť, že vás dnes i každý deň budeme odovzdávať a zasväcovať Božej Matke, Panne Márii, aby vás vždy priviedla bližšie k Ježišovi. Modlíme sa za vás a vyprosujeme vám veľa Božej pomoci do každého dňa, aby ste zostali spolu až dokým vás smrť nerozdelí! Vydávajte dobré svedectvo o svojej viere a buďte liekom pre tento svet! AMEN