Tento web používa k poskytovaniu služieb, personalizácii reklám a analýze návštěvnosti súbory cookies. Viac informácií.

Odmietnuť Súhlasím Podrobné nastavenie Prijať zvolené cookies
Nevyhnutne nutné cookies
Tieto cookies sú nevyhnutné pre fungovanie nášho webu a nemožno ich deaktivovať. Tieto súbory navyše prispievajú k bezpečnému a riadnemu využívaniu našich služieb.
Analytické cookies
Analytické cookies sú zhromažďované skriptom spoločnosti Google Inc., ktorá následne tieto dáta anonymizuje. Po anonymizácii sa už nejedná o osobné údaje, pretože anonymizované cookies nemožno priradiť konkrétnemu užívateľovi, resp. konkrétnej osobe. My pracujeme iba s cookies v anonymizovanej podobe.
Reklamné cookies
Reklamné cookies používame my alebo naši partneri, aby sme Vám mohli zobraziť vhodné obsahy alebo reklamy ako na našich stránkach, tak na stránkach tretích subjektov. Na základe týchto informácií nie je spravidla možná bezprostredná identifikácia Vašej osoby, pretože sú používané iba anonymizované údaje.
Košická arcidiecéza, Hlavná 28, 041 83 Košice, +421 55 6828 111, abukosice@abuke.sk
06. jula 2022

Homília arcibiskupa Bobera na Cyrilo-metodskej národnej púti v Nitre

Milí pútnici – duchovné potomstvo našich vierozvestov, milé naše rodiny, drahí bratia a sestry v Kristovi, zhromaždení tu, na Svätoplukovom námestí v Nitre.

Je nepopierateľné, že základ pre efektívnu evanjelizáciu v našich krajoch položili bratia zo Solúna, Konštantín – Cyril a Metod, hviezdy slovanských dejín. Vzali si totiž k srdcu výzvu Ježiša Krista adresovanú všetkým jeho nasledovníkom: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu (Mk 16, 15).

            Dar viery, ktorý sa k nám dostal cez ich ohlasovanie, máme teda aj my sami zveľaďovať a odovzdávať ďalej. A to nie iba svojim potomkom, ale celému svetu, všetkým národom.

Keď sa hovorí o misii ohlasovania, v prvej línii sa objavujú učeníci, tak ako za čias Ježiša Krista, tak aj v ére Cyrila a Metoda. Aj oni si vychovali svojich žiakov – kňazov, ktorí  sa po vyhnaní z Veľkej Moravy dostali do celého okolitého slovanského sveta, kde našli priaznivé podmienky a otvorené srdce vtedajších panovníkov a vládcov.

Dnešný svet a súčasná svetská moc hlavne tu v Európe zrejme už nestojí o takéto služby. Neraz sa díva na prácu samotných kňazov s opovrhovaním a iróniou. V dobe, keď sa vyzdvihuje skôr finančníctvo a technické zameranie, sa zdá, akoby sme zabúdali, že je potrebné pracovať aj na duchu. Akoby sme zabudli, že človek má okrem tela aj nesmrteľnú dušu. Duchovná práca a duchovné povolanie je neraz považované za zbytočné. Na biskupov a kňazov sa pozerá dosť negatívne, a na základe zlyhaní niekoľkých jednotlivcov z našich radov, ktorí sú aj pre nás samých výčitkou a hanbou, prisudzujú sa nám všelijaké zovšeobecňujúce označenia a nálepky.

No paradoxne, aj súčasné krízy, či už tá koronová, ale aj vojnová kríza na Ukrajine, otvorili mnohým našim ľuďom oči, keď sa sami presvedčili o tom, že máme medzi sebou veľmi veľa ochotných a dobrých kňazov, ktorí sa neboja obetovať nielen svoje zdravie, ale i život v službe tým, ktorí sú chorí, alebo trpia a potrebujú akúkoľvek fyzickú i duchovnú pomoc. K ich práci sa pridružuje úsilie toľkých veriacich laikov na každom fronte a v takej miere, že každý súdny človek musí uznať, že Cirkev zohráva zásadnú rolu v živote spoločnosti.

Cítim to trochu ako krivdu, keď sa v mediálnom a v spoločenskom priestore prikladá taký veľký význam neúprimnému a jednostrannému pohľadu na Cirkev. Jedna dobrá a pozitívna správa nevyváži ďalších desať, ktoré sa snažia prezentovať Cirkev ako mašinériu moci, brzdu pokroku, či ako hniezdo predátorov.

Kde sú správy o našej každodennej službe pre občanov tejto republiky? Prečo sa nehovorí o našom nemalom príspevku k spoločenskému zmieru, prečo sa nepíše o starostlivosti o duševné a psychické zdravie obyvateľov tohto štátu hlavne počas pandémie a vojnovej krízy, keď sa neúnavne snažíme vytvárať mier zdola, cez rodiny, cez malé komunity, cez farnosti, dekanáty a diecézy, až po celonárodnú úroveň?

Prečo sa zahmlievajú naše prínosy v školstve, kultúrnom živote, zdravotníctve i charite? Prečo sa nahlas nepovie, že aj v rámci integrácie a práce s rómskymi komunitami máme oveľa lepšie výsledky ako rôzne iné organizácie? Preto sa pýtam: Kto dá hlas našej duchovnej rodine, Cirkvi, v celospoločenskej debate? Kto ju obháji aj pred tými, ktorí nás ponižujú, opovrhujú nami a zniesli by nás zo sveta?! Áno, pre mnohých sme iba príživníkmi na tele spoločnosti. No bohužiaľ, toto môžu tvrdiť len tí, ktorí Cirkev nepoznajú alebo majú v sebe hlboké zranenia, predsudky či myšlienkové stereotypy a myslia si, že štát je na cirkvách iba stratový a nič viac.

Drahí bratia a sestry, aj my, veriaci ľudia, sme občanmi tohto štátu a občanmi Európskej únie. Nikto z nás nesmie robiť ľudí druhej kategórie, a to len preto, že máme iný názor na život a hodnoty. My sme sa počas krízy neskrývali. Veď Cirkev počas najväčšej novodobej pandémie podala pomocnú ruku zdravotníkom a trpezlivo sa snažila prispieť k tomu, aby sa neprepĺňali nemocnice. Hneď po vypuknutí vojny na Ukrajine stála prvá na hraniciach a podávala pomocnú ruku vystrašeným odídencom. Cirkev – naša milovaná rodina – otvorila svoje domy, semináre, farské budovy a školy, aby prichýlila ubiedených ľudí utekajúcich pred vojnou.

Preto sa chcem prihovoriť aj našim štátnym predstaviteľom, ktorí sú ešte ochotní načúvať, aby sa nebáli zanechať falošnú etiketu, podľa ktorej sa Cirkvi za žiadnych okolností nepripisuje význam a ani neďakuje, a ak už, tak iba pod všeobecným označením „Tretí sektor“. Táto falošná spoločenská etiketa sekularizmu však na druhej strane nešetrí kritikou, hlavne keď sa jedná o vyčísľovanie výdavkov zo štátneho rozpočtu na takzvanú „nenásytnú Cirkev“. Takto sa cielene vzbudzuje závisť a nenávisť hlavne voči kňazom, ktorých si potom naša domovina cení tak, že ich prácu a prínos ohodnotí minimálnou mzdou, a ešte aj to im závidí a nedopraje.

Toto neprispieva k pokoju a rastu! Cirkev i štát majú svoje spoločné témy a prieniky, kde môžu urobiť veľa dobrého. Stačilo by si viac dôverovať, prejaviť prajnosť z oboch strán, neblokovať možnú pomoc a podporu. Bagatelizovanie a pohŕdavý postoj k duchovným a pastoračným aktivitám vytvára priestor pre ďalšie zbytočné polarizovanie spoločnosti.

Preto, po skúsenostiach z pandémie, chcem zopakovať náš apel, aby sme už nikdy nedovolili definovať bohoslužby ako obyčajné hromadné podujatie, aby sa už nikdy nevrátil úplný plošný zákaz bohoslužieb, veď to neurobili ani v iných oveľa viac sekulárnych krajinách. Veď možnosť praktizovať svoj náboženský život, hoci aj s nevyhnutnými obmedzeniami, patrí k základným ľudským právam a slobodám. Ale úplne zamknúť kostoly na niekoľko mesiacov, to už nikdy! Bohoslužba je viac ako koncert. Boh je viac ako hudba či kultúra. Kostol nemožno porovnávať s reštauráciou. Bez osobnej návštevy bohoslužby a bez svätej spovede či svätého prijímania sa nekontrolovane šírili pocity zúfalstva, bezradnosti, rezignácie a nezmyselnosti života. Bez Ježiša prítomného v Eucharistii sa rýchlo šírila pandémia strachu, ale aj sebectva.

Drahí bratia a sestry! Nebojme sa zodvihnúť hlavu, aj napriek nepriaznivým okolnostiam, výsmechu či možnej mediálnej šikane. Napriek tendenčnej antikampani, akú sme zažili aj počas posledného sčítania obyvateľov, nehanbime sa a nebojme sa žiť s Ježišom, hlásiť sa k jeho Cirkvi a nahlas hovoriť o jeho princípoch, o jeho evanjeliu. Veď aj táto naša Cyrilo – Metodská tradícia stelesnená a formovaná tu v staroslávnej Nitre nám dodáva zdravé sebavedomie povedať: Som hrdý na to, že som kresťan, že som katolík!

Drahí bratia a sestry – otcovia a mamy našich rodín! Viem, je toho na vás veľa z každej strany, staráte sa ako uživiť vaše rodiny, snažíte sa zabezpečiť každodennú obživu i dobré vzdelanie svojim deťom. Prosím vás len o jedno, nezabúdajte že podobne ako svätý Jozef a Panna Mária, vy ste ochrancami a vychovávateľmi svojich detí. Vy im dajte jesť, ale aj tú duchovnú stravu, dajte im vieru, aby sa nestratili, aby z nich nevyrástli sebci a egoisti. Vy im už teraz doma, v rodine, ukážte na čom záleží v živote, hovorte im o správnych hodnotách. Hoci nebudú mať všetko na čo si zmyslia, najviac im dáte, keď ich privediete k Bohu, ktorý im dá všetko čo potrebujú. Naučte ich pri Bohu čerpať pokoj, istou a dôveru, že všetky naše námahy majú iba v ňom svoj zmysel a cieľ. Nájdite si čas na modlitbu, na svätú omšu, aby ste mohli čerpať silu a Boží pokoj, ktorý nikde inde nenájdete.

Nebojte sa, nie ste sami. Tvorte spoločenstvá aj s inými rodinami, stretávajte sa, nezostávajte zavretí doma. Veľa sa rozprávajte s deťmi, lebo čas nevrátite. Často ani neviete s kým sú vaše deti, s kým sa stretávajú a kto im dáva rozumy. Doma sa aspoň na chvíľu odpojte od internetu, nepíšte sms-ky, nečetujte, nesnažte sa všetky svoje emócie dávať vonku a uverejňovať na sieťach – hovorte a vyjadrite to radšej priamo svojej žene, svojmu mužovi! Nech je to doma, tam nech sa tvorí zázemie pre deti, nech cítia, že ich máte radi a máte na nich čas. Pomodlite sa spolu aspoň niečo krátke a prečítajte si pár viet zo Svätého Písma. Vy, čo to praktizujete, viete, ako to stmeľuje rodinu i samotné manželstvo. To, že neprežívame vieru naplno, to je aj preto, že sa o nej doma nerozprávame. Pretlak informácií a iných podnetov úplne odstaví debaty o viere a duchovných veciach.

Preto, v tej spleti informácií pousilujte sa sledovať aj naše katolícke médiá, ktoré sú dobré, lebo v nich pracujú kvalitní ľudia. Prečo si napr. nepridáte Svätého Otca Františka na Instagrame? Stačí si pravidelne vypočuť či prečítať jeho krátke nedeľné odkazy. Nikto vám to nezakazuje, buďte s ním priamo spojení. Veľa dobrých podnetov a hlbokých myšlienok vás môže osloviť a zmeniť váš život k lepšiemu. Sledujte dianie vo vašej farnosti, nastavte si kontakt na webovú stránku farnosti, pozrite si, kedy sa spovedá, kedy je svätá omša, aká akcia sa chystá a nebojte sa žiť so svojou farnosťou.

Čas strávený spolu ľudí spája a vytvára aj priestor na oživenie viery. Lebo v automatizme a uponáhľanosti života sa skrýva veľké nebezpečenstvo aj pri prežívaní viery.

Uvedomovali si to aj sv. Cyril a Metod, preto svojich žiakov vyškolili tak, aby sa ich viera nezakladala len na vonkajších prejavoch, na písme, na slovách, na dôležitosti vlastnej cirkevnej správy, ale aby mali živý vzťah s Ježišom, aby sa v praxi ukázali ako ľudia pevnej viery, ktorú nestratia ani v najťažšom prenasledovaní, ani vo vyhnanstve. Vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi teda platí to isté, čo sa odohrávalo medzi učiteľmi slovanských národov a ich žiakmi. Deti budú robiť to, čo vidia robiť svojich rodičov.

Drahí bratia a sestry! My buďme vierozvestami pre naše rodiny a deti. My sa staňme misionármi viery, kresťanských hodnôt a zdravého národného povedomia. Nech nám Panna Mária vyprosí odvahu a silu i Bohom naplnený život v našich rodinách, aby sme mohli byť hrdí na našu vlasť i na našu Cirkev! 

Foto : Martin Šajgalík

Diecézna fáza biskupskej synody v Košickej arcidiecéze
Nahlásenie sexuálneho zneužívania maloletých v Cirkvi na Slovensku
Anna Kolesárová
Pápež František na Slovensku
Košickí mučeníci - Obnoviť túžbu po vernosti