Deň zasväteného života
V Košickej arcidiecéze v súčasnosti pôsobí 12 mužských rehoľných kongregácií , 19 rehoľných komunít v ktorých je 84 kňazov, 13 bratov a 2 sú novici.
Ženských rehoľných kongregácií je 17, a v 37 rehoľných komunitách žije 283 rehoľných sestier.
Milí zasvätení, zasvätené!
Sviatok Obetovania Pána aj tohto roku zapadá do takých životných okolností, ktoré nám neumožňujú stretnúť sa pri slávení Eucharistie, pri spoločnom uvažovaní o témach zasväteného života ako aj pri spoločnom posedení a priateľskej komunikácii. Veľmi si už prajeme, aby sa nielen celospoločenský život, ale aj život našich farských a rehoľných spoločenstiev vrátil do normálu, do bežného všedného života.
A práve sviatok Obetovania Pána hovorí aj o návrate do všednosti. Niekedy sme ho nazývali aj ako sviatok Očisťovania Panny Márie. Tým sa chcelo vyjadriť, že aj Mária zachovala predpísaný zákon o rituálnom očisťovaní po pôrode. Podľa židovského zákona bola žena štyridsať dní od pôrodu nečistá. To však netreba chápať len v negatívnom slova zmysle. Žena bola v tom čase chránená, nedotknuteľná, požívajúca výnimočný stav. Na štyridsiaty deň priniesla dieťa do chrámu a tento deň aj pre ňu symbolizoval návrat do všednosti, do bežného života. Mária, Božia Matka, zachovala tento zákon (Lk 2,22).
Po mnohých obmedzeniach, neustálych zmenách pravidiel pastoračnej starostlivosti a možnostiach stretávania sa a zhromažďovania sa si už veľmi prajeme, aby sme sa vrátili do všednosti. Avšak je to práve všednosť, ktorá sa stávala a stále môže stávať ťažkosťou zasväteného spôsobu života. Ak veci príliš zovšednejú a aj tie duchovné aktivity, ktoré majú byť prameňom inšpirácie a vnútorného impulzu, sa stanú rutinnou záležitosťou, potom sa aj život zasvätený Bohu môže stať fádny a ťažký. Chceme, aby sa život vrátil do normálu, ale zároveň jedným dychom prosíme, aby sme mali otvorené srdce a silu pre život nášho povolania v rytme jednoduchosti a všednosti.
Okrem iného túto všednosť zakusujeme aj v podstatne menšom záujme mladých ľudí o rehoľné či kňazské povolanie. Už to nie je ako pred rokmi, keď sme s potešením registrovali živý záujem o túto formu života. Možno je to kvôli našim vnútorným problémom a nedostatkom. Možno je to aj kvôli celkovej klíme v spoločnosti, v ktorej už nie sme tí chránení, nedotknuteľní, či požívajúci zvláštny status. Ale to nie je na škodu. Boh si povoláva svojich v každom čase a aj z pozície úzadia môžeme prinášať veľa požehnania pre tento svet. Len to chce našu spoluprácu a ochotu obetovať sa nielen vo veľkých, ale aj v malých a bezvýznamných výzvach. Nie výnimočné momenty, ale práve všedný život rehoľných komunít môže byť tým živým a pútavým príkladom pre tých, ktorí v srdci rozlišujú, akou cestou sa v živote vydať. Naše vzájomné každodenné vzťahy v rámci našich spoločenstiev by mali byť tým skutočným apoštolátom pre tento svet.
A práve v rovine medziľudských vzťahov sa všetci dynamicky vyvíjame. Niekto by si snáď predstavoval, že keď vkročí do spoločenstva zasvätených, nájde tam ideálne a bezproblémové spolunažívanie. Ale sme realisti... Pri oslave vianočného tajomstva sme si pripomínali, že Boh si našiel cestu na tento svet práve cez ľudské vzťahy. A takto ho aj my chceme vyhľadávať – cez modlitbu, cez ochotnú obetu, cez naše neustále posväcovanie, ale aj cez naše vzťahy. Chce to však trpezlivosť a rozvážnosť. Potrebujeme trpezlivosť spravodlivého a nábožného Simeona, ktorý sa dočkal potechy (Lk 2,25). Potrebujeme vytrvalosť staručkej prorokyne Anny, ktorá si tej všednosti do osemdesiateho štvrtého roku života užila dosť (Lk 2,37)). Cez túto vytrvalosť a trpezlivosť spolu s našou zraniteľnosťou chceme rásť a dozrievať v rámci vzťahov v našich spoločenstvách. Raz príde chvíľa, keď poslednýkrát vyriekneme tú každodenne vyslovovanú modlitbu: „Teraz prepustíš Pane svojho služobníka...“ Dozrievame preto, aby to v tej chvíli bolo najúprimnejšie.
A toto všetko nech je pretkané poslušnosťou. Je to hodnota, ktorá sa dnes až tak „nenosí“, ale napriek tomu má miesto v jadre nášho povolania. Je prirodzené, že človek si hľadá dôvody, ako sa vyhnúť tomu, aby sa podriadil. Ale všimnime si Jozefa a Máriu, ktorí by mali toľko dôvodov na to, prečo sa vyhnúť požiadavkám Zákona, a predsa tak neurobili. Mária bola Bohom vyvolená (Lk 1,30) a Jozef dostal znamenia o tom, že v tomto prípade ide o Božiu vec (Mt 1,20). Veď sám Boží Syn bol v ich náručí. A predsa splnili všetko, čo predpisoval Zákon (Lk 2,27). Od nich sa učme, že vo veci poslušnosti nejde o to, aby sme hľadali dôvody, prečo „nie“, ale aby sme skôr hľadali pohnútky, prečo „áno“.
Všetkým vám prajem obnovenie túžby po osobnom znovuodovzdaní sa tomu, ktorému sme uverili a v ktorého sme vložili všetku svoju dôveru. Nech sa táto dôvera napĺňa vo všednosti nášho každodenného povolania. Nech tieto pretrvávajúce dni krízy posilňujú našu dôveru v toho, ktorý nás povolal, ktorý nás sprevádza životom, roznecuje naše srdce a zobúdza v ňom nádej, aby sme ho čoraz viac a častejšie spoznávali vo svojom živote, vo svojom povolaní a v našich spoločenstvách, no predovšetkým v Písme a pri lámaní chleba.
Mons. Marek Forgáč
košický pomocný biskup
