Deň posvätenia kňazov
V sobotu 28. júna 2025 sa v Katedrále svätej Alžbety v Košiciach zišli kňazi z celej arcidiecézy, aby spolu so svojimi biskupmi slávili Deň posvätenia kňazov s dôrazom na spoločné odprosenie
Slávnostnej svätej omši predsedal arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober. Spolu s ním slávil svätú omšu aj pomocný biskup Mons. Marek Forgáč a ďalší členovia diecézneho i rehoľného kléru.
Slávnosť sa začala symbolickým gestom – hneď po vstupe do chrámu sa otec arcibiskup zastavil pri Jubilejnom kríži, kde predniesol kajúci žalm.
Tento úvod zvýraznil duchovný rámec celej liturgie – bol to moment, ktorý otvoril priestor pre pokánie, sebareflexiu a uvedomenie si ľudskej krehkosti.
V homílii otec arcibiskup otvorene hovoril o potrebe pomenovať aj tie stránky cirkevného života, ktoré neboli vždy dôstojným svedectvom viery. Zaznela výzva k spoločnému uznaniu hriechov a zlyhaní v dejinách Košickej arcidiecézy: „Chceme dnes vysloviť i spoločné odprosenie za rôzne formy zlyhaní vo vernosti a vo svedectve Kristových učeníkov – tak klerikov, ako aj laikov počas celej existencie našej Košickej arcidiecézy. Tieto hriechy našej minulosti, aj keď nie sme za ne priamo a osobne zodpovední, predsa len pomenujeme a vyslovíme aj za tých, ktorí nás už predišli do večnosti. Robíme tak v intenciách svätého pápeža Jána Pavla II., ktorý nás o to ešte počas Jubilejného roka 2000 výslovne žiadal, aby každá diecéza vykonala úkon odprosenia. Nikdy totiž nie je neskoro prosiť o odpustenie, podporovať zmierenie, zjednotenie a pokoj. Toto si musíme viac pripomínať práve v našich časoch, keď svet akoby zabudol na význam a dôležitosť slov: odpusť a prepáč. Toto naše gesto pokánia má za cieľ nápravu našich vzťahov a uzdravenie zranení.“
Po homílii nasledoval liturgický akt vyznania viny, počas ktorého otec arcibiskup predniesol modlitbu za odpustenie hriechov spáchaných na území Košickej arcidiecézy – v rôznych obdobiach a rôznymi spôsobmi. Pripomenul oblasti, v ktorých kňazi či veriaci zlyhali, kde sa zanedbalo konanie dobra alebo kde sa vedome či nevedome spôsobila bolesť.
Súčasťou liturgie bola odprosujúca pobožnosť, ktorá niesla jasné posolstvo pokánia, zmierenia a obnovy vernosti.
Záver svätej omše patril adorácii Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Počas nej boli prednesené prosby o odpustenie nielen Bohu, ale aj všetkým tým, ktorým bolo v minulosti ublížené. Liturgiu zakončila výzva k duchovnej obnove:
„Nikdy viac vlažnosti a ľahostajnosti v službe evanjelia, nikdy viac tvrdosti srdca vysvätených služobníkov, nikdy viac urážok voči predstaviteľom akéhokoľvek národa, náboženstva či kultúry, nikdy viac nezdravej spolupráce so svetskou mocou, nikdy viac zneužívania, diskriminácie a útlaku tých najslabších – detí, žien, chudobných, chorých a bezbranných.
Dobrotivý Bože, naplň nás svojou milosťou, aby sme vytrvali v tomto rozhodnutí, a prosíme, pomáhaj nám silou svojho Ducha Svätého, aby sme ako tvoje deti kráčali verne a vytrvalo po ceste za tvojím milovaným Synom, Ježišom Kristom.“
Na záver otec arcibiskup zdôraznil, že „naše gesto pokánia má za cieľ nápravu našich vzťahov a uzdravenie zranení.“ Výzva, ktorú adresoval kňazom i veriacim, znela jasne: obnova vernosti evanjeliu nie je jednorazový úkon, ale každodenná výzva, ktorú treba prijímať s pokorou, modlitbou a otvorenosťou voči Božej milosti.
