Arcibiskup Bernard Bober v homílii poďakoval kňazom
Missa Chrismatis 2026
Milý brat v biskupskej službe, biskup Marek, bratia kňazi, diakoni, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!
Veľmi som túžil s vami jesť tohto veľkonočného baránka (Lk 22, 15). Tieto Ježišove slová, ktorými sa v Lukášovom evanjeliu začína ustanovenie Eucharistie, chcem vysloviť dnes aj ja, ako moje osobné vyznanie.
Týmito slovami dáva Ježiš najavo lásku voči učeníkom, ktorí ho sprevádzali počas celého jeho verejného účinkovania. Zároveň je to chvíľa rozlúčky, keď im chce zanechať to najdôležitejšie – seba samého v Eucharistii a v príkaze lásky.
Po tridsiatich troch rokoch mojej biskupskej služby nastáva chvíľa, keď sa moja služba završuje, aj na tejto katedre. Mal som možnosť spoznať stovky kňazov, navštíviť naše farnosti, mestá a dediny, mohol som vnímať ich radosti i starosti, vás kňazov i veriacich vo farnostiach. Veľakrát som bol povzbudený a nabilo ma to energiou v mojej službe.
Snažil som sa byť verným pomocníkom po boku zosnulého arcibiskupa Alojza a neskôr všetky tieto starosti i radosti prešli na mňa. Jednou z veľkých bolestí boli chvíle kňazských odchodov, kňazov, ktorých som nikdy neodsúdil, ani neodsudzujem, ale na nich denne pamätám v modlitbe i pri oltári. Dnes pri obnove kňazských sľubov myslime aj na nich. Spolu so Svätým Otcom sa práve teraz v mesiaci apríl budeme modliť na jeho úmysel – a totiž, za kňazov, ktorí sa nachádzajú v kríze svojho povolania. Tak veľmi mu záleží na každom kňazovi aj keď rezignuje, vyhorí alebo sa stráca. Prosí aj veriacich, aby svojich kňazov povzbudzovali, a aby im častejšie dali najavo, že sú potrební i užitoční.
Milovaní synovia, vám všetkým, ktorí sa denne staráte o chod farností, ale aj o zabezpečenie špeciálnej pastorácie na rôznych úrovniach, vám všetkým chcem dnes vyjadriť jedno úprimné a otcovské ďakujem! Ďakujem vám za roky vašej vernej práce v Pánovej vinici, síce za chabú mzdu, ale s prísľubom večnej odmeny.
O budúcnosť arcidiecézy nemám strach, pretože viem, že jej Najvyšší pastier ju nikdy neopustí. A vždy si poslúži konkrétnymi ľuďmi, aby ju zveľaďoval a chránil. Na myseľ mi prichádzajú slová pápeža Benedikta, ktorý na záver svojej služby povedal: Cirkev je loďka, ktorú kormidluje Pán, a nie my, ľudia.
Aj keď máme niekedy pocit, že všetko smeruje k zániku, predsa musíme uznať, že Boh si nájde cestu i spôsob, ako osloviť srdce človeka. Veď aj teraz badať novú jar v Cirkvi. Blahobyt nepriniesol očakávané šťastie, sloboda bez pravdy nenaplnila svoje sľuby, a materiálny pokrok sám o sebe nestačí upokojiť najhlbšie túžby srdca.
Preto milí bratia, neustále sa dávajte Bohu k dispozícii, buďte dostupní pre ľudí, darujte sa aj naďalej. Teraz nie je čas na rezignáciu, hoci vás tlak očakávaní núti vytvárať viditeľné výsledky. Nedajte sa znechutiť, ak ten viditeľný pokrok vo farnosti neprichádza. Nebojte sa byť malými služobníkmi, Pánovými sekundantmi, ktorých nie je vždy vidieť. Ste to vy, ktorí vytvárate kontext diecézy, zázemie i vojsko pre biskupa, ktorý by bez vás neurobil nič.
Ježiš to prízvukuje svojim učeníkom veľmi jasne: Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník (Lk 22, 26).
Nemusia vás všetci chváliť a oceniť. Boh vidí aj v skrytosti, on nezabudne. Toto nech vás ešte užšie napojí na Ježiša, ktorý vás odmení vo večnosti. Nie je to dôvod na upadnutie do druhého extrému, na uzatváranie sa do seba a na izoláciu od ostatných, lebo individualizmus ochudobňuje srdce a oslabuje poslanie.
Pápež Lev to veľmi pekne vo februári tohto roka napísal kňazom na veľkom zhromaždení v Madride: Kňaz nemá žiť preto, aby sa predvádzal, ale nemá sa ani skrývať – jeho život má byť rozpoznateľný, aj keď nie vždy pochopený. Neexistuje totiž iba sám pre seba, ale má ukazovať na Boha a sprevádzať cestu k Tajomstvu bez toho, aby si prisvojoval jeho miesto. A okrem toho dodáva: Nezabúdajte, že nie ste prameňom, ale sprostredkovateľom, a že aj vy potrebujete piť z tejto vody. Nezanedbávajte preto svätú spoveď a vždy sa aj sami vracajte k milosrdenstvu, ktoré ohlasujete... (List Leva XIV. kňazom v Madride, 9. februára 2026).
Milí bratia, buďte ľudskými a trpezlivými sprostredkovateľmi Božích milostí. Dnes dostanete nové posvätné oleje – krizmu, olej chorých a olej katechumenov. Pripravujte, ohlasujte, vyučujte, a mažte srdcia ľudí, ktorí túžia po dotyku Krista. Rozdúchajte duchovný život vo svojej farnosti, a nerezervujte si to dobré čo sa vám podarí iba pre svoju farnosť, ale myslite na rozvoj celej diecézy i celej Cirkvi.
Našim najväčším bohatstvom sú naši veriaci, ochotní, angažovaní a slúžiaci Cirkvi vytrvalo a verne. Bez nich by ani naše farnosti nefungovali. Ich modlitby a obety sú najväčším pokladom našej arcidiecézy. Nie sú to teológovia, ani učenci, ani intelektuáli, ani cirkevní analytici, ale sú to otcovia a mamy so svojimi rodinami, v ktorých sa spolu modlia a odovzdávajú živú vieru svojim deťom. Nezabúdajme na nich. Venujme im aj naďalej čas i pozornosť. Pamätajte na to, že aj vy sami pochádzate z rodín, ktoré žili svoju katolícku vieru.
A nakoniec vás chcem poprosiť o modlitby za nového pastiera tejto arcidiecézy. Pripojte modlitbu na tento úmysel do prosieb pri svätej omši. Modlime sa, aby Pán ukázal koho si on vyvolil, nie my.
Veľmi som túžil s vami jesť tohto veľkonočného baránka! A pevne dúfam a verím, že raz ho budeme spolu oslavovať a vidieť z tváre do tváre aj v Božom kráľovstve. AMEN
