HOMÍLIA MONS. BERNARDA BOBERA , KOŠICKÉHO ARCIBISKUPA-METROPOLITU NA SLÁVNOSTI SVÄTÉHO ONDREJA – APOŠTOLA

V PREŠOVE 1. DECEMBRA 2012

 

Excelencie – bratia v biskupskej službe – Stanislav a Alojz, bratia kňazi, rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi! Teším sa, že dnes môžeme byť spolu tu v prešovskej konkatedrále, a že na našej slávnosti prostredníctvom Rádia Lumen môžu mať účasť veriaci na celom Slovensku. Vždy keď sme takto spolu, povzbudzujeme sa navzájom vo viere i v odvahe ohlasovať a odovzdávať túto vieru ďalej. Nebojme sa to urobiť aj touto dnešnou oslavou nášho diecézneho patróna sv. Ondreja apoštola. Nebojme sa ísť za tým, čo je správne a dobré.

Jednou z najväčších prekážok v živote človeka je totiž strach. Strach v rôznych podobách: strach z výsmechu, z nepochopenia, strach z neprijatia, strach zo zlyhania a nakoniec aj strach zo smrti. Viera však ovláda každú formu strachu a ako povedal spisovateľ Ernest Hamingway: Strach, ak sa ponechá bez kontroly, prenikne celého človeka a urobí ho neschopným rozumne a účinne reagovať na ťažké situácie. Strach sa sústreďuje na to, čo sa môže pokaziť, čo by mohlo nevyjsť. Takto sa potom postaví do cesty dôvere človeka v schopnosť ísť za tým, čo je správne.

Patrón našej košickej arcidiecézy svätý Ondrej – brat apoštola Petra, sa veľmi príkladne osvedčil v boji so strachom a prekonal ho práve svojou silnou vierou a hlbokou dôverou voči Ježišovi – Božiemu Synovi a voči všetkému čo povedal a urobil.

Pri počúvaní dnešného evanjelia podľa Matúša sme si mohli všimnúť spôsob, akým Ježiš povolával svojich učeníkov. Každého z nich oslovil. Oni sa hneď rozhodli, nechali siete i svojich najbližších a išli za Ježišom. (Mt 4, 19) Vieme však, že špeciálne evanjelista Ján píše o tom, že Ondrej našiel svoju cestu k Ježišovi ešte o niečo skôr ako jeho brat Šimon Peter. (Jn 1, 35-42) Táto správa z evanjelia ukazuje, že Ondrej bol ponajprv učeníkom Jána Krstiteľa. Žil ako človek, ktorého pokrstil Ján krstom pokánia – a žil v tesnej blízkosti tohto svojho učiteľa. Čakal na Božie zjavenie a na znamenie čias, o ktorom Ján toľko hovoril. Vo chvíli, keď sa pri Jordáne pred nimi ukázal Ježiš a Ján ho označil za Božieho baránka, nespustil z Ježiša oči, išiel za ním, pýtal sa ho kde býva a nakoniec to všetko vyrozprával svojmu bratovi Šimonovi – Petrovi a hneď ho priviedol k Ježišovi. Odvtedy už obaja bratia doslova lipli na každom Ježišovom slove a sledovali jeho každý krok.

Oplatí sa opýtať seba samého: Čo by motivovalo mňa, čo by mňa pohlo k tomu, aby som zrazu všetko nechal ležať a išiel okamžite za Ježišom!? Čo by mi musel Ježiš povedať a čo by musel urobiť, aby ma tak rýchlo presvedčil!?

Pán Ježiš sa obracia na nich, ale aj na mňa celkom osobne a práve v tom je tá sila: Poď, nasleduj ma! Nikto nie je pre neho nedôležitý, alebo príliš malý, hriešny, málo vzdelaný či slabo odvážny, aby naň nemohol pozrieť. Každý človek má totiž v Božích očiach dôstojnosť, ktorú nikdy nestráca, ani vtedy keď pácha veľa hriechov.

Ako sv. Ondrej sme pozvaní aj my k nasledovaniu Ježiša so všetkým čím sme. Pre nás kňazov je to vždy nové pozvanie k pastoračnej horlivosti aj napriek prípadným nedostatkom a sklamaniam. Ondrejov postoj k životu a k službe obdivovali už veľkí cirkevní otcovia, keď poukazovali na jeho prvotnú pripravenosť ohlasovať Krista bez toho, aby ho Ježiš k tomu slovne vyzýval, aby mu niečo za to prisľúbil! Spontánne, dôvtipne – našim východným slengom zdohadlivo robí prvé kroky v ohlasovaní Krista. Ide a rozpráva o Ňom úžasné veci všade kde len môže, privádza mnohých za Ním. Nepotreboval k tomu poverenie, hnala ho horlivosť a odvaha od prvého stretnutia s Ježišom pri Jordáne.

Všetkých ostatných učeníkov Ježiš povoláva slovne – pri rybolove, pri práci, aj na mýtnici. Stačilo zopár Kristových slov, silné gesto či zázrak, aby ho začali milovať a rozhodli sa ho nasledovať. Ale v Ondrejovom prípade to tak nebolo. Poznal Ježiša skôr ako ostatní učeníci. Pre Ondreja pri prvom stretnutí s Ježišom pri Jordáne neboli potrebné ani slová, ani zázraky, aby za Ním vykročil. Bez toho aby bol nejako špeciálne oslovený, vyzývaný, či uprosený, chytil sa práce na budovaní Božieho kráľovstva a spontánne – s odvahou – sa dal k dispozícii. Nebál sa zomierať sebe a žiť jedine pre Krista.

Drahí bratia kňazi, koľkokrát precitneme v pochybnostiach, či nás Ježiš naozaj povoláva, či máme na to potrebné poverenie a danosti aby sme vykročili k niečomu väčšiemu ako iba k priemernému prežívaniu svojej služby. Často sa zabúdame navzájom povzbudzovať v mužnosti a odvahe dať sa naplno k dispozícii. Často sa nepriamo utvrdzujeme v pochybnostiach svojho povolania, poslania i schopností.

Možno aj sami ste v živote poznali dosť ľudí, ktorí svojou smelosťou a odvahou často zahanbili tých, čo iba lamentovali nad nezmeniteľnou situáciou, pred ktorú boli postavení. Chrabrosť, smelosť a udatnosť nepatria iba hrdinom z minulosti. Práve v úzkostiach, pochybnostiach, znechuteniach a v neistote sa skrze vieru učíme spoliehať nie iba na svoje skryté vnútorné zdroje a sily, ale najmä na Boha, ktorý ma volá, aby som kráčal dopredu, veď On je stále so mnou. Odvahu potrebujeme každý deň. Potrebujeme ju, aby sme dokázali žiť, trpieť, zápasiť, ba i zomrieť. Potrebujeme ju, aby sme dokázali pokojne pracovať na mieste, kde nás Boh v živote chcel mať.

Každý z nás má svoj vyhradený priestor, kde sa cíti jednoducho dobre. Neradi z tohto priestoru vychádzame. No ak zostaneme iba vo vnútri, vo vlastných istotách a výhodách, ak sa budeme skrývať pred novými výzvami, zakrpatieme a možno aj duchovne zomrieme.

Sv. Ondrej je ale príkladom toho ako bez strachu rozprávať iným o svojich nových duchovných objavoch a zážitkoch, ako iným hovoriť o Bohu, ako sa s novým nadšením rozhodnúť urobiť čosi viac, ako iba splniť klasické služobné povinnosti.

V tomto sa ukazuje Ondrejova mužnosť a odvaha. Pravdivá a správna odvaha je teda silou, ktorá pomáha nemyslieť iba na seba, naopak, je to sila, ktorá pomáha vydržať a povzbudzuje k odporu voči pokušeniu ísť tou ľahšou cestou v živote. Ondrejova mužnosť je sila, ktorou sa každý veriaci človek nebojácne zasadzuje za Božie kráľovstvo, lebo verí v jeho konečné víťazstvo.

Ondrej sa v Ježišovej prítomnosti už viac nebojí riskovať – ani svoju dobrú povesť, ani prípadnú blamáž pre ostatnými ľuďmi. Vidíme to hlavne v situácii keď učeníci mali podľa Ježišovho odporúčania nasýtiť päťtisícový zástup. Aj keď Ondrej pozháňal iba 5 chlebov a 2 ryby, s hlbokou dôverou a pevnou vierou to prináša Ježišovi. Ondrej sa v tejto chúlostivej situácii obetuje za svojho priateľa Filipa, ktorý si reálne so strachom nahlas uvedomuje, že ani za 200 denárov by nenakúpili chleba, ak by sa každému mal ujsť čo len kúsok. Pán Ježiš zobral vážne túto Ondrejovu vieru i odvahu, pomohol svojou silou a urobil zázrak nasýtenia päťtisícového zástupu (Jn 6, 1-15).

Ondrej bol pripravený k sebaobetovaniu vždy, čo sa nakoniec potvrdilo aj pri jeho mučeníckej smrti. Tam naplno nasledoval vzor svojho Majstra, keď podľa svätého Hieronyma vo vysokom veku zomiera v Patrase dva dni pribitý na kríži v tvare písmena X.

Nikdy nebol mužom hlučných výkrikov, pôsobil skôr v zákulisí a tak trochu aj v tieni svojho brata Šimona Petra. Blahoslavený kardinál Newman ho preto opisuje ako skrytého pôvodcu veľkých dobrodení pre celé ľudstvo. Až po svojej smrti sa apoštol Ondrej stal, ako sa dnes hovorí, mediálne známym. Význam, ktorý bol pripisovaný apoštolovi Petrovi v Západnej cirkvi, bol sv. Ondrejovi udelený od začiatku v cirkvi Východu. Jeho pozostatky boli v roku 356 prenesené do Konštantínopolu v dnešnom Turecku a v roku 1208 počas križiackych výprav boli prenesené do talianskeho mestečka Amalfi pri Neapole. Je tomu už viac ako rok, čo sme aj k nám do Košíc priniesli maličkú časť z jeho relikvie – z lebečnej kosti.

Práve naša arcidiecéza na Východnom Slovensku kde sa kultúrne aj nábožensky spája Východ so Západom, to vníma ako veľké znamenie čias. Prinesenie relikvie sv. Ondreja do Košíc nie je iba náhoda, je to pre našu diecéznu rodinu veľká výzva. Rok sv. Ondreja, ktorý tomu všetkému predchádzal ako príprava, nám dodal odvahu prijať veľkú výzvu aktívne budovať jednotu vo viere. Viditeľnejšou prítomnosťou sv. Ondreja apoštola medzi nami sme pozvaní k tomu, aby sme sa stali protagonistami pripomínajúcimi úzku jednotu medzi bratmi apoštolmi – Petrom a Ondrejom. Preto aj dnes môžeme vysloviť pred Bohom odvážne prianie a úprimnú prosbu, aby sa s Jeho pomocou, rozdelené cirkvi Východu i Západu spojili vo svojej prvotnej jednote. Iba tak budeme môcť čeliť neľudskosti, nemorálnosti a plytkosti kultúry materializmu bezduchej Európy, ale aj strachu z vlastných neúspechov.

Boh aj v našich časoch trpezlivo hľadá skutočných a pravých mužov a ženy – ľudí, ktorí svoju statočnú vieru žijú a uskutočňujú aj napriek obetám. K tomu nás vyzýva sv. Pavol: Buďte triezvi a bdejte, stojte pevne vo viere! Buďte odvážni a silní! (1Kor 16, 13)

A buďme si istí, že každý človek vtedy, aj dnes, potrebuje počuť túto radostnú zvesť Evanjelia. Máme medzi sebou toľko dezorientovaných ľudí, utopených v strese a starostiach, zneistených v nezamestnanosti, rozbitých manželstvách, či nevydarených plánoch! Dokážeme ich ešte pri tom všetkom osloviť a ukázať im Mesiáša?!

Sv. Pavol nám to skoro až vyčíta: Ako majú uveriť v toho, o ktorom nepočuli? A ako majú počuť keď nikto neohlasuje?! Rok viery a Rok našich vierozvestov nás preto s ešte väčšou naliehavosťou vyzýva k odvahe privádzať ľudí k Ježišovi. Nebojte sa! – takto nám často opakoval blahoslavený pápež Ján Pavol II. A hoci sa stávame vždy menším stádom a menšou rodinou veriacich, Svätý Otec Benedikt XVI. nás upokojuje, že vzácnosť pokladu viery, ktorý opatrujeme a spravujeme, sa tým nijako neumenšuje. Ľudia sa po čase presýtia materiálnymi hodnotami a zatúžia po skutočných duchovných hodnotách lásky, nádeje a viery. Sú to práve kresťania, ktorí majú čo ponúknuť dnešnému svetu!

Drahí bratia a sestry! Nebojme sa robiť také rozhodnutia v živote, ktoré budú svedčiť o hĺbke a kráse našej katolíckej viery. Ohlasujme Krista s odvahou, odhodlaním a horlivosťou svätého apoštola Ondreja. Nech sa Božia Matka Panna Mária, ktorá v modlitbe zhromaždila všetkých apoštolov za dverami večeradla, prihovára za nás u Boha, aby sme sa aj my vedeli zjednotiť vo viere a aby sme ju s odvahou a hrdosťou odovzdávali ďalej! AMEN