Už tradične na slávnosť sv. Ondreja sa v Košickej katedrále stretávajú kňazi  arcidiecézy so svojím biskupom na Eucharistickej slávnosti , ktorá sa v tomto roku uskutočnila v sobotu 25. novembra .

Arcibiskup  Bernard  Bober v  príhovore  pripomína  plameň srdca , ktorý je  symbolom horlivosti a obetavej lásky. Pravda je taká, že potrebujeme viac Ondrejov, viac Kristonosičov, viac misionárskej radosti!

V deň modlitieb za duchovné povolania nás minulý rok pápež František vyzval, aby sme sa nikdy neprestali modliť za nové duchovné povolania a aby sme prosili Pána o takých kňazov, ktorí budú  zamilovaní do Evanjelia a vďaka tomu budú schopní byť nablízku všetkým bratom a sestrám.

Milí spolubratia v biskupskej službe, Marek a Alojz, drahí bratia kňazi, diakoni, rehoľníci, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Plamene ohňa zvyknú páliť. Spaľujú, zraňujú i pohlcujú. No okrem zničujúcej sily má oheň aj iné vlastnosti: zohrieva a presvetľuje temnotu. A ak sa na plápolajúci oheň dívame v prenesenom význame, môžeme povedať, že aj ľudské srdce dokáže zahorieť, vzbĺkne ako plameň z raždia, rýchlo ho ovládnu emócie až ide vyskočiť z hrude. Oheň túžob a vášní, či už dobrých alebo zlých, sa v našom srdci neraz strieda a stravuje celú našu dušu.

Najkrajším plameňom srdca, ktorý zohrieva a svieti, je oheň obetavej a horlivej lásky. Ani veľké vody lásku neuhasia – spomína Pieseň Piesní (Pies 8, 7). A keď ide o lásku k Ježišovi, platí to ešte viac. Spomeňme si na Emauzkých učeníkov, keď hovorili o Kristovi: Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval Písma? … A spoznali ho pri lámaní chleba (Lk 24, 13-35). Aj texty dnešných vybratých čítaní nás privádzajú k ľuďom, ktorí boli plní ohňa a plameňov horlivej lásky k Ježišovi. Apoštol Peter, ktorého stravovala horlivosť za Ježiša, v Skutkoch apoštolov kázal s takým nadšením a silou Božieho Ducha, že zasiahol svojich poslucháčov priamo v srdci (Sk 2, 36-41). Tí ľudia boli dojatí a hneď sa pýtali Petra: Čo máme robiť?! Zmena ich života prišla cez srdce. Aj apoštol Pavol, ktorý bol uchvátený samým Ježišom, v liste Rimanom pripomína, že ústa vyznajú Ježiša až potom čo srdce v neho uverí (Rim 10, 9-18). Také dôležité je oslovenie v srdci!

Avšak srdce pre Ježiša zahorí iba vtedy, keď sa nás on sám dotkne. Dosvedčuje to aj dnešné evanjelium o prvých povolaných apoštoloch Ondrejovi a Petrovi (Mt 4, 18-22).

Ondrej, starší brat apoštola Šimona Petra, bol prvý z učeníkov, ktorý zatúžil žiť iba pre Ježiša. Bol to on, čo vykríkol: Našli sme Mesiáša (Jn 1, 40) a priviedol svojho brata ku Kristovi. Predstavte si, ako jasalo Ondrejovo srdce, keď počúval Ježiša. Visel na každom jeho slove, sledoval každé gesto a každý jeho krok. A ako horelo jeho srdce keď o Ježišovi rozprával iným! V tom je svätý Ondrej pre nás všetkých príkladom zanieteného prvého misionára, ktorý ohlasuje a privádza ľudí k Ježišovi. Ondrej bol pravý Christophorus – doslova Kristonosič – ten, čo nesie Krista vo svojom srdci k srdciam iných.

Tento rozmer ohlasovania nám neustále pripomína Svätý Otec František. Pravda je taká, že potrebujeme viac Ondrejov, viac Kristonosičov, viac misionárskej radosti! V deň modlitieb za duchovné povolania nás minulý rok pápež František vyzval, aby sme sa nikdy neprestali modliť za nové duchovné povolania a aby sme prosili Pána o takých kňazov, ktorí budú „zamilovaní do Evanjelia a vďaka tomu budú schopní byť nablízku všetkým bratom a sestrám“. Naši veriaci chcú mať kňaza s horlivým srdcom. Taký kňaz je nielen druhým Ondrejom, ale môže sa dokonca stať aj druhým Kristom.

Drahí bratia kňazi! Pán si nás vybral a povolal. Aj nás sa dotkol. Zasiahol nás priamo do srdca a každý z nás sa ho začal pýtať: Čo mám teraz robiť? Také bolo naše povolanie – išlo do dôsledkov! Cítili sme vtedy, že Ježiš nás už neopustí a ani my sme sa ho už nedokázali pustiť. Naše srdce horelo. A nebola to žiadna projekcia. Keď Ježiš volal, boli sme si istí, že vyslovil práve to moje meno a určite myslel na mňa, nie na niekoho iného! Boli sme vtedy plní ohňa a plameňa, horeli sme za neho a pre neho. Cítili sme, že on s nami kráča, s nami hovorí, s nami dýcha a s nami pracuje.

A aké je to dnes, s odstupom rokov? Horíme ešte, alebo sme už vyhoreli? Veľmi radi dnes používame termín syndróm vyhorenia. Za tento pojem sa dá ukryť veľa. Iste, keby sme boli skutočne vyhorenými, tlejúcimi či vyhasnutými kňazmi, už by sme svoju službu dávno opustili. To, že sme tu a spolu s našimi spolubratmi sa zjednocujeme pri slávení Eucharistie, je dôkazom, že predsa v nás ešte horí oddanosť a že plamienok lásky k Ježišovi ešte nezhasol.

Ako ho však umocniť a ako ho chrániť pred toľkými pokušeniami vzdať to a rezignovať? Ako znovu rozpáliť srdce a oživiť horlivosť za Ježiša? Jednoducho! Počúvať ho a byť s ním. Živiť sa ním, hovoriť o ňom a lipnúť na ňom, až kým sa opäť nestane našou neoddeliteľnou súčasťou. A okrem toho majme vždy na pamäti, že nie my našou vlastnou snahou, ale jedine on môže rozdúchať v nás nový plameň horlivosti a vernosti. Iba tak môžeme byť mužmi a ohlasovateľmi, ktorí sú „zamilovaní do Evanjelia“.

Aby sme mohli niekoho zapáliť pre Ježiša, musíme sami horieť. Všimli ste si ako málo nových duchovných povolaní máme v posledných rokoch?! Jednou z príčin je aj to, že my sami po viacerých sklamaniach už nemáme silu kričať: Našli sme Mesiáša! Nemáme iskru ani chuť osloviť a priviesť nádejných učeníkov bližšie ku Kristovi.

Áno, veľa robí prostredie i rodina. O kňazoch sa dnes hovorí väčšinou zle, ich služba je negativizovaná. Spoločnosť sa viac sústredí na kňazské hriechy, než na užitočnosť duchovnej služby. A ak sa medzi mladými aj nájde niekto, kto hľadá cestu ku Kristovi, odradia ho predsudky typu: Radšej to nechaj! Žiadna šanca! Nemá to zmysel! Netýraj sa celý život v samote, lebo budeš celý život nešťastný, veď pozri na nášho farára!

Drahí bratia a sestry! Také sú naše časté reakcie a súdy. No nechce sa mi veriť, že v našich farnostiach, kde žijú tisíce a tisíce katolíkov, nenájde sa viac ako desať povolaných každý rok. Určite tam sú, len nevedia ako odpovedať na Ježišovo volanie. Povzbuďme ich, dodajme im odvahy, tak laici, ako aj kňazi. Všímajme si ich a berme vážne ich otázky a záujem. Lepšie povedané: Vzbudzujme v nich otázky a záujem! Dajme im dobrý príklad.

Milí bratia! Kiežby bol každý kňaz inému kňazovi ťahúňom za Kristom a hlavne, nech mu je bratom, aby aj naši veriaci zatúžili byť našimi bratmi a sestrami v Kristovi. Apoštol Pavol pripomína: Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha (Rim 12, 10-11). Dôležitá je horlivosť v dobrote, ochote a láske – nie v prísnosti, mrzutosti a hneve!

Plameň srdca je symbolom horlivosti a obetavej lásky. Červená farba plameňa pripomína krv mučeníkov, ktorí boli strávení ohňom obety keď boli zabití pre Ježišovo meno. Pri pohľade na apoštola Ondreja sa nedá prehliadnuť jeho láska ku všetkému čo bolo s Kristom spojené. Ondrej si zamiloval nielen Ježišovu slávu, ale predovšetkým jeho kríž. Ondrej sa až tak stotožnil s Ježišovým krížom, že sa nakoniec na kríži narodil pre nebo. Kríž bol jeho jedinou nádejou: Ave crux, spes mea unica!

Preto, bratia, pamätajme, že aj dnes, keď sme na seba položili červenú štólu a červené rúcho, znovu sme dali Ježišovi svoje slovo, že zostaneme s ním, aj keby sme svoj život mali odovzdať na kríži, skropení vlastnou krvou. Horlivosť za Krista má spáliť celý náš kňazský život a urobiť z neho živú celopalnú žertvu.

Drahí bratia a sestry! Je to pravda: oheň zapaľuje aj ľudské srdcia. Je to oheň lásky, ktorým horí aj Božské Srdce pre nás. Boh horí láskou k nám ako nezhárajúci ker, pred ktorým sa na púšti poklonil Mojžiš, keď ho Boh zavolal po mene a povolal do svojej služby. Dnes je to Ježiš, Boží Syn, ktorý volá po mene a čaká, aby mohol svojim plameňom rozpáliť aj nás. Nenechajme sa znechutiť, odradiť či zvábiť iným hlasom. Modlime sa k svätému apoštolovi Ondrejovi nášmu patrónovi a prosme o pomoc aj Nebeskú Matku, Kráľovnú apoštolov. Nech nám cez svoje Nepoškvrnené Srdce, ktorému sme pred nedávnom zasvätili našu arcidiecézu, vyprosí u Syna nové nadšenie, horlivosť a nové duchovné povolania, ktoré tak veľmi potrebujeme! AMEN