Možno si niektorí z nás ešte spomenú na učivo strednej školy o zákone entrópie. Druhý termodynamický zákon alebo zákon entrópie nám hovorí, že všetko v tomto svete má tendenciu k rozpadu, k úpadku, či k deformácii. To neznamená, že zaniká, pretože podľa Einsteinovej teórie sa iba premieňa na iný druh energie.
Ak by sme sa pokúsili to nezrozumiteľné stredoškolské učivo prepísať do bežnej životnej skúsenosti, tak by nám v tom mohla predstava napríklad nového auta, ktoré necháme len tak na nejakej lúke na obdobie sto, či tisíc rokov. Jednoducho: o všetko sa musíme starať, lebo ináč to upadá a deformuje sa to.
Človeku na počiatku bolo povedané, že keď bude jesť zo stromu poznania dobra a zla, istotne zomrie. Od chvíle, kedy človek zhrešil, všetko upadá, a to aj vrátane človeka samotného. Stráca silu – energiu a slabne. To je zákon entrópie.. Boh vymyslel taký svet, v ktorom ak doň vstúpi hriech a zlo, bude tu zákon, ktorý to bude neustále človeku pripomínať.
V liste Kolosanom apoštol Pavol píše: On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva. To naše vyjadrenie „všetko v ňom spočíva“ je v gréčtine vyjadrené pojmom sunistemi, čo znamená drží pospolu. Slovo Boha, ktoré bolo na počiatku u Boha a to Slovo bolo Boh, skrze ktoré všetko povstalo a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo, sa stalo telom v Ježišovi. Ježiš je ten, ktorý všetko udržuje pospolu od počiatku. Hebrejsky sa to povie: CVA, (nie tazva) čo je základom slova mitzva, čo znamená prikázanie. Preto nie je náhoda, čo píše apoštol Peter: Veď ste sa znovuzrodili nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného: Božím slovom, živým a večným. A ďalej pokračuje: Nebo je oddávna a zem povstala Božím slovom…; A to isté slovo udržiava terajšie nebo i zem a zachováva pre oheň, keď príde deň súdu a záhuby bezbožných ľudí.
Celý koncept pokánia a teda aj následnej obnovy spočíva v návrate na pôvodnú cestu. Ináč nastáva úpadok, dekadencia, deformácia, či degenerácia. Stvorenie, a človek v ňom, potrebuje akýsi impulz, ktorý nepochádza od neho, ale odkiaľsi zvonku, aby sa dokázal udržať.
Kvôli tomu je tu pôstne obdobie a kvôli tomu každý z nás je v ňom pozvaný do tej našej osobnej púšte, kde by sme sa mali učiť spoliehať sa iba na Boha a na jeho Slovo. Iba tak sa dá tomuto svetu ukázať krásu kvetu života, ktorý kvitne aj na púšti, ak jeho korene siahajú až k najhlbšiemu prameňu.

ThDr. Vladimír Šosták, PhD.
biskupský vikár