Slávnosť požehnania nového zvona

 

KE –Poľov: 27.8.2011

 

Drahí bratia a sestry v Kristovi,

telo bez duše je ako zvon bez srdca! Človek je jednotou tela a duše, telesná i duchovná dimenzia patria spolu, nemožno ich oddeľovať, iba Boh má na to právo, On je Pánom života i smrti pri ktorej sa duša dostane mimo tela. Toto telo je potom bezvládne a odumiera. Aká dôležitá je duša – ten životný princíp každého človeka! Keď sa z tela vytratí, telo zomiera a zamĺkne. Človek je teda ako ten zvon, keď má v sebe dušu, ona ho rozoznieva, dáva mu hlas a rytmus. To čo je pre zvon jeho srdce, to je pre človeka jeho duša. Zvon bez srdca a človek bez duše je mŕtvy. Dnes tu máme pred sebou krásny zvon, ktorý je zatiaľ mŕtvy, pretože mu ešte nebije srdce. Dnes ho požehnáme a potom dostane i srdce, ktoré mu dá životný rytmus.

Počas druhej svetovej vojny zamĺkol jeden z vašich zvonov vo veži tohto kostola. V tomto novom zvone, ktorý je tu teraz pred nami ožíva myšlienka a prísľub daný ešte po vojne, že raz ten ukradnutý a zničený zvon nahradíte novým. Dnes sa to naplnilo, do bodky a do písmena. Váš duchovný otec Jozef, chlap, ktorý vie dodržať svoje slovo, naplnil tento prísľub a odstraňuje krivdu, ktorú vám počas rokov vojny spôsobil režim vtedajšej vládnej moci. Mnoho zvonov bolo v tom čase doslova ukradnutých z našich veží. Boli surovo demontované, rozbité, a roztavené, aby tak posilnili rezervu kovu na výrobu zbraní.

Často to bola iba zámienka, pretože v análoch nacistickej Tretej ríše možno nájsť choré Hitlerove myšlienky, ktoré deformovali celú Európu. On doslova chcel, aby po konečnom víťazstve Nemecka nad svetom, zvonilo v celej Ríši iba dvanásť zvonov – a aj to všetky iba na jednej veži Reichstagu  – v sídle nacistickej moci v Berlíne. Nikde inde nemali zvoniť zvony, iba tam, aby sa tak navždy umlčal hlas kresťanstva a spomienka naň. Zvony ho znervózňovali a vyrušovali, pretože neustále svojim hlasom pripomínali, že kresťanstvo esšte žije a konkuruje jeho moci.

Keď vám takto ukradli zvon a zmenili jeho dovtedajší účel, zničili mu jeho korpus, jeho telo. Kov, ktorý hlaholil na slávu Boha a posväcovanie človeka zrazu zmenil účel, postavil sa proti Bohu a mal zabíjať ľudí. Aká krutá zmena! Zvon sa zmenil na nepoznanie.

A podobne sa môže stať aj s človekom. Tento svet o nás bojuje a chce nás odlákať ďaleko od Boha. I človek ako ten zvon je mnohokrát pozbavený srdca, je rozbitý a potom už neslúži Bohu na slávu, ale stavia sa proti Nemu a ľahko tak môže prísť aj o svoju dušu. Aké je obzvlášť dnes nevyhnutné zachrániť si pred týmto surovým svetom svoj charakter, svoje srdce, svoj hlas viery i svoju dušu.

V evanjeliu dnešnej nedele je táto výzva tak výrazná a naliehavá, že Ježiš doslova kladie na srdce svojich poslucháčov ponaučenie formulované v otázke: Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil? Alebo za čo vymení človek svoju dušu? (Mt 16, 27). Skutočne, zháňame sa za mnohými vecami v živote, či už je to sláva, moc, postup, honor, postavenie … nehovorím už o materiálnych veciach, ktoré mnohokrát už ani nepotrebujeme. Mnohokrát je to práve naše telo, ktoré nám hlasne diktuje svoje potreby. My vieme, že raz toto telo opustíme, ale akosi si ešte nevieme nájsť čas na to aby sme sa venovali svojej duchovnej dimenzii, pretože telo nás neustále zamestnáva stále novými podnetmi a žiadosťami. Na nedostatok času sa mnohokrát vyhovárame len preto aby sme v sebe umlčali výkriky našej duše, ktorá tiež potrebuje svoje. Vieme, že je večná, že vydrží oveľa viac ako to naše telo. Čím ju však naplniť, čím ju živiť, keď očividne vidno, že ani pýcha, ani ješitnosť, ani závisť či lakomstvo jej neprospievajú a ani hmotné dobrá ju neurobia šťastnou!? Ako si zachrániť dušu pre večnosť?

Ježiš, keď hovorí svojim poslucháčom ako si zachrániť dušu, hovorí najprv o tom ako sa sám chce vysporiadať s toľkým utrpením čo má naňho prísť. Otvorene hovorí o tom, že bude mnoho trpieť a naznačuje že sa nevzdá, že sa utrpenia nechce zrieknuť, hoci ho od toho Peter odhovára. Ježiš ho pokarhá a tu vysvetľuje ako si počas života zachrániť dušu: Nesústrediť sa iba na to, ako odstrániť utrpenie zo života, ale vedieť toto utrpenie v prijatí Božej vôle zniesť a dať mu tak nový zmysel. Ježiš teda neuteká pred utrpením čo mu tento jeho pozemský život priniesol. Statočne mu nastavuje svoju tvár. A nesľubuje ani nám, jeho nasledovníkom, že nás v živote utrpenia obídu. Naopak, je viac ako isté, že v živote prídu žiale a bolesti tela i duše. Nik sa im nevyhne, ani veriaci človek. Jedinou zárukou na ich prekonanie a ich prospešné zúžitkovanie na záchranu duše pre večnosť je zjednotenie sa s Bohom. Ježiš hneď ponúka svoj príklad a svoju pomocnú ruku, pretože On o sebe viem že je Bohom – Božím Synom. Ponúka v živote na sprevádzanie to čo sa dá vidieť, čoho sa dá dotýkať, aby si človek mohol zachrániť svoju dušu. Nech teda človek vezme svoj kríž, nech zaprie sám seba a nech ma nasleduje, hovorí, lebo len ten, kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si dušu pre večnosť!

Aká dôležitá je jednota duše s Ježišom! Aká nevyhnutná je pre dušu vyživujúca miazga jeho prítomnosti v Eucharistii a vo sviatostiach. Ako je osviežujúca chvíľa modlitby, ktorá pomáha prijať i trápenia a kríže. Aké potrebné je neustále sprevádzanie zo strany Kristovej Cirkvi v dnešnom klamnom svete! Iba blízko pri Ježišovi si možno zachrániť dušu pre večnosť, iba keď sme s ním už nemusíme mať strach pred mocnými tohto sveta, veď na inom mieste Ježiš hovorí: Nebojte sa tých čo môžu zničiť telo, lebo vašej duši uškodiť nemôžu!

Taká silná je duša, ktorá už za pozemského života chce patriť Bohu a živí sa Kristom. Je ako mocné srdce zvona, ktoré ho rozoznieva na Božiu slávu deň čo deň. A aj keď niekedy prestane biť, človek sa pozabudne, zhreší, lebo je slabý, stratí sa Ježišovmu láskavému pohľadu, predsa vie, že sa môže vrátiť a rozozvučať svoj život znovu na Božiu slávu. Pár krát za život nám to nevyjde. Veď aj v liturgickom roku je jedno obdobie keď zvony zatíchnu, ako keby stratili srdce a svoju dušu. Je to vo Veľkonočnom čase, od večere Zeleného Štvrtka až do vigílie Zmŕtvychvstania na Bielu sobotu. Zvyklo sa u nás tak úsmevne hovoriť, že vtedy zvony letia do Ríma. Ale ten pravý význam prečo vtedy raz v roku nezvonia je v ich stotožnení sa so životom Krista. Vo chvíli jeho smrti aj ony utíchnu, pretože žijú a strácajú svoj život iba pre Neho.

Hlahol zvonov nás veriacich ľudí sprevádza celým našim životom. Ich hlas je silnou pripomienkou toho, že Božia milosť nás nesie a obklopuje každý deň. Poukazujú na nádej, na horizont nášho života a na jeho zmysel. Zvony prenikajú nebesia a mnohokrát ako hlasné memento v nedeľu a vo sviatočné horlivo zápasia v boji proti dravým mechanizmom obchodu a biznisu. Vnášajú do nášho života Božiu harmóniu a Jeho melódiu.

Jeden mních z raného obdobia Cirkvi Pachomius, opisuje úlohu malého zvončeka vo vežiach prvých kláštorov ako signum dare, ako zmamenie pre dávanie sa Bohu i ľuďom. Zvony sú teda zvučným znamením služby Bohu i ľuďom. Ich rezonancia nám otvára uši pre skutočnosť a uzdravujúce Božie pôsobenie.

Drahý bratia a sestry, v tomto zmysle by sme sa aj my mali takýmito vernými zvonmi na Božiu slávu. Zachrániť si srdce i dušu, znamená ohlasovať za života Krista Ježiša a byť pohotový hoci aj život za neho položiť. Naše srdce by malo biť iba pre neho. Každý úder srdca nech zvestuje Jeho lásku k nám. Nie je vôbec ľahké stať sa takýmto Božím zvonom, no s Ježišom to už viac nie je nemožné!

Váš nový zvon, ktorý o malú chvíľu požehnáme, je vám v tom zvonivým príkladom. Vojna tohto sveta vám už raz zobrala jeden zvon. A hoci sa aj vám podobne v živote môže prihodiť, že tento svet vás o niečo oberie, alebo že vás smrť raz oberie o telo, ukradne ho a rozbije na nepoznanie, vedzte že pri vzkriesení dostanete nové, oslávené, tak ako tento váš zvon dnes. Len jedno si chráňte a nedovoľte ani vojnám, ani mocným tohto sveta, aby vás obrali o to najcennejšie: o vaše srdce a vašu dušu. Všemožne sa usilujte o to, aby ste si zachránili dušu pre večnosť.  AMEN