Všetkých svätých – odpustová slávnosť

Valaliky 1.11.2011

 

Milý pán farár, pán kaplán, drahí bratia a sestry v Kristovi.

Pred pár dňami keď som sa v tejto dušičkovej atmosfére ako každý rok vybral na cestu domov, do mojej rodnej dediny, na hroby mojich rodičov a príbuzných, zdalo sa mi podchvíľou, akoby mŕtvi v týchto dňoch pohli týmto našim svetom – svetom nás živých. Zástupy sa pohli. Kolóny áut na cestách a na parkoviskách pri cintorínoch prezrádzali úžasný pohyb ľudí. Poznávacie značky áut prezrádzali, že prichádzajú až z Trenčína, Trnavy, Nitry či Žiliny, a že precestovali niekoľko stoviek kilometrov na východ, len aby čosi našli – hrob človeka, ktorého mali radi, ktorého tak milovali. Na túto cestu sa vydali všetci, aj neveriaci ľudia, prejavujú pietu a úctu. Tu sa dá veľmi dobre rozpoznať, že ľudia si týmto úkonom neuctievajú smrť, ale úctou k mŕtvym si ctia život, sú zaň vďační a túžia po ňom, chcú aby trval večne.

Na cestu nás pobáda práve láskavá spomienka, vďačnosť a súdržnosť, a to aj s tými, ktorí nás už predišli do tejto večnosti. Či si to uvedomujeme, alebo nie, sme silne prepojení na ten druhý svet, svet Božej blízkosti a večnej radosti.

Dnes sa tu schádzame, aby sme ďakovali a uctili si životy tých, ktorí sú už tiež vo večnosti, no za svojho života nám zanechali perfektné vzory šťastného a hodnotného života. Aj oni pohli a ovplyvnili zástupy ľudí na celom svete, mnohí živí aj dnes nasledujú ich príklad a chcú sa v živote riadiť ich slovami, výrokmi a povzbudeniami. Ich skutky boli natoľko príťažlivé, že si získali aj iných pre svoje ideály.

Striktne povedané, neexistujú žiadni svätí ľudia sami od seba, pretože len Boh je svätý. Ale na druhej strane, človek môže byť posväcovaný Bohom. On môže človeka posväcovať. A človek môže byť svätý iba vtedy, keď je ponorený v Bohu. To sa deje pri krste. No my vieme, že toto je iba začiatok, iba semienko, ktoré sa musí ďalej rozvíjať, aby prinieslo úrodu. Tento rast je závislý na Božej milosti.

Svätosť je teda intenzívnou prepojenosťou na Boha. Je vždy a u každého iná, podľa okolností doby a charakterových vlastností človeka. Je preto dobré si uvedomiť tú rozmanitosť svätosti. Svätými sa stali žobraví mnísi, ako aj bohatí králi, verní kňazi aj manželia, dospelí a dokonca aj deti. Spoločné mali iba jedno: Ježiš Kristus bol stredobodom ich života. Oni sa zhromažďujú okolo Krista, tak ako to zachytáva aj váš bývalý oltárny obraz, visiaci na stene po mojej pravici. A som si istý, že aj v tomto vašom spoločenstve, a to nielen v tejto časti obce, ktorá sa kedysi nazývala Mindsent – Všetci svätí, žijú medzi vami ľudia, ktorých sa hlboko dotkla Božia láska a napĺňa sa na nich to vzácne pravidlo: Šťastný nie je ten, kto veľa má, ale ten, kto veľa dáva, ba dokonca rozdáva. Alebo ako to vyjadruje Ježiš: Blahoslavení sú chudobní pred Bohom, milosrdní, čistého srdca, tí čo šíria pokoj, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Svätý je ten „Bohom oslovený“, kto vie investovať do svojho okolia, do vzťahov, a pracuje na budovaní spoločného dobra. Veď svetové krízy sa hlásia k slovu práve vtedy, keď je nedostatok tých Bohom osloveným, keď sa ľudia zahľadia iba do seba, keď nemajú nikdy dosť.

Svätí nepadajú z neba, naopak, rastú a vyzrievajú na zemi. Aj oni mali chyby. Sú medzi nimi aj bývalí veľkí hriešnici. Každý z nich potreboval odpustenie, bojovali so svojimi vášňami, slabosťami, chybami a hriechmi. Tak ako my. Dúfali však v Božiu pomoc, pretože vedeli, že sami to nezvládnu. A tešili sa na večný život, na naplnenie všetkých prianí a túžob, na večnú radosť.

V týchto dňoch badáme, že v srdciach ľudí je stále živá túžba po pokoji, solidarite, po spoločenstve bez bariér a limitov. A aj Cirkev sníva tento sen o prepojenosti všetkých ľudí v láske a pokoji. Vízia zo Zjavenia sv. Jána je toho dôkazom: A videl som veľký zástup zo všetkých národov, kmeňov a jazykov… Práve v Cirkvi sa tento sen aj začína uskutočňovať. Ona združuje národy, kmene a jazyky sveta a ponúka niečo, čo združuje všetkých dokopy. Je to práve jednota s Kristom, z ktorej pramení aj jednota medzi všetkými navzájom.

Žiadna iná inštitúcia na svete nedokáže tak zjavne zvýrazniť jednotu všetkých ľudí a aj jednotu medzi živými a mŕtvymi, ako práve Cirkev. Osobne som to veľmi silno prežíval na námestí sv. Petra v Ríme, kde bol v máji tohto roku blahorečený pápež Ján Pavol II. Všetci, hoci sme pochádzali z rozličných kútov sveta, združili sme sa v jednej modlitbe a ako živý členovia Cirkvi sme sa v myšlienkach zjednocovali s už zosnulým Karolom Wojtylom. Cirkev je skutočne spoločenstvom, ktoré presahuje priestor i čas.

Tento spomínaný nový blahoslavený, pápež Ján Pavol II., vo svojom apoštolskom liste na začiatku nového milénia Novo millenio ineunte sám napísal, že pre výchovu k svätosti kresťana sú potrebné tieto najdôležitejšie elementy: modlitba, pravidelná nedeľná svätá omša, účasť na Eucharistii, sviatosť zmierenia, uvedomenie si prvenstva Božej milosti vo svojom živote, a nakoniec tu Svätý Otec pripomína čítanie, počúvanie a ohlasovanie Božieho slova.

Vo vašom spoločenstve, drahí Valaličania, dominoval v tomto, práve končiacom sa roku sv. Ondreja, posledný spomenutý element. Čítali ste a počúvali ste Božie slovo spolu a pravidelne, prečítali ste celý Nový zákon. Ste pre mňa povzbudením. Keďže som pravidelným odberateľom vášho farského buletínu, všímal som si výzvy Vášho duchovného otca, čítať a žiť s Božím slovom vždy a všade, lebo to je to pravé budovanie identity kresťana v jednote s Kristom. Všetkými spomenutými prostriedkami sa človek posväcuje, vydáva sa na cestu k svätosti, priznáva sa vždy znova k tomu, že patrí ku Kristovi.

A všetci, čo patria ku Kristovi sú neustále pozývaní k svätosti. Veď so svätými máme spoločné to, že sme boli očistení Baránkovou krvou, teda tým, že Ježiš za nás zomrel na kríži. Krstom sa pričleňujeme ku spoločenstvu svätých. Svätosť je síce vždy darom, je to Božie dielo, no my sa máme snažiť o to, aby sme tento dar nestratili. Bez Boha sa človek stáva vlkom. Preto tá spoveď, svätá omša, Eucharistia, sv. Písmo a modlitba. Prepojenie nášho života s Bohom je nevyhnutné pre večnú radosť a trvalé šťastie.

Môj osobný svätec, svätý Bernard z Clairvoix bol veľkým ctiteľom Panny Márie. Cez modlitby a úctu k Matke Božej sa postupne učil pokore a trpezlivému načúvaniu Božiemu slovu. Naučil sa jednej veci, a totiž že každá choroba, každá radosť i bolesť, každá životná skúsenosť má poslúžiť duchovnému rastu kresťana. Svätosti neprekáža ani úsmev, ani práca, ani zábava, ani technický pokrok, ani prostredie, v ktorom žijeme. To všetko je pre nás skúškou, či aj napriek týmto okolnostiam umožníme, aby Duch Svätý pracoval v nás  a skrze nás.

Nemáme žiť odtrhnutí od sveta, máme žiť v ňom, ale máme žiť ako kresťania, aby tí, ktorí žijú s nami, jasne videli perspektívu a zmysel našich námah a úsilí. Lenže toto všetko sa nám nepodarí bez napojenia sa na Boha. Je predsa logické, že bez napojenia na Boha nemožno hovoriť o svätosti života. A svätosť sa nezačína po smrti, ale tu a teraz.

 

Drahí bratia a sestry, kiežby aj o nás platili Ježišove slová z blahoslavenstiev: Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi! (Mt 5, 12). A hoci by sme boli aj na istý čas plačúci, hladujúci, prenasledovaní a tí, ktorí podľa našich pozemských kritérií nemajú šťastie, môžeme si byť istí, že pri Bohu nájdeme trvalé šťastie a v Jeho svetle uvidíme svetlo.

Dajme sa na cestu, hoci nie je ľahká, nech nás oslovia, pohnú a priťahujú príklady zo života svätých, a tak ako oni, neváhajme ani my prejsť hoci aj tisíce životných kilometrov za tým, ktorého si oni zamilovali a ktorého si aj naša duša žiada. Na tejto ceste už nemusíme parkovať pri cintorínoch, nehľadajme Jeho hrob aby sme si ho uctili, ten je už dávno prázdny. Hľadajme Jeho samého, živého Ježiša. Túžba po ňom a živý vzťah s Ním je zárukou nášho posväcovania a následne aj našej svätosti. AMEN