Konsekrácia oltára a konkatedrály sv. Mikuláša v Prešove,

8. októbra 2011

 

Milý pán dekan, páni kapláni, bratia v kňazskej službe, drahí bratia a sestry v Kristovi…

Veľakrát sa nám zdá, že čas je náš nepriateľ, neustále hrá proti nám, chce nás dobehnúť, nebodaj predbehnúť, a my máme pocit, že nič nestíhame a musíme s ním neustále súperiť, pretože nám stále niečo berie. Oberá nás o sily, o telesnú krásu, o trpezlivosť a nakoniec i o život na tejto zemi. Času je vždy málo. Najlepšie by bolo nepočítať ho. Možno takto by sme nad ním zvíťazili, povieme si. No bez začiatku a bez konca, a bez dôležitých orientačných míľnikov by minulosť a budúcnosť splynuli v jedno. Takto by sme v našom pozemskom putovaní stratili pojem nielen o čase, ale aj sebe samých, o svojich koreňoch a svojom zacielení a zmysle života.

Boh je ale Pán času, v Jeho ruke sú dni, noci i tvorstva osudy a tak nás chráni od nudy, ako sa to modlíme v liturgii hodín. On ho stvoril a stvoril ho dostatok pre všetkých a pre všetko. Poznať seba, znamená poznať svoj čas, poznať minulosť, prežívať prítomnosť a s nádejou hľadieť do budúcnosti. Aby sme vedeli odkiaľ a kam ideme, v čom spočíva naša identita.

Identitu Prešovčanov už dlhé stáročia ako jeden dôležitý kompas pomáha vytvárať práve tento chrám, v ktorom sme sa dnes zišli, aby sme sa nachvíľu pokúsili skoro o nemožnú vec, a totiž vytvoriť nový orientačný míľnik na životnej ceste tohto kostola i nášho spoločenstva veriacich a prepojiť tak našu minulosť s našou budúcnosťou. Nachvíľu sa pokúsime zastaviť čas, lebo táto dnešná chvíľa je vzácna. A verte, že Bohu nič nie je nemožné. Toto sväté miesto, táto konkatedrála, totiž dokonale stelesňuje prepojenie našej histórie s našou nádejou a túžbou po večnosti. Dnes posvätíme nový pevný oltár a steny tohto kostola a znova tak poukážeme na jeho význam a dôležitosť pri našom orientovaní v čase, smerom k večnosti. Toto miesto bude odo dnes vyznačené výsostným zasvätením Bohu a tak sa ešte viac zvýrazní, ako sa tu naša minulosť i prítomnosť spája s našou budúcnosťou, ba dokonca s večnosťou.

Tento nádherný chrám je ponajprv svedkom minulosti vás – Prešovčanov. Môžete naň byť právom hrdí. Tomuto miestu sa dostalo veľa pozornosti vašich predkov a jeho podoba sa rýchlo menila. Prvotný kostol z roku 1230 bol už v roku 1347 prestavaný a o ďalších skoro 200 rokov bol rozšírený na trojloďový objekt. Tento vzhľad si zachoval aj po väčších či menších opravách až po dnes. Pôvodné prvky gotiky i neskoršieho baroka sa tu prelínajú a spájajú vo vzájomnej harmónii.

Tu vo svätyni pribudne dnes prvok nového štýlu v oltári a ambóne, ktoré veľmi citlivo zapadajú do celkového priestoru a zvyšujú jeho funkčnosť pre ešte väčšiu Božiu česť a slávu. Boží chrám totiž nemá byť žiadnou zakonzervovanou galériou, či múzeom, ale v neustálom obnovovaní má svedčiť o Pánovi časov, minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Práve preto bol tento chrám 9. augusta 2008 povýšený na konkatedrálu, akúsi sestru katedrály v Košiciach, aby sa zvýraznila ich dvojťažisková dôležitosť v rámci našej arcidiecézy. A tá dôležitosť nie je záležitosťou minulosti, ale prítomnosti!

Táto prešovská konkatedrála nám aj dnes otvára svoje brány a zároveň aj naše srdcia pre bližší prístup k viere, pre horizont Božieho života, pre Jeho prítomnosť medzi nami. V jej vnútri cítime naplno tie Božie dimenzie a príťažlivé sily našej viery.

Môj dom sa bude volať domom modlitby, píše Izaiáš (Iz 56,1-7). Keby sme upreli našu pozornosť iba na krásu a historické bohatstvo tohto kostola a nevšimli by sme si Božieho Syna, kvôli ktorému bolo toto všetko vybudované a zveľaďované, zradili by sme nielen účel tejto stavby, ale aj jej význam pre dnešných Prešovčanom.

Ježiš Kristus je teda pevným uholným kameňom tejto stavby, tejto konkatedrály i spoločenstva veriacich, ktoré sa tu schádza. Ježiš je príčina a cieľ všetkej nádhery a krásy tohto chrámu. Prorok Izaiáš ho predstavuje ako kameň Siona, kameň osvedčený, vzácny uholný kameň, pevne založený. Kto verí, nebude zahanbený (Iz 28,16). Toto dosvedčuje sám Ježiš o sebe v evanjeliu, ktoré sme dnes počuli. Hovorí o chráme svojho tela v úzkej spojitosti so stavbou Jeruzalemského chrámu (Jn 2, 13-22). Ani krutá smrť nemôže zničiť Ježišovo telo, pretože na tretí deň vstane zmŕtvych. Týmto nám dáva ponaučenie, že stavby z kameňa a z tehál nemajú nekonečnú trvácnosť, a že naopak nesmrteľnosť ľudskej bytosti a jej hodnota je viac ako hodnota obyčajnej stavby. Preto sú pre Ježiša dôležitejší ľudia. Spoločenstvo ľudí je pre neho stavbou zo živých kameňov. V takejto živej stavbe rád nachádza svoje miesto.

Aké množstvo veriacich to v tejto konkatedrále počas uplynulých stáročí pocítilo a zvolalo: Pri Tebe Bože je prameň života a v Tvojom svetle uvidíme svetlo! A z tejto vďačnosti a z Božej blízkosti i pôsobenia Ducha Svätého rastie živé kresťanské spoločenstvo. To je to podstatné na tomto chráme, na tejto konkatedrále! Združuje ľudí.

Ona je stavbou, v ktorej sa napĺňa prosba sv. Petra z jeho prvého listu (1Pt 2,4-9): Prichádzajte k nemu, k živému kameňu, ktorý ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny, a dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu. Aj sv. Pavol o tom píše krátko a výstižne: Vy ste Božia stavba! Naozaj, nedá sa vysloviť, a ani len spočítať, s koľkými veriacimi ľuďmi tu Boh staval svoj dom, a na koľkých pokrstených či pobirmovaných v dejinách tejto konkatedrály sa vylialo Božie požehnanie, keď sa stali živými kameňmi Jeho stavby. Kristus je teda základ, príčina i cieľ tejto stavby.

Koľkí o ňom pochybovali a zavrhovali ho. Spisovateľ Dostojevskij vyjadril svoje podobné pocity v jednom svojom liste slovami:  Poviem vám o sebe, že i ja som synom tohto storočia, synom nevery a pochybovania, dodnes a pravdepodobne až do hrobu. Aké desné trýzne ma stál i stojí tento smäd veriť. A napriek tomu mi Boh posiela chvíle, v ktorých mi je všetko jasné a sväté. A v týchto chvíľach som zložil krédo: veriť, že nie je nič krásnejšieho, hlbšieho, milšieho, rozumnejšieho, dokonalejšieho ako Kristus, a nielen že nie je nič, ale že človek ani nemôže mať nič takého. Keby mi niekto dokázal, že Kristus je mimo pravdu, dával by som prednosť zostať s Kristom ako s pravdou.   

Teda pre koho sa tento chrám dnes skveje v tomto novom lesku!? – Pre vás? – pre generácie, ktoré po vás prídu? Poviete si azda: Čo ak tu bude chodiť málo ľudí, pre koho sme túto krásu stavali? Pozrite sa na kameň tohto oltára! Dnes z neho žiaria bežným pohľadom nečitateľné písmená vyryté rydlom vašej štedrosti: Prešovskí veriaci pre Ježiša Krista! Dnes, tu vo vašom kostole, sa vyníma Ten, pre ktorého a skrze ktorého je všetko – Ježiš Kristus, ktorý žiari z oltára, z bohostánku i z vašich sŕdc!

Tu už neupierame svoj pohľad iba na minulosť, ale hľadíme dokonca ďalej než len do blízkej budúcnosti. V kresťanskej nádeji tu máme pred očami očakávaný Nebeský Jeruzalem, v ktorom bude už iba svetlo bez sĺz v očiach a zároveň tu prosíme za tento svet, v ktorom teraz žijeme, za naše mesto Prešov, v ktorom sa ešte mieša svetlo i tieň. V tejto konkatedrále sa aj naďalej bude spájať minulosť s budúcnosťou, prisľúbenie s nádejou, nebo so zemou.

Čas sa tu vždy nachvíľu zastaví a človek si uvedomí, že nad všetkým je Boh, Pán večnosti. Veriaci človek tu vždy znova objaví svoju identitu. Prešovská konkatedrála – dom Boží, rebrík a brána do neba – je zároveň aj mostom – nádherným mostom medzi Bohom a ľuďmi, cez ktorý k nám neustále nanovo prichádza Ježiš, Boží Syn. On je prítomný v tomto dome, Emanuel – Boh s nami. V jeho prítomnosti sa nám čas už nestáva nepriateľom, ale tým najlepším učiteľom a vychovávateľom. To v nás vzbudzuje aj odvahu voči budúcnosti. Toto stavia náš život do nového svetla: do svetla nádeje.

Nech je táto konkatedrála pre všetkých vás Prešovčanov akýmsi mementom v čase života, ktorý vám Boh osobitne dopraje a nech je na tomto mieste zjavné, že sa tu spája nebo so zemou, človek s Bohom a časnosť s večnosťou. AMEN