Homília Mons. Bernarda Bobera, arcibiskupa – metropolitu pri príležitosti otvorenia nového akademického roka 2011/2012 na teologickej fakulte a v kňazskom seminári v Košiciach

Mt 4,18-22

Excelencie, Magnificencie, Spektability, páni profesori, docenti, pán rektor a predstavení seminára, predstavitelia cirkevného a verejného života, milí študenti a bohoslovci, bratia a sestry!

Aj keď každoročne ústrednou udalosťou začiatku nového akademického roka je slávenie eucharistie Veni Sancte, v tomto roku táto ústrednosť je akosi ešte viac umocnená. Ak je totiž Eucharistia na jednej strane vďakyvzdávaním Bohu za všetko, čo nám dal; na druhej strane je zároveň prosbou a otváraním sa pre všetko, čo prichádza a v budúcnosti príde od neho. Začiatok nového akademického roka 2011/12 na Teologickej fakulte Katolíckej Univerzity a v kňazskom seminári Karola Boromejského v Košiciach je poznačený týmito eucharistickými dimenziami: vďakyvzdávaním – za tých doterajších 8 rokov Teologickej fakulty a za tých, ktorí svojou prácou, obetami a všemožným osobným úsilím prispeli k požehnanému pôsobeniu fakulty. Predovšetkým Tebe pán dekan, páni prodekani ako aj všetkým, ktorí završujete svoju misiu v riadení tejto fakulty. Ako som už povedal, zároveň sa chceme v tomto slávení Eucharistie otvárať Božiemu Duchu a tomuto jeho pôsobeniu čo najviac vystaviť vás, ktorí odteraz preberáte zodpovednosť za riadenie teologickej fakulty: nový pán dekan a páni prodekani.

V tomto duchu vďakyvzdávania a vyprosovania Božieho požehnania sa chcú odvíjať aj tieto moje slová, ktoré chcem postaviť predovšetkým na Božom slove a od neho sa potom v Božom svetle zahľadieť aj na budúce vízie teologickej fakulty. Nech dá Pán, aby sme skrze Ducha Svätého aj my zaplesali a vyznávali: Zvelebujeme Ťa Pán neba i zeme, že nám pomáhaš spoznávať pravdy Božieho kráľovstva!

V 4. kapitole Matúšovho evanjelia je opis povolania prvých apoštolov. Pán Ježiš tu používa metaforu v spojení rybári ľudí. Táto metafora nás vedie k možnosti vysvetliť si tento úryvok za pomoci skúsenosti nás, rybárov. Totiž tak, ako sa chytá ryba za hlavu, tak byť rybármi ľudí znamená zachytávať predovšetkým ľudské hlavy, inteligenciu človeka, jeho myslenie, ktoré sa potom premieta do jeho životných postojov a konkrétneho správania. V tomto duchu je pred nami veľká robota i v samotnej Cirkvi ako aj v našej spoločnosti a ohniskom tohto úsilia má byť teologická fakulta. Preto jej tvár a jej poslanie, nie je iba akousi akdemickou a organizačnou úlohou a poslaním, ale všetko, čo súvisí s jej chodom a napĺňaním jej poslania, je otázkou našej viery.

Aby sme azda trocha viac pochopili význam a postavenie teologickej fakulty v univerzitnom horizonte, do ktorého patrí, musíme sa zahľadieť na samotné dejiny univerzity. Termín univesitas ukrýva v sebe termíny ako versum unum alebo versum unitatem (čo znamená doslovne znamená smerom k jednote). Universitas chce byť teda jednotným organizmom osôb – docentov a študentov, – ktorí sa usilujú poukázať na jednotu aj ľudského poznania. Táto jednota sa má stať platformou, na ktorej sa potom odvíja vzájomná výmena a vzájomné obohacovanie sa medzi jednotlivými vedami a disciplínami. V tomto zmysle teologická fakulta chce poukazovať na tie najhlbšie a najkomplexnejšie pravdy, aby tak mohla ponúknuť svetlo týkajúce sa posledného zmyslu všetkého, čo má súvis s človekom, životom a svetom. Teologická fakulta má byť pre toto svoje poslanie dušou univerzity.

Tým, že má teológia ako špecifický predmet výskum Zjavenú pravdu a tým, že odkazuje na transcendetné hodnoty, pomáha tak celému poznaniu neuzatvoriť sa v čisto imanentnej perspektíve. A aby dokázala splniť toto svoje poslanie potrebuje filozofické sprostredkovanie, zvlášť metafyzické. V pochopení toho všetkého je nám veľmi nápomocná encyklika Jána Pavla II. Fides et ratio.

Nepopierateľnou úlohou teológie je vo viere Cirkvi akademicky a vedecky formovať budúcich kňazov, rehoľníkov, rehoľnice a laikov pre rôzne apoštolské úlohy, ku ktorým budú pozvaní. Veľký význam pri objasňovaní tohto poslania majú slová Pavla VI., ktoré adresoval rektorovi Katolíckej Univerzity v Loviane: Úrad teológa sa vykonáva v perspektíve budovania cirkevného komúnia, aby Boží ľud rástol v skúsenosti viery. Bez tohto budovania spoločenstva, ktoré je zdrojom skúsenosti viery a ktoré má byť plodom teologického bádania, teológia sa dostáva iba do svojej pseudopodoby.

Ak je teda našou snahou v tejto chvíli hľadať vo svetle viery postavenie teológie v univerzitnom komplexe, môžeme hovoriť o dvojakom prúdení: to jedno sa týka obohacovania sa teológie od ostatných vedeckých disciplín a to druhé sa týka obohacovania ostatných vedeckých disciplín plodmi teologického bádania. Keby sme začali tým druhým, tak musíme ihneď spomenúť osobitnú úlohu, ktorej sa teológia v žiadnej dobe nesmie zriecť, no v tejto dobe ju nesmie ani v najmenšom podceniť. Tou jej úlohou, či jej poslaním je hľadanie zmyslu. Ak pozorujeme v tejto dobe veľa prázdnoty, ktorá neraz vyúsťuje do zúfalstva človeka, tak je výzvou tejto doby a teda cestou novej evanjelizácie poukazovať na zmysel života človeka, jeho jednotlivých etáp, okolnosti, ba aj tragických udalostí; jeho jednotlivých dimenzii, či konštitutívnych elementov. Sám Ježiš pri stretnutí s ľuďmi v rôznych situáciách a okolnostiach, veľa ráz nerobil nič iné, iba interpretoval tieto udalosti a okolnosti z perspektívy Božieho kráľovstva. Čiže, zjavoval zmysel a význam týchto  udalostí. Toto je aj úloha teológie, a teda aj teologickej fakulty, ktorá takto nestojí iba v službách Cirkvi, ale predovšetkým v službách človeka, a teda aj v službách spoločnosti.

Na druhej strane nové objavy ostatných vedeckých disciplín nastoľujú nové problémy, ktoré interpelujú teologické skúmanie k zaujatiu postoja a odpovedi na vytýčené otázniky. Je nám totiž dnes už zrejme všetkým jasné, že jedna vec je samotný poklad viery, čiže pravdy, ktoré obsahuje naša kresťanská doktrína; ďalšou vecou je však to, ako sú ony formulované a komunikované, zachovávajúc si neustále ten istý zmysel a ten istý význam. Teológia je v službách Cirkvi a Cirkev je v službe ohlasovania. Môžeme tak smelo tvrdiť, že aj samotná teológia má vo svojej podstate misijnú prirodzenosť. Svojím akademicko-vedeckým prístupom je teda povolaná k odpovediam na kultúrne a spoločenské výzvy súčasnej doby a tento svoj podiel zaradiť do mozaiky evanjelizačného procesu.

Aby sa toto všetko mohlo uskutočniť je potrebné, aby každý teológ – či už vyučujúci profesor ako aj študent – bol jednak usilovne študujúci; no to je iba predpoklad opravdivého štúdia teológie. Je potrebné ešte viac: je potrebné aby každý teológ bol kontemplujúcim bádateľom. Bez toho sa teológia stane iba suchou, nezáživnou a len jednou z mnohých akademických disciplín. Bude jej chýbať sviežosť, príťažlivosť a kreatívnosť. Kontemplovať bádajúc a skúmať kontemplujúc – to je podľa môjho presvedčenia cesta pre budúcnosť teológie.

A tu sa zároveň dostávame k srdcu štúdia teológie; a ním si dovolím nazvať kňazský seminár, ktorý nielenže nemôžem opomenúť, ale naopak, chcem vyzdvihnúť jeho úlohu a poslanie pre budúcnosť cirkvi v našej arcidiecéze.

Drahí seminaristi a predstavení kňazského seminára,

svätý otec Benedikt XVI. začína svoj nádherný list seminaristom z 18. októbra 2010 svojou spomienkou na svoju mladosť, keď si plnil svoju povinnú vojenskú službu. Vtedy sa mladých vojakov kapitán opýtal, čo chcú robiť v živote. A keď Jozef Ratzinger odpovedal, že chce byť katolíckym kňazom, ten veliteľ mu povedal: Tak to si musíš nájsť niečo iné, lebo tu, v „novom Nemecku“ nebude už miesta pre kňazov; Cirkev už nebude potrebná.

Spomínam to preto, lebo aj dnes verejná mienka sa veľmi neodlišuje od názoru toho kapitána. Aj dnes sa presadzuje presvedčenie, že kňaz, Cirkev patrí viac minulosti ako budúcnosti. Vy tým, že ste vstúpili do kňazského seminára, ste vykročili proti tomuto prúdu. Dôvodom tohto vášho rozhodnutia a vašej odvahy je zrejmé moje i vaše presvedčenie a naša skúsenosť, že Boh žije a potrebuje ľudí, ktorí budú žiť z neho a pre neho, aby sa tento svet presvedčil o jeho prítomnosti; o tom, že On je Boh s nami.

Na začiatku nového nielen akademického roka, ale aj nového roka formácie v kňazskom seminári, chcem vám znova pripomenúť slová svätého otca Benedikta XVI. z listu seminaristom, kde zdôrazňuje, že kňazmi sa nestávame sami; je na to potrebná komunita učeníkov. Osobný vzťah s Bohom skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom, ku ktorému musí byť nasmerovaná formácia a život v kňazskom seminári, sa musí odzrkadliť v spoločenstve seminárnej rodiny, ktorá je skúšobným priestorom našej schopnosti permanentného kontaktu s Bohom. Ide tu o ľudské dozrievanie, ktoré prebieha v Kristovej prítomnosti a pod jeho vplyvom a ktorá budúcim kňazom nesmie chýbať. Na to je potrebné spoločenstvo, v ktorom sa učíme spolu jeden s druhým a jeden od druhého. Takto som to uviedol aj na vašu internetovú stránku v slovách: kňazský seminár má byť doslova seminárom – laboratóriom Božieho kráľovstva, Božieho života tu na zemi, laboratóriom prebývania s Ježišom. Ide teda o miesto, odkiaľ sa má šíriť spiritualita, ktorá sa má stávať kultúrou; viera, ktorá má byť soľou zeme a svetlom sveta; kňazstvo, ktoré sa stáva Kristom.

Rád by som zdôraznil túto pravdu a tým aj zakončil túto meditáciu slovami blahoslaveného Božieho služobníka Jána Pavla II., ktoré pred niekoľkými dňami zopakoval aj kardinál Zenon Grocholewski, prefekt Kongregácie pre katolícku výchovu na celosvetovom kongrese katolíckych univerzít, ktorý sa konal v španielskej Avile 12.-14. augusta 2011. Sú to tieto slová: sme tu pre to, aby sme adorovali Božiu múdrosť. Preto sme tu. Prajem a vyprosujem vám všetkým, profesorom, bohoslovcom ako aj všetkým študentom, pri tejto adorácii Božej múdrosti hojnosť darov Ducha Svätého, nadšenie a radosť. Amen.