Dni svätého Huberta

Sobrance 16. októbra 2011 o 10:00

 

Pán dekan, bratia v kňazskej službe, pán primátor, drahí bratia a sestry v Kristovi…

Existuje jedno zlaté pravidlo života, ktoré nám naši rodičia a učitelia už od detstva kládli na srdce: Čo nechceš aby iní robili tebe, nerob ani ty im! A toto pravidlo, ktoré svedčí o potrebe rovnováhy a spravodlivosti v medziľudských vzťahoch, môžeme istým spôsobom aplikovať aj na myšlienku udržiavania harmónie vo vzťahu k stvoreným veciam okolo nás. Tento princíp akejsi snahy o zachovávanie rovnováhy platí nielen vo vzťahoch človeka k človeku, ale aj vo vzťahu človeka k prírode a nakoniec, samozrejme, aj vo vzťahu človeka k Bohu.

Harmónia a zodpovedný vzťah k prírode, k ľuďom a k Bohu by mala byť samozrejmosťou, predovšetkým pre všetkých nás, ktorí sa nazývame kresťanmi. Dnes sa tu schádzame práve v atmosfére úcty a vďaky za všetky dary, ktoré prijímame cez stvoriteľskú aktivitu Boha a chceme si aj v úcte voči sebe navzájom prejaviť priazeň. Dni svätého Huberta tu v Sobranciach, ktoré sa pomaly kryštalizujú na peknú tradíciu, sú aj v dnešnú nedeľu príležitosťou na to, aby sa členovia poľovníckych združení z celého Sobranecka utvrdzovali v dobrých vzájomných vzťahoch, vo vzťahu k prírode a vo vzťahu k Bohu, od ktorého pochádza všetko.

Poľovníci – vnímaní často ako ľudia prírody – majú k Bohu veľmi blízko. Často sa totiž pohybujú v podmanivom prostredí lesov, hôr a lúk, bystrín, potokov a hájov, kde je zhromaždená toľká krása. Cítia sa tam dobre, na mnohých toto prostredie pôsobí oslobodzujúco a aj oslovujúco. Zo všetkej tej nádhery, ktorá je počas roka vždy iná, dýcha na nich Boží duch života a v týchto stvorených dielach mnohí odhaľujú Boží poriadok vložený do prírody. Oni tu vnímajú Božie zákony, ktorými sa celá tá nádhera riadi a pozorujú pritom aj živé stvorenia, divú zver, ktorá sa tak isto podriaďuje kolobehu času a princípom rovnováhy. Pozorné oko človeka tu nemôže ostať ľahostajné a duša pri pohľade na všetku tú Božiu ľúbeznú logiku chce skladať básne a spievať piesne vďaky. Veď keď Boh stvoril všetko čo chcel – ex nihilo – z ničoho – hovorí kniha Genezis: A Boh videl, že je to dobré. Preto, nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo Jeho rúk.

Pri takomto pohľade na svet sa duša napĺňa túžbou po Bohu. Presne tak ako to vyjadril aj žalmista v Starom zákone – biblický človek, ktorý tiež pozoroval prírodu a cez ňu sa dostal bližšie k Bohu. Vtedy napísal známe zvolanie, ktoré sa dodnes modlíme ako súčasť žalmov: Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za Tebou!

Všetko stvorenie poukazuje celým svojím bytím na existenciu Boha. Jeho stopy sú badateľné všade – na živej i neživej prírode. Pre nás ľudí je to veľká výzva zaujať ten správny postoj a zodpovedný vzťah k tomu čo Boh stvoril a čo nám dáva k životu. Poľovníctvo preto nie je len o rabovaní a zabíjaní kvôli obžive či potešeniu, ale aj o namáhavej starostlivosti o prostredie a aj o zver, je to aj o prípravách na jej prezimovanie a rešpekte v čase jej starostlivosti o dorast. Aj tu musí platiť istý morálny kódex.

V dejinách Cirkvi máme aj svätcov, ktorí sú patrónmi poľovníkov a dokonca aj príkladmi v dobrom vzťahu k prírode. Pri tejto sv. omši si spomíname predovšetkým na svätého Huberta, patróna poľovníkov. Žil pred viac ako 1200 rokmi v dnešnom Francúzsku. Ako mladý muž sa živil práve lovom zveri a práve z tohto obdobia jeho života pochádza legenda, ktorá je veľmi podobná príbehu zo života sv. Eustachia, ktorý žil v 2. Storočí. Podľa tejto legendy bol Hubert na Veľký piatok na poľovačke. Vtedy ešte nebol poriadnym kresťanom. Pri love však v ten deň zazrel mocného jeleňa, ktorý niesol medzi parožím žiarivý kríž. Padol na kolená a od tejto chvíle sa vnútorne obrátil.

Hoci je to legenda, jej výpovedná hodnota je veľmi vzácna. Je istým poučením: Ukrižovaný Kristus je Pánom nad celou prírodou. Jemu Boh odovzdal do rúk všetko. Sv. Hubert učí všetkých poľovníkov kľaknúť si pred Bohom, pred Božím Synom – Ukrižovaným, ktorý ich oslovuje aj cez ríšu zvierat. Učí ich pozerať sa na Krista ako na vyvýšeného nad všetky stvorenia, lebo Boh raz všetko obnoví v Kristovi, ako píše sv. Pavol.

A ďalší odkaz, ktorý môžeme vyčítať z tohto príbehu je princíp, ktorý udržiava rovnováhu medzi človekom a Bohom. Hubert bol totiž na poľovačke na Veľký piatok, nesvätil sviatočný deň, nezasvätil tento deň Bohu, nehľadal si cestu k Nemu. No Boh si práve takýmto zvláštnym znamení kríža našiel cestu k Hubertovi. Od tej chvíle Hubert už vedel čo sa patrí dať a zasvätiť Bohu.

Aj evanjelium dnešnej nedele hovorí o tom, že je potrebné vedieť čo patrí Bohu, čo má človek Bohu doslova dať. Ježiš, keď pri otázke či platiť či neplatiť dane, berie do ruky denár, pozrie naňho, hovorí toto: Dajte cisárovi čo je cisárovo a Bohu čo je Božie! (Mt 22, 15-21). Ježiš Kristus tu pozýva všetkých k tomu, aby sa nezabúdalo na to, že aj Boh si v našom živote zaslúži pozornosť a to nielen pozorovaním prírody a vyjadrením úžasu, ale práve zapojením všetkých síl a zmyslov do spoločnej chvály, práve účasťou na slávení Eucharistie. Darovať Bohu to čo mu patrí, znamená aj zasvätiť sviatočné dni. Kristus chce, aby sme Jemu samému darovali vôľu, myseľ, srdce i život. Dať Bohu to čo mu patrí, znamená dať mu seba samého. Sv. Hubert sa po svojom obrátení úplne odovzdal Bohu, stal sa kňazom a neskôr biskupom. Slúžil Mu celým svojím životom.

Podobný prípad poznáme aj zo života sv. Františka z Assisi, ktorý bol známy svojím láskavým vzťahom k stvoreniu. Prihováral sa rybám, vtáctvu a dokonca vlkom. Aj on neustále prízvukoval, že všetka krása živej i neživej prírody poukazuje na Stvoriteľa. Pri tom všetkom stále vedel, kto je to ten Stvoriteľ. Dnes sa naopak v podobe agnosticizmu šíria názory, že Boh je len akousi neurčitou energiou, harmóniou, že je to len akási nadprirodzená neosobná sila, vyššia inteligencia. Popri všetkých týchto teóriách a náukach nám názor svätého Františka môže znova prinavrátiť správny pohľad na nášho Stvoriteľa, keď sa spolu s ním pri pohľade na svätý kríž nanovo presvedčíme o tom, že Boh je spoločenstvom osôb, je to osobný, celkom konkrétny Boh, ktorý na svet, aby ho zachránil a obnovil, poslal svojho Syna Ježiša Krista. Jeho výzvy a pozvania sú tiež konkrétne a osobné, platia pre každého. Jeho prikázania sú jasné, osvecujú oči a potešujú srdce, prinavracajú stratenú slobodu.

Drahí bratia a sestry, snažme sa byť dobrými deťmi Nebeského Otca. Chráňme a zodpovedne spravujme Jeho stvorenia – Jeho prírodu, budujme medzi sebou zväzky jednoty a pokoja a nezabúdajme dávať Bohu to, čo mu patrí – celý náš život! Svätý Hubert i svätý František nám v tom idú vzorom. Sú obdivuhodní nielen vo vzťahu k prírode, ale predovšetkým vo vzťahu k Bohu. Vnímali Božie stopy v stvorených veciach a poklonili sa pred svojim Bohom, keď uvideli to najkrajšie z Božích znamení – svätý kríž.

Dnes po svätej omši požehnám náučný lesný chodník v Sobraneckých kúpeľoch, ktorého súčasťou budú tri elementy, na ktoré som už istým spôsobom poukázal v tomto dnešnom príhovore: Ku cti sv. Huberta je to novopostavená kaplnka, zátišie so svätým Františkom a nad tým všetkým sa bude vynímať to najdôležitejšie – to, čo zazrel a rozpoznal aj sv. Hubert, aj sv. František – bude to svätý kríž, ktorému sa môžu pokloniť všetci vydávajúci sa na obdiv krás prírody na náučnom chodníku. Tento kríž nám ako silné memento bude pripomínať, že Ježiš Kristus je Pán aj nad prírodou a že v ňom raz bude obnovené všetko stvorenstvo. Ten kríž nám bude aj majákom v tmách a jeho žiara nám osvetlí srdcia pre to, aby sme vedeli čo patrí Bohu, čo mu máme odovzdať, čo zasvätiť, za čo prosiť a za čo ďakovať. AMEN