Deň zasväteného života

Košice – Kňazský seminár, 4. február 2012

 

Milí seminárni predstavení, bratia kňazi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Je skutočne pekné a povzbudivé, že sa už s akousi pravidelnosťou stretávame tu s seminárnom kostole z príležitosti už sláveného sviatku Obetovania Pána, ktorý sa zároveň stal aj dňom zasväteného života. Vďačnosť za dar povolania k zasvätenému životu chceme vyjadriť spolu pri slávení Eucharistie. Tá je pre nás prameňom sily i povzbudenia.

Evanjelium zo sviatku spred dvoch dní plne vystihuje skutočnosť nášho života, ktorý sme sa rozhodli zasvätiť Bohu. Anna a Simeon, práve vo chvíli keď stretli malého Ježiša, aj keď ešte nevedeli nič o tomto dieťati, prežili čosi silné, ináč by to evanjelista nezachytil. Anna začala v prítomnosti tohto Božského dieťaťa velebiť Boha a Simeon v ňom uzrel svetlo, ktoré má svietiť všetkým národom. Pri malom Božskom dieťati sa ukazuje to, aké silné pôsobenie vyžaruje okolo seba.

Anna a Simeon boli už staršími ľuďmi, ale po celý čas si v živote zachovali niečo, čo im pomáhalo zostať duchovne mladými. Pri živote ich držala túžba po niečom väčšom, nádej a očakávanie Mesiáša, ktorý mal prísť. Bola to túžba po Božej blízkosti vo svete, ktorú zrazu pocítili v malom Ježišovi. A znova sa tu potvrdila jedna zvláštna Božia vlastnosť, a totiž, že sa často dáva poznať v malých, bezvýznamných a neviditeľných veciach.

Kto z nás by si neprial, aby sa k nám Boh viac priblížil!? Aby sa nám dal ešte viac poznať! A to hlavne v situáciách, keď váhame, alebo sme znechutení vlastnou neschopnosťou či nehodnosťou. Také sú naše túžby a očakávania. Chceme sa Ho doslova dotknúť!

Tak ako už mnoho ľudí pred vami, aj vy ste sa rozhodli naplno darovať svoj život Bohu a v Ježišových šľapajach prežívať tajomstvo zasvätenia sa.

Takto ste sa rozhodli ponúknuť vlastné bytie k dispozícii Božiemu pôsobeniu. Ste výnimoční práve v tom, že ste boli obdarovaní schopnosťou kladne odpovedať na Božie volanie. On sa k vám priblížil a vy ste neváhali darovať sa. Dnešný deň je preto pozvaním k oživeniu pamäte, aby ste sa vrátili v čase a vedeli v sebe oživiť momenty Božieho oslovenia, emócie šťastia, pevnosť rozhodnutia a prvotnú horlivosť za Krista.

Sv. Otec Benedikt XVI., ktorý má v úmysle v októbri tohto roka vyhlásiť Rok viery, vo svojom najnovšom posolstve na deň zasväteného života pozýva práve zasvätené osoby, aby sa stali prvým a dôveryhodným príkladom obnovy vzťahu s Bohom podľa evanjeliových rád. Nestačí byť iba svedkom toho, ako sa Boh priblížil k nám. Aj my sa máme neustále viac a viac približovať k Nemu. Model spolupráce s Božou milosťou je nevyhnutný. Táto naša blízkosť vo vzťahu Bohu sa má stať charakteristickým prvkom našej existencie. Sv. otec hovorí doslova o priľnutí k Bohu.

Iba to dokonalé priľnutie môže mať pozitívne účinky aj na váš apoštolát a na vaše okolie. Toto priľnutie je základom pre všetky charizmy, vo vernosti Magistériu. Len tak sa môžete stať hodnovernými svedkami pre Cirkev a pre svet.

V dnešný deň, keď sa tu stretávame zhromaždení azda zo všetkých reholí a inštitútov zasväteného života našej arcidiecézy, chcem poukázať nielen na to, že ste boli obdarovaní Bohom, ale cítim potrebu povedať aj to, že každý jeden z vašich členov je veľkým Božím darom pre našu miestnu Cirkev. Všetci ste totiž pozvaní prispieť vašou vlastnou charizmou k posilneniu viery v Ježiša Krista – vo svetlo národov. O to viac v tomto očakávanom Roku viery! Každá rehoľa a každý inštitút s rozličnými darmi jednej Božej milosti skutočne aj prispieva k presvedčivému životu Cirkvi vo svete. Som rád, že ste a pôsobíte na tomto kúsku našej rodnej zeme.

To, čo mi ale v rámci našej arcidiecézy zvlášť leží na srdci, je snaha o prebudenie záujmu o duchovné povolania či vôľu zasvätiť sa. To je totiž vonkajším znakom zdravého života našich farností a diecéz. Boh určite aj dnes povoláva mladých ľudí. Je preto úlohou nás všetkých, povzbudzovať k slobodnej a veľkorysej odpovedi na toto volanie.

Mnohokrát totiž počúvam z úst našich veriacich i predstavených v komunitách: Pán arcibiskup, vždy sa modlíme za nové povolania a predsa nikto nový neprichádza! Tento fakt ma skutočne bolí. No, nehovorí nám Ježiš: Modlite sa bez prestania!? Pritom nemám na mysli len modlitby za duchovné povolania. Modlitba ako taká, naučená v katolíckych rodinách, pestovaná v spoločenstvách a posilňovaná cez sviatosti, je najlepšou pomocou, cez ktorú jasne spoznávame Božiu vôľu s nami.

Nemá byť azda tento úbytok povolaní v našich komunitách akousi Božou výzvou k obnove vnútornej kvality? Nie je to skúška toho, či spôsob života a spôsob činnosti našich spoločenstiev dokáže osloviť a presvedčiť o Božej prítomnosti!? Koľkokrát medzi nami vyhráva žiarlivosť, súperivosť, neprajnosť voči mladším, nezmyselné skúšky poslušnosti a neochota vypočuť sa navzájom, nad tým ozajstným Ježišovým postojom!? Nevyžaruje Božiu prítomnosť skôr postoj ľudskosti, prívetivosti a dobroty? Toto je skutočne nastavené zrkadlo, hlavne pre tých, čo sú postavení do vedenia a spravovania.

Tí, ktorí sú vpredu v rámci duchovnej rodiny, by mali byť práve učiteľmi modlitby. Sv. otec Benedikt XVI. v tejto súvislosti hovorí: Iba v tej miere, v ktorej naučíme mladých ľudí modliť sa, budeme mať aj my spoluúčasť na ich povolaní Bohom. Programy, plány a pastoračné projekty majú svoje miesto, predsa však je rozpoznávanie povolania ovocím dôverného rozhovoru medzi Pánom a jeho učeníkom. Môžeme sa spoľahnúť na to, že mladí ľudia, ktorí sa vedia modliť, budú vedieť aj to, ako majú reagovať na Božie volanie. V tomto Božom volaní pramení aj vaše osobné zasvätenie sa.

V našej arcidiecéze pôsobí veľa rodín či komunít zasväteného života. V celistvom pohľade je to pestrá duchovná kytica kvetov. Je to zároveň dôkaz nevyčerpateľnej pestrosti bohatstva Evanjelia. Ježišova blahozvesť je predsa rôznorodá a pestrá! Nikto z nás ako jednotlivec, ani jednotlivé spoločenstvá sami o sebe nie sú schopné naplno uskutočniť bohatstvo Ježišovho posolstva. Preto je dôležité, aby tu boli viaceré spoločenstvá a komunity so svojimi charizmami.

Potrebujeme vás, pretože ste znamením Božieho milosrdenstva v tomto svete. Našim časom chýba práve toto milosrdenstvo. Šíriť a ohlasovať ho, je náplňou i úlohou každej Bohu zasvätenej osoby. To, čo sme sami už toľkokrát prijali, to rozdávajme aj ďalej.

Nemecký benediktín Anselm Grün, majster duchovného života, raz vyslovil toto zaujímavé prianie pre všetkých Bohu zasvätených: Kiežby nás naše vlastné hriechy urobili milosrdnejšími v zaobchádzaní s inými ľuďmi!

Pri všetkých rôznorodých charizmách vašich spoločenstiev, nech je práve toto Božie milosrdenstvo dôležitým a silným svedectvom pre spoločnosť. Je to účinné svedectvo, v ktorom môže zažiariť sila Evanjelia. Zostaňte verní životu v celibáte a v čistote. Aj toto je silné svedectvo pre dnešnú spoločnosť.

Iba tak sa skrze vás Ježišovo svetlo dostane k ďalším ľuďom. Vo vás samých budú môcť stretnúť Krista a spolu so žalmistom zvolať: Pán je moje svetlo a moja spása. (Ž 27, 1)

Prajem vám preto, aby ste v sile tohto svedectva vedeli osloviť dnešného človeka. Buďte magnetmi pre ľudí, v prostrediach kde žijete. Viažte ich na Krista! Prežívajte jednotu a radosť vo vnútri svojich duchovných rodín. Nenechajte sa znechutiť nedokonalosťami či rôznymi napätiami, ktoré z času načas musia prísť. Oživujte si pamäť v rozpomenutí sa na prvotné chvíle osobného povolania i zasvätenia. Hľadajte silu i obnovu v ustavičnej modlitbe a sami sa staňte jej najlepšími učiteľmi. Živte sa Ježišom v Eucharistii. Ohlasujte a žite Božie milosrdenstvo.

Nech vás Pán požehná a nech zveľadí vaše duchovné dary a charizmy, aby ste sa tak stali povzbudením vo viere a účinným nástrojom Božieho volania v srdciach mnohých.     AMEN