Rím 26. februára (TK KBS) – Ulice Večného mesta zaplavili pútnici z celého Slovenska. Do Ríma prišli na Národnú púť, aby putovali k hrobom svätých apoštolov, obnovili si svoje korene a posilnili vieru a v jubilejnom Roku sv. Cyrila a Metoda oslávili svojich vierozvestcov. Prvej spoločnej svätej omši v slovenčine predsedal košickký arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober v Bazilike sv. Klimenta v Ríme, kde sa pútnikom prihovoril aj v homílii. Prinášame ju v plnom znení.

Excelencie – drahí bratia v biskupskej službe,

bratia kňazi, diakoni, rehoľné sestry, milí pútnici – drahí bratia a sestry v Kristovi!

Úprimnosť je jedna z najkrajších ľudských vlastností. Poukazuje totiž na jednotu medzi vysloveným a uskutočneným slovom. Okrem úprimnosti, o ktorej bola reč v dnešnom evanjeliu, chceme takto zídení vo Večnom meste prejaviť aj našu vďačnosť.

Sama Božia prozreteľnosť nás zaviedla na tieto vzácne miesta, práve v čase, keď sa môžeme osobne poďakovať Svätému Otcovi Benediktovi za jeho končiaci sa požehnaný pontifikát. Prvotný motív našej púte nás ale na jej začiatku privádza sem, do Baziliky svätého Klementa, aby sme blízko pri hrobe svätého Cyrila – Konštantína, úprimne ďakovali Bohu za príčinu nášho kresťanského bytia – za dar viery.

Vyjadrujeme úprimnú vďačnosť za tento veľký dar. K tomu nás vyzýval i blahoslavený pápež Ján XXIII. pred 50-timi rokmi, keď sme slávili 1100-sté výročie príchodu svätých Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Aj blahoslavený Ján Pavol II. nám pri návšteve v roku 1995 pripomínal, aký neoceniteľný je dar, ktorý sa nám po dlhej generácii od čias sv. Cyrila a Metoda dostal až k nám.

Čas letí a jedno výročie strieda druhé. Je dôležité si ich pripomínať. 1 150 rokov od ich príchodu je preto výzvou v našom čase. Každá generácia by mala vo vďačnosti zažiť a sláviť nejaké cyrilo-metodské jubileum – ako spomienku na to, že oni sú otcami našej viery – ich meno žije z pokolenia na pokolenia – ako píše kniha Sirachovho syna (Sir 44, 1).

V tomto Roku viery na Slovensku ďakujeme Bohu cez solúnskych bratov za dar viery. Teraz sme tu, aby sme sa v tejto viere navzájom povzbudili, aby sme sa o našich vierozvestov viac opreli, lebo oni dvaja sú ako stĺpy nenarušenej, zdravej viery – tak nám ich predstavil pápež Pavol VI. Nebojme sa stať priamymi pokračovateľmi ich diela, stať sa ich najdôvernejšími žiakmi, ktorí sa stotožňujú s ich túžbami po zakorenení ľudských sŕdc v Kristovi.

Všetci verní žiaci bratov zo Solúna sa snažili robiť to, čo videli robiť svojich učiteľov. Nevideli na nich prísnosť, ani narcizmus – zahľadenosť do seba, ktorou často oplývajú vychovávatelia, čo radi ukazujú že niečo vedia, no nedarí sa im svojich žiakov nič naučiť. Naopak, od Cyrila a Metoda sa naučili naplno žiť úprimný vzťah k Bohu a zachovať si vždy čisté srdce.

Žiaci odsledovali predovšetkým skutky, ktoré konali ich živé vzory. Všímali si ich postoje a rozhodnutia a s odstupom času zhodnotili aj pozitívne dôsledky ich skutkov, či prínos pre celú vtedajšiu spoločnosť. Dnes je nám preto viac ako jasné, že slovo samo o sebe nestačí a že k upevňovaniu viery je potrebné aj svedectvo skutkov. To je tá najlepšia škola, ktorú môže dostať žiak od svojho učiteľa.

Práve úryvok z dnešného evanjelia poukazuje na hroznú vec, ktorá sa môže stať každému veriacemu človekovi. Rozpor medzi slovom a skutkom, medzi perami a srdcom. Už Mojžiš v Starom Zákone pripomína svojmu ľudu, aby sa Pánove prikázania vždy zachovávali, aby boli vtlačené do srdca. A nakoniec sám Ježiš v evanjeliu vystríha svojich poslucháčov i svojich učeníkov pred nábožnými skutkami, ktoré sú čisto formálne, robené zo zvyku, bez vnútorného prežívania.

Symboly a úkony bez hlbšieho obsahu a bez budovania živých vzťahov sa pomaly stávajú mŕtvymi zvykmi. Preto Kristus robí výčitky farizejom a vystríha svojich učeníkov. Podľa ich skutkov nerobte, lebo hovoria a nekonajú! (Mt 23, 1 – 3)

Boh vníma každého a pozná jeho srdce. Dôležité je zostať mu ako kresťan verný, Jeho slovám a svojmu poslaniu, byť pre tento svet soľou a svetlom.

Určite by sme v prežívaní svojej viery nechceli dopadnúť ako ľudia dvojtvárni, neúprimní. Nechceli by sme, aby nás niekto označil za farizejov. Ako v príbehu z evanjelia, kde Ježiš odhaľuje ich falošnosť. Farizej nie je človekom len minulej doby, je človekom aj dnešných dní. Slovo farizej prešlo do našej reči práve z evanjelia a aj dnes označuje človeka neúprimného, falošného.

Naša katolícka viera, podobne ako v židovstve, je plná symbolov a tradícií, ktoré niekedy pokúšajú uchýliť sa k neúprimnosti. Preto sa môže ľahko stať, že si už ani neuvedomíme, kedy praktizujeme svoju vieru úprimne a kedy to už hraničí s niečím, čo je čisto automatické. A pri dnešnom štýle života, ktorý si všíma viac obal ako obsah, to máme naozaj ťažké.

Určite sa každému z vás pri akejkoľvek práci z času na čas stáva, že isté úkony už robíte bez dlhého rozhodovania, uvažovania či premýšľania. A vtedy sa najčastejšie urobia veľké chyby. A v tomto automatizme sa skrýva veľké nebezpečenstvo pri prežívaní viery.

Uvedomovali si to aj sv. Cyril a Metod , preto svojich žiakov vyškolili tak, aby sa ich viera nezakladala len na vonkajších prejavoch, na písme, na slovách, na kráse liturgie, na speve a hudbe, na dôležitosti vlastnej cirkevnej samosprávy, ale aby sa v praxi ukázali ako muži pevnej viery, ktorú nestratia ani v najťažšom prenasledovaní, ani vo vyhnanstve. Preto títo svätí bratia zo Solúna nabádali všetkých svojich duchovných synov a dcéry k tomu, aby si vždy zachovali čisté svedomie i srdce pri všetkom čo budú robiť.

Zo Slovienskeho Života Konštantína sa dozvedáme, ako úpenlivo sa sv. Cyril modlil za našich predkov a za nás: Urob z nich znamenitý ľud zjednotený v pravej viere a správnom vyznávaní a vdýchni im do sŕdc slovo svojho učenia. Prosil, aby sa Božie slovo uchytilo v našich srdciach, v našich skutkoch, nie iba na perách.

Toto Božie slovo nám solúnski bratia sprostredkovali v zrozumiteľnom jazyku, priniesli nám ho čo možno najbližšie. Aj účasťou na bohoslužbách prehlbovali v našich predkoch potrebu neustáleho očisťovania srdca Božím slovom. Pri Najsvätejšej obete svätej omše sa podľa ich svedectiev najviac otvárajú oči i srdcia ľudí pre vieru. Tam sa veriaci môžu stretnúť so živým Slovom – so živým Božím Synom.

Nemôžeme sa pritom vzdať rodiny, pretože vzťah k modlitbe, liturgii a nakoniec vzťah k Ježišovi sa u detí najviac upevňuje podľa prvého vzoru rodičov. A tak vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi platí to isté čo sa odohrávalo aj medzi učiteľmi slovanských národov a ich žiakmi.

Viera sa odovzdáva a upevňuje nielen slovom, ale i skutkami, nielen perami, ale aj srdcom, nielen symbolmi, ale predovšetkým úprimnosťou. Pre živú vieru otvárajú srdcia príklady dobrých učiteľov, ktorí majú nadovšetko radi svojich žiakov.

Akú veľkú službu v odovzdávaní a šírení viery môžete vykonať, drahí rodičia či starí rodičia, keď sa doma dokážete spoločne pomodliť, prečítať si niečo zo Svätého Písma? Aké povzbudenie i svedectvo môžete prejaviť, keď sa vytrvalo snažíte odpovedať na otázky svojich dospievajúcich detí, ktoré sa zrazu cítia byť sebestačné, zdravé a silné v partii rovesníkov a začínajú pochybovať, na čo asi by mohli Boha ešte potrebovať? Čo všetko môžete u svojich detí ovplyvniť dobrým slovom, svedectvom vlastnej skúsenosti s vierou v Boha, príkladom dobrého života a láskou k Cirkvi? A aj keby sa výsledky nedostavili hneď, po rokoch sa možno vaše deti pozastavia nad otázkou: Odkiaľ čerpali moji rodičia silu a trpezlivosť v chorobe, radosť a zmysel života ja napriek trápeniam a nedostatku?

Slová pohýnajú, príklady priťahujú. Nestačí iba hovoriť o Bohu. Až skutky spravodlivosti, lásky, pokory a trpezlivosti dosvedčia pravdivosť a úprimnosť oných slov. Rozpáľme v sebe túžbu po účinnom odovzdávaní a upevňovaní katolíckej viery hlavne vo vzťahu ku generácii, ktorá raz má byť schopná prevziať po nás štafetu tejto viery.

Naša katolícka viera nás, Slovákov, spája s Rímom. Nie je to teda len hrob sv. Cyrila, ukrytý v tejto bazilike. Veď hrob arcibiskupa Metoda sme dodnes nenašli, a predsa sme nestratili odkaz jeho misie. Obaja sa ešte za života rozhodli pre jednotu s nástupcom svätého Petra. Oni sami sem prichádzali.

A tak ako oni vtedy, keď prinášali do Ríma liturgické knihy písané v hlaholike, prichádzame aj my dnes, aby sme priniesli knihy popísané našimi životnými príbehmi. Prichádzame sa nielen poďakovať ale i vyžalovať, že sa nám našu vieru nedarí vždy žiť úprimne a naplno, že naše mnohé terajšie kniežatá už neprijímajú vieru a verejne zapierajú naše kresťanské korene, a že naša Cirkev je v spoločnosti stále častejšie úmyselne vykresľovaná v negatívnom svetle.

Drahí bratia a sestry, ideme k Petrovej katedre, tak ako otcovia našej viery. Podľa ich vzoru, tu skladáme naše starosti, radosti i nádeje, prosíme o radu i posilu a upevňujeme medzi sebou jednotu, prichádzajúc z rôznych kútov našej milovanej vlasti. Neupadáme do zúfalstva, naopak, ešte viac sa spoliehame na Božiu pomoc a na mocný príhovor našej patrónky Sedembolestnej Panny Márie i našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Vďaka ním nás viera v konečné Ježišovo víťazstvo napĺňa pokojom a úprimnou vďačnosťou.

Amen.