5. pôstna nedeľa – Deň počatého života

Košice – Katedrála 25. marec 2012

 

Drahí bratia a sestry v Kristovi!

V rozličných etapách života zvykneme hovoriť o dôležitých hodinách nášho života. Vysokoškolák sa pripravuje na štátnice a povie si: toto je najdôležitejšia hodina môjho života, ak neuspejem, zbytočne som sa namáhal. Niektorí snúbenci možno počuli pri sobáši slová kňaza: je to mimoriadne vážna hodina vášho života, pamätajte na ňu! Alebo keď niekto leží ťažko chorý na posteli, sám od seba zvykne povedať: sú to najťažšie hodiny môjho života.

Aj v živote Ježiša prichádza najvážnejšia hodina. Hovorí: „Prišla hodina, aby bol oslávený syn človeka!“ K tejto hodine ukrižovania smeruje totiž Ježišov život od narodenia. Prirovnáva sa k pšeničnému zrnu, ktoré musí odumrieť, aby prinieslo úrodu. Aj on musí zomrieť, aby z jeho kríža vytrysklo požehnanie a záchrana pre celý svet. Predstavuje si túto hodinu a prežíva vzrušenie a strach. Sám seba sa pýta, či má povedať: „Otče, zachráň ma pred touto hodinou!“ Hneď si však uvedomuje, že ak by ho Otec zachránil, jeho vtelenie, narodenie a pozemský život by nemali zmysel. Veď práve pre túto hodinu prišiel na svet.

V dnešnom evanjeliu sa však Ježiš nevenuje len sebe a zmyslu svojej smrti. Prihovára sa aj k nám: „Kto mi chce slúžiť, nech ma nasleduje; a kde som ja, tam bude aj môj služobník. Nasledovať Ježiša znamená byť pripravený na hodinu, v ktorej máme potvrdiť zmysel svojho života a lásku k Bohu.

V dnešnom svete sú populárne rozličné extrémne výkony. Napríklad v porovnaní s minulosťou vystupujú horolezci na najvyššie hory sveta bez kyslíkových prístrojov. Iní dokážu voľným pádom zoskočiť z nejakého vysokého mosta a pristáť padákom. Je veľa takýchto extrémnych a mimoriadnych výkonov. Tu zisťujeme čoho sú ľudia schopní.

Ľudia sa snažia stále o čosi viac, ako je len to obvyklé a bežné prežívanie života. No v tomto postoji chcú prezentovať len seba samých a zabúdajú na to, že najkrajšie výkony zostanú tie, ktoré sa v podobe nezištnej služby lásky zapíšu v srdciach ľudí. My možno v živote neurobíme žiaden taký výkon, aby sme mohli byť zapísaní v nejakej knihe rekordov. Nemusíme sa však nad tým trápiť, lebo sme pozvaní k výkonom, ktoré sú cennejšie ako tie, ktoré sme spomínali. Tieto výkony nám zapisuje do svojej „knihy života“ sám Boh.

Svedectvo obetavého prístupu je v živote človeka tým najcennejším pokladom. Zomierať sebe, odumierať vlastnému egoizmu a vlastným ambíciám kvôli druhej ľudskej osobe, ktorá potrebuje moju pomoc, môj čas, opateru a starostlivosť – toto je najväčší výkon, aký môže podať aj ten dnešný moderný človek.

Žiť i zomierať pre niekoho, pre inú ľudskú bytosť – to bolo cieľom mnohých veriacich ľudí. Nehľadali svoje výhody, neobhajovali iba svoje práva, ale s radosťou, že našli zmysel i šťastie života, skláňali sa k chorým a ubiedeným. Koľkí sa takto zriekli aj svojho postavenia a svojho pracovného miesta, len aby mohli poslúžiť svojim zomierajúcim rodičom. Mnohí si takto pri smrteľnej posteli svojich rodičov uvedomili, čo znamená zomrieť sebe a svojim plánom.

Najkrajším svedectvom lásky a obety, najvzácnejším svedectvom obetavosti však asi navždy zostane obeta našich rodičov voči nám – svojim deťom. Iste, obaja rodičia majú nezastupiteľnú úlohu v tejto službe, no mama je vždy prvá, na ktorú doľahne ťarcha zodpovednosti za život počatého dieťaťa. Naše mamy sa doslova zodrali v službe svojim deťom a to už od prvej chvíle, keď sa dozvedeli, že pod srdcom sa zrodil život. Všetko museli prispôsobiť dieťaťu, ktoré sa hlásilo k životu. Koľko prebdených nocí a koľko trápenia museli zniesť v zháňaní základného zabezpečenia pre svoje ratolesti.

Naše mamy sú tými pšeničnými zrnami z evanjelia dnešnej nedele. Zomreli sebe, aby priniesli úrodu pre tento svet. Túto myšlienku zvýrazňujem a spájam s dnešným dňom a zajtrajším sviatkom Zvestovania Pána, pretože myšlienka sebaobetovania vynikajúco zapadá do filozofie Dňa počatého života.

Dnes sa tu schádzame aj preto, aby sme poukázali na potrebu vychovávať sa a povzbudzovať sa vzájomne k tejto schopnosti obety. Bez obetovania sa nie je možné prijať a odovzdávať život, nie je možné zveľaďovať ho a chrániť. Predovšetkým počatý život – človek už od chvíle počatia, je doslova odkázaný na obetavosť svojich rodičov.

Túto schopnosť dnešný človek akoby strácal. No pravda je iná. Každý človek je schopný obety, každý človek je schopný lásky. Iba strach nám niekedy bráni prejaviť ju a dať ju navonok v podobe odvážneho skutku. Koľké matky, len zo strachu pred reakciou okolia, alebo zo strachu pred stratou zamestnania či postavenia, vyženú spod svojho srdca počatý život.

Dnes preto chceme aj svojim pokojným pochodom za počatý život poukázať na skutočnú pravdu o človeku – a totiž, že je človekom a plnohodnotnou osobou už od chvíle počatia a musí mu byť už aj v tomto štádiu priznaná všetka právna ochrana. Každý počatý človek musí dostať šancu narodiť sa a žiť svoj život naplno.

Matky, ktoré sa aj napriek nepriaznivým okolnostiam svojich životných príbehov predsa rozhodnú pre život svojho počatého dieťaťa, sú hodné uznania a obdivu. O takýchto obetavých výkonoch sa nikde nebude písať. Svet má vždy tendenciu vysmievať sa obetavosti a láske. No práve toto sú skutky, ktoré sa zapíšu priamo do srdca samého Boha. On o nich vie, a On ich raz aj ocení.

Nie svet, ale Boh vidí do srdca, iba On pozná poryvy svedomia. Jemu nezostane skrytý žiaden ľudský skutok. A všetky skutky obety, ktoré akoby mali účasť na obetavom skutku Jeho vlastného Syna, odmení tým najväčším darom. Veď nie je to obdivuhodný výkon, keď si napr. mladí manželia, ktorí majú dve, tri deti, zoberú k sebe svojho starého a chorého rodiča, ktorý je bezvládny a často netrpezlivý a oni ho s láskou doopatrujú? Nie je to viac, ako skočiť padákom z mosta?

Naozaj, život nám ponúka veľmi veľa príbehov ľudí všetkých generácií, ktorí dokážu podávať mimoriadne výkony. Vie o nich možno len málo ľudí, ale určite vie o nich Boh. Sú to ľudia, ktorí vedia, že niekedy prichádza v živote taká hodina, kedy sa treba rozhodnúť pre obetu, lebo ináč by celý svoj život zradili.

Pochopiť a prijať hodinu obety vo svojom živote, to znamená stotožniť sa s tým evanjeliovým pšeničným zrnom, ktoré musí odumrieť, aby prinieslo úrodu. Tak ako Ježiš, aj my prichádzame na svet práve pre tieto hodiny. Aj my sa týchto hodín ľakáme a hovoríme: Bože zachráň nás pred touto hodinou. Boh sa nám však možno vtedy prihovára: A kto to namiesto teba urobí? A keď ťa toho uchránim, myslíš, že budeš šťastnejším?

Možno máte teraz niektorí z vás dobrý pocit, že ste v živote zvládli ťažké hodiny. No nevidíme do budúcnosti a nevieme aké hodiny nám Boh ešte pripraví, aby sme sa mohli podobať na jeho Syna. Buďme na ne pripravení a ukážme v nich svoju veľkosť a lásku. AMEN!