V nedeľu 15. júla sa uskutočnila v diecéznom sanktuáriu odpustová slávnosť ku cti Panny Márie z hory Karmel. Hlavný celebrant Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup-metropolita v homílii pripomenul, že potrebujeme obrátenie, pokánie a obetu, potrebujeme sa posilniť vo viere.

„Hneď na začiatku vás chcem o niečo poprosiť. Zalovte v pamäti a skúste si spomenúť na nejakú chvíľu v živote, kedy vám niekto niečo zakázal. Bolo to asi viac vtedy keď ste mali menej rokov, však?

Ako deťom nám zakazovali zostávať dlho do večera vonku, zakazovali nám piť studenú vodu, keď sme boli rozpálení od slnka. Ale okrem týchto dobre myslených zákazov, sme neskôr zakusovali aj iné zákazy – zákaz byť zbožný, zákaz propagácie náboženstva, zákaz priznať sa k viere vo verejnej funkcii. Boli to trpké časy a pre nás nezmyselné zákazy.

Všetky tieto zákazy pominuli a pominuli sa aj ľudia, ktorí ich vymysleli. Viera však zostala! Celé dejiny sú plné pokusov zakázať vieru alebo ju zmeniť podľa vlastných predstáv a prianí.

V prvom čítaní sme počúvali ako vyvolený Izraelský národ zo strachu pred kráľom Jeroboamom konal obety falošným bohom (1Kr 18, 20-39). Kráľ z politických pohnútok prikázal svojím ľuďom vyznávať mnohobožstvo. Na hore Karmel, ako sme to počúvali v prvom čítaní, sa však obnovila viera Izraela v jedného pravého Boha a jeho prikázania. Vďaka prorokovi Eliášovi a vďaka zásahu zhora sa tam celý národ znovu zjednotil v jednej viere.

Tu, na tomto Karmeli v Stropkove, sa dvíha vôňa najčistejšej obety a upevňuje sa tu viera v Boha v jednote s celou Cirkvou. Cez Pannu Máriu s prívlastkom Karmelská sa tu dostávame bližšie ku Kristovi, pravému Bohu. Ona je jeho Matkou, je Božou matkou, je prorokyňou dnešných čias, lebo sa snaží obnoviť vieru v jedného, pravého Boha.

Ona v radosti, i v bolesti žila v jednote s Bohom a nezapochybovala. Preto Ježiš v evanjeliu hovorí a vyhlasuje, že každý kto zachová a plní slová a vôľu Nebeského Otca, stane sa jeho matkou, bratom i sestrou (Mt 12, 46-50).

Vernosť jeho slovu a vôli upevňuje príbuzenstvo a radosť v jeho veľkej duchovnej rodine. A táto rodina veriacich drží pokope, a ani zastrašovanie, ani vyhrážky, ani pekelné brány ju nepremôžu.

Kedysi, v začiatkoch kresťanstva, keď sa táto Ježišova rodina – Cirkev – formovala a narážala na nepriazeň vládnej moci a pohanského hedonizmu, predovšetkým dve povolania neboli v súlade so životom v Rímskej ríši. Bolo to povolanie vojaka a učiteľa. Prečo? Kto sa vtedy stal vojakom, musel predtým než nastúpil do služby, každé ráno predstúpiť pred sochu cisára. Musel vziať do ruky tymian, nasypať ho na žeravé uhlíky a zvolať: „Cisár je Pán! – Dominus ac Deus! – Cisár je Pán aj Boh!“

Keď bol ten vojak kresťanom, cítil v sebe veľký rozpor a výčitky svedomia, pretože v nedeľu, keď sa zúčastnil na slávení Eucharistie, spieval a volal k Ježišovi Kristovi a opakoval: „Jedine Ježiš je Pán aj Boh. On je môj Pán, on je môj Boh!“

A podobne aj akreditovaný učiteľ v Rímskej ríši musel učiť svojich žiakov, že rímski bohovia sú praví a pravdiví. A keď prišiel v nedeľu do spoločenstva kresťanov, a vyznával, že jestvuje iba jeden Boh v troch osobách, srdce mu išlo roztrhnúť, že svojich žiakov musí učiť veci, s ktorými sa sám nestotožňuje, ale ktoré mu prikázala učiť štátna moc. Mnohí kresťania kvôli tomu radšej opúšťali tieto profesie, alebo zomreli umučení, keď sa vzopreli a postavili proti nezmyselnému diktátu cisára.

Keď si to premietneme do našej doby, môžeme povedať, že i dnes sa svet správa podobne. Má svojich bohov, svoje idoly krásy, svoje priority, svoje inštitúcie a ideologické konštrukty. Posmieva sa keď nás vidí, ako sa zhromažďujeme pri Ježišovi a pri našej Nebeskej Matke. Odrádza nás, aby sme sem nechodili. Každý týždeň nám v médiách pred oči kladie zlyhania kňazov i zasvätených a laikov, aby sme prestali veriť. Ukazuje nám nebezpečenstvá a zdravotné riziká, ktoré sa nám stanú pri púťach, pri vdychovaní kadidla, pri nehygienickom prijímaní do úst, či pri máčaní rúk vo svätenej vode. Svet nám na prvý pohľad ponúka pohodlnejší a vraj zdravší život – život zdravého tela, život bez námahy, bez putovania, bez obety, bez odriekania a hlavne bez Boha.

Pre dnešný štýl života, je viera a život podľa nej, priam pohoršením a škandálom. Veci donedávna normálne sa stali nenormálne a veci proti rozumu sa vyzdvihujú ako najvyššia čnosť. Putovať, veriť, navštevovať bohoslužby v kostoloch, modliť sa – to sú dnes nepopulárne spôsoby. Taktika sveta je iná: nerozprávať o viere, nemodliť sa na verejnosti, zatlačiť veriacich do kúta – nech neotravujú, nech nezobúdzajú výčitky svedomia a nech budú ticho!

Myslím, že aj vás potešila správa o tom, ako sa včera v Bratislave už po siedmykrát konala akcia Hrdí na rodinu. Účastníci nechceli protestovať proti práve prebiehajúcemu Dúhovému pochodu, ale spolu so svojimi deťmi na rukách a kočíkoch vyjadrili najsilnejší argument zdravého rozumu. Svedčili o radosti zo svojich detí a ďakovali za všetkých otcov a mamy, ktorí sa deťom darujú v obete vlastného života. Ukázali Slovensku, že deti potrebujú lásku mamy a otca viac ako čokoľvek iné a chceli povzbudiť ľudí, aby neochudobňovali deti o svoju prítomnosť a lásku rodičov a spoločne prekonávali ťažké veci. Nič iné nie je také výnimočné a žiadne iné priateľské vzťahy sa rodine založenej manželstvom muža a ženy nevyrovnajú. Rodina si zaslúži výnimočné postavenie. K tomuto presvedčeniu nás vedie nielen naša skúsenosť, ale aj naša viera. Nevzdajme sa tejto viery! Nevzdajme sa Boha tejto viery!

A povedzme si pravdu! Aký je to život bez Boha!? Čo by to bol za život, keby mal začiatok i koniec iba vo mne samom a iba v tomto svete?! Veď viera pozerá ďalej! Nezostáva iba v tomto svete – pri lacnej kráse, dočasnej fyzickej sile, pôžitku či bohatstve. Viera nám otvára nebo, približuje nás k Bohu a učí nás žiť podľa Ježišových slov a skutkov v pokoji a láske už tu na zemi. Viera nás vedie k šťastnému životu a má pre nás perspektívu večnosti, aby to nebolo len sebecké -chvíľkové, ale večné šťastie!

Oživiť túto vieru v srdciach iných – to je aj naša úloha, aj naše poslanie. Viera je totiž silnejšia než hriech, a spolu s láskou je mocnejšia než smrť. Dokazuje to aj svedectvo našej čoskoro blahoslavenej Anny Kolesárovej. Mala iba 16 rokov keď cez ich dedinu, cez Vysokú nad Uhom, prechádzal v novembri 1944 oslobodzovací vojnový front. Jeden zo sovietskych vojakov využil situáciu, v dome kde Anka bývala, začal toto mladé dievča obťažovať a naliehať, aby sa mu oddala. Ona však napriek hrozbám, že ju zastrelí, odmietla a volila si radšej smrť. Podgurážený a odmietnutý vojak ju surovo zastrelil pred očami jej otca.

Niekto by mohol namietať, že Ankin hrdinský skutok bol skôr prejavom zúfalstva než obranou čistoty. Ona si však aj napriek mladému veku plne uvedomovala, čo ju kvôli tomuto odmietnutiu čaká. V tej chvíli nemala veľa času rozhodovať sa a filozoficky uvažovať, čomu dať prednosť. Rozhodla sa podľa hlasu svojho svedomia – podľa hlasu Boha, Ježiša Krista, ktorý sa v jej svedomí ozýval už dlho. Cítila, že nemôže konať inak, iba povedať rozhodné „nie“ tomu, čo by ju oberalo o skutočnú slobodu a pokoj srdca. Vo chvíľach, keď odvážne a bez zaváhania bránila svoju čistotu, posilňoval ju eucharistický Kristus, lebo krátko predtým pristúpila k sviatosti zmierenia a k svätému prijímaniu.

Dnes je tých pokušení proti čistote oveľa viac ako kedysi. Doliehajú na mladú dušu z každej strany, cez internet a médiá. Pokušeniam sa síce nevyhneme a ani zaváhaniam či pádom, tie sú prejavmi našej nedokonalej ľudskej prirodzenosti. Sú to limity krehkosti, ktoré nás hriešnych ľudí charakterizujú. Vo svetle viery sme však pozývaní k tomu, aby sme tieto svoje limity a ohraničenia neustále a trpezlivo prekonávali. Sme volaní k čomusi väčšiemu a trvácejšiemu.

Mám veľkú radosť z toho, že beatifikačný proces Božej služobnice Anny Kolesárovej sa už čoskoro zavŕši jej blahorečením. Touto cestou vás chcem srdečne pozvať na túto výnimočnú udalosť. Slávnostnú svätú omšu spojenú s blahorečením budeme celebrovať v sobotu 1. septembra 2018 v priestoroch štadióna Lokomotíva v Košiciach. Príďte, aby sme spoločne vydali svedectvo o tom, že na východe Slovenska, ktoré mnohí tak podceňujú, sa našiel vzácny poklad cenná perla, ktorá svojou žiarou zviditeľňuje vzor čistej a obetavej lásky.

Naozaj, vieru nemožno len tak zničiť a zatvoriť za mreže, zahrabať pod zem. Vieru nemožno zabiť ani umlčať. Jej sa nemožno vyhrážať. Nie je možné ju prerobiť na náš obraz – veď nám bola zjavená a odovzdaná samým Božím Synom. Ak človek úprimne verí a praktizuje svoju vieru, je vnútorne veľmi silný.

Nebeská Matka Panna Mária nám vo svojim zjaveniach často opakuje, že Boh naozaj existuje a že potrebujeme obrátenie, pokánie a obetu, potrebujeme sa posilniť vo viere! My však i napriek tomu pochybujeme! Prečo? Prečo tak ľahko odskočia od viery naše deti keď ich ovplyvní zlá partia? Nikto im nepovedal, že Boh naozaj jestvuje? Nikto ich nenaučil vzývať Pannu Máriu a prosiť ju o pomoc?!

Zabúdame! A to je náš problém. Keď je nám dobre, zabudneme na Ježiša, lebo sa cítime zabezpečení a silní, nepotrebujeme nikoho. A keď je zle, hľadáme ho, ale hneď mu vyčítame, že na nás dopustil kríž. Je toto katolícka viera? Svätý Pavol apoštol hovorí: V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí (Rim 12, 12). Ak by sme mali nádej iba na tomto svete, aká by to bola viera!?

Panna Mária nám pripomína, že máme nesmrteľnú dušu, žiada o modlitby a obety aj za tých, ktorí neveria, a aj za tých, ktorí sa po smrti trápia v očistci. Prosme teda vhod i nevhod, neustále a bez strachu, aj napriek prekážkam – hľadajme Máriu, neostýchajme sa navštíviť ju hociktorý deň v roku. Nosme jej škapuliar! Neváhajte prísť aj tu do sanktuária v Stropkove. Príďte do Matkinho domu, veď ona nám vo svojich svätyniach kdekoľvek na svete, chce darovať Boží pokoj svojho Syna, pevnú vieru, silu a radosť. Tu sa zbavíme strachu a začneme s radosťou, tak ako ona, ohlasovať svetu Ježiša – jedinú cestu k trvalému pokoju a zmiereniu vo svete.

Viera sa zakázať nedá, no nedá sa ani prikázať – je to slobodná odpoveď na Božie pozvanie – je to dar zhora, ktorý je potrebné posilňovať v modlitbe a obetavej láske.

Vyprosujme si od Ježiša milosť úprimnej ľútosti, dobrej svätej spovede, v ktorej vyznávame svoje hriechy, ducha úprimného pokánia, dobrého kresťanského života, a milosť vytrvať v dobrom, v milosti posväcujúcej do konca svojho života – to všetko na príhovor Panny Márie Karmelskej.