Katedrála sv. Alžbety v Košiciach (dejiny a význam)

Slobodné kráľovské mestá svojím postavením a významom tvorili základ stredovekej európskej spoločnosti a tu sa vytvorilo prostredie pre realizáciu vynikajúcich stavieb. V novej symbióze sa stretli kameň a sklo, aby vytvorili priestor, kam preniká svetlo ako Božie zjavenie (porov. Jn 1,1-18). Opát Suger zo St. Denis povedal: „Božiemu domu prislúcha nielen vzácny materiál, ale aj krásne vyhotovenie. Bohu musia ľudia slúžiť rovnako skrze hmotu ako aj skrze ducha. Krása chrámu je predzvesťou nebeskej krásy: je síce materiálna, ale poskytuje duchovné radosti, povznáša človeka z materiálnej sféry do sféry nemateriálnej.“ Všetko v stredovekom kostole má svoj význam a symboliku. Stredoveké katedrály nestavali ani duchovní ani obec veriacich, ale na objednávku profesionálni robotníci, a to výslovne za peňažnú odmenu. Najdôležitejšou osobou bol stavebný majster. Proces výstavby bol čisto svetskou záležitosťou, aj keď mu predchádzalo zo strany Cirkvi osobitné požehnanie. Nekvalifikovaná práca nepripadala do úvahy, pretože stavebné cechy by nič také nepripustili. Gotická kultúra sa stala vynikajúcim dedičstvom celého nášho kontinentu. Ani stred Európy nezostal mimo víru tohto diania, ba stal sa jeho súčasťou. Dôkazom toho je množstvo chrámov v gotickom slohu po celom Slovensku, medzi ktorými dominujú Košice.

Mesto Košice sú metropolou východu Slovenska a sídlom Košickej cirkevnej provincie (1995), sú teda zdravou protiváhou západu krajiny so sídlom v Bratislave. Vyplýva to z geografickej polohy i dejinného vývoja. Košice sa nachádzajú v údolí rieky Hornád, ktoré síce nepatrí k najstarším osídľovaným miestam na slovenskom území, pretože doklady o osídlení pochádzajú až z mladého paleolitu a mladších historických periód, ale význam košickej polohy značne stúpol v stredoveku, a to ešte v predlistinnom a preduhorskom období, a nezanikol ani neskôr. V stredoveku sa z osady vyvinulo slobodné kráľovské mesto a metropola severovýchodného Uhorska. Prvá písomná zmienka o Košiciach je z roku 1230 (villa Cassa). Spomína sa v nej Šimon, legálny syn košického kňaza Gregora. Znamenalo by to, že pochádzal z miestnych obyvateľov, ktorí ešte nepoznali záväznosť celibátu, a nie zo západoeurópskych kolonistov, ktorí už tento záväzok poznali. Prítomnosť farára dosvedčuje existenciu farského kostola, no s istotou nevieme, komu bol zasvätený. Najnovší stav bádania však vnáša svetlo aj do tejto temnej situácie. Pôvodná slovenská osada na pôde Košíc mala svoje sakrálne centrum, ktoré bolo postavené v románskom slohu niekedy na prelome 11. a 12. storočia a bolo pomerne veľmi veľké v porovnaní s bazilikou benediktínov v Krásnej n/H alebo kostolom vo Svinici. Patrocínium prvotného románskeho chrámu bolo zrejme sv. Michala Archanjela. Toto patrocínium bolo pravdepodobne zmenené pri gotickej modernizácii kostola nemeckými kolonistami na sv. Alžbetu. Patrocínium sv. Michala sa prenieslo po nejakom čase na susednú kaplnku. Bolo totiž zvykom, že patrocínium farského kostola nesmelo zaniknúť.

Medzi rokmi 1242/3-1249 prichádzajú do Košíc flámsko-saskí kolonisti, ktorí spestrili košické obyvateľstvo. Okolo roku 1243 získali kráľovské privilégium, ktoré sa však nezachovalo; vďaka privilégiu mesto začalo rásť a rozvíjať sa. Ďalšie výsady z rokov 1342 a 1347 zaradili mesto Košice na druhé miesto v Uhorsku hneď po Budíne a 7. mája 1369 dostali Košice od kráľa ako prvé mesto v Európe mestský erb.

List pápeža Martina IV. zo 7. marca 1283 spomína spor Arnolda, rektora kostola sv. Alžbety v Košiciach, so stoličnobelehradskými johanitmi voči špitálu pri kostole sv. Alžbety, ktorý mal rozsúdiť ostrihomský arcibiskup. Ide o prvý kostol sv. Alžbety, ktorý nemeckí kolonisti prestavali do gotickej podoby na konci 13. alebo na začiatku 14. storočia, a ktorého základy boli objavené na mieste terajšieho Dómu pri vykopávkach v roku 1884. Bol orientovaný na východ, čo bol starobylý zvyk. Tento kostol preslávil Košice na široko-ďaleko, ako vyplýva z neskoršej buly pápeža Bonifáca IX. z roku 1402. Už románsky kostol bol hlavným košickým kostolom, pretože postava sv. Alžbety sa po roku 1290, keď mesto vystavalo hradby, dostala ako hlavný mestský patrón do mestskej pečate. Podľa zachovaného výzoru kostola z konca 14. storočia v Generálnom krajinskom archíve v Karlsruhe vyplýva, že mal románsku vežu a okrem polygonálneho presbytéria mal gotické i klenby v lodi kostola. Nové patrocínium bolo akceptované. Kult sv. Alžbety tu mohol byť silný z dôvodu, že svätica sa pravdepodobne narodila v neďalekom Blatnom Potoku (Sárospatak na južnom Zemplíne, dnes Maďarsko). Určite nebol zanedbateľný ani kráľovský vplyv. Presbytérium tohto kostola malo dĺžku 11,50 m a šírku 10,25 m a chrámová loď bola dlhá 27,80 m a široká 14 m, celý priestor mal plochu 520 m2. Na starej mestskej pečati o priemere 70 mm je vyrytý gotický oltár s postavou sv. Alžbety medzi dvoma anjelmi. Usudzuje sa, že je to sfragistické zobrazenie hlavného oltára tohto prvého alžbetínskeho kostola.

Požiar na konci 14. storočia (okolo roku 1378/80) zničil i románsko-gotický kostol a košickí mešťania sa túto situáciu rozhodli využiť na výstavbu nového veľkolepého chrámu; samozrejme, že pritom chceli poukázať predovšetkým na svoje možnosti a význam ich mesta, ako sa to robievalo aj inde. Do dejín tak vstupuje druhý alžbetínsky kostol. Jeho pôdorys a štýl z rozhrania 14.-15. storočia sa najviac približujú, možno vychádzajú zo svojho porýnskeho vzoru — katedrály v Xantene (Nemecko), no vyskytujú sa o tom i pochybnosti. Kostol začali stavať niekedy po roku 1378. Pôvodnosť miesta farského kostola sa nemenila, bola posvätná (porov. Ex 3,5; Joz 5,16); stabilnou bola napr. aj v Prešove, Sabinove a inde, preto bol nový kostol postavený fyzicky na tom istom mieste, kde stál jeho predchodca. Dóm sa začal stavať ako päťloďová bazilika, no počas výstavby zmenili plány tak, že vznikla originálna, ústredne riešená halová stavba s priečnou loďou s tvarom gréckeho kríža, doplnená zúženými a zníženými bočnými priestormi. K zmene plánov došlo niekedy po roku 1420, keď na stavbu prišla nová dielňa, ktorá tu pôsobila asi do roku 1440. Vytvorením priečnej lode vznikla potreba okrem západného portálu monumentálne vyriešiť aj portály bočných lodí; ich sochárska výzdoba z prvej štvrtiny 15. storočia je jedinečnou pamiatkou monumentálneho sochárstva vynikajúcej umeleckej kvality európskeho významu. Paralelou pre košické portály sa stali pravdepodobne brány kostola sv. Kataríny z krakovského predmestia Kazimierz (Poľsko), no vzory badať i s portálom na košickom františkánskom (dnes seminárnom) kostole.

Stavba trvala dlho aj napriek všeobecnej priazni a výhodám od uhorských kráľov Žigmunda (1387-1437) a Mateja (1458-1490), biskupov, Svätej Stolice, mestskej rady a mešťanov. Prvá etapa výstavby vyvrcholila v 60. rokoch 15. storočia, keď sa pristúpilo k zariaďovaniu interiéru. Najcennejším artefaktom sa stal hlavný oltár z rokov 1474-1477. Pôvodný projekt predpokladal dve rovnaké veže na západnom priečelí, z ktorých bola vystavaná iba severná, ktorá je osemboká a v porovnaní so zvyškom chrámu chudobná v architektonickej výzdobe. Najdokonalejším sa stalo presbytérium, ktoré postavil Peter, dvorný staviteľ kráľa Žigmunda. Vonkajšia dĺžka Dómu má 60 m a šírka 35,50 m, vnútorná dĺžka je 54,20 m a šírka 42,20 m. Plocha interiéru je veľká 1200 m2, čo radí Dóm na prvé miesto na Slovensku. Loď je vo vnútri vysoká 24 m, zvonku (až po hrebeň strechy) 32,70 m. Severná veža má výšku 59 m; na jej vrchole je trojmetrový kríž, osadený 20. septembra 1775; vo veži sú štyri zvony, benedikované 16. mája 1926.

Druhá etapa výstavby Dómu začala v roku 1462 stavbou južnej veže so štvorcovým pôdorysom, ktorá svedčí skôr o snahe po ozdobnosti než po vertikálnosti. So stavbou tejto veže sa začalo aj s prístavbami dvoch južných kaplniek, ktoré pôvodne neboli v pláne. Nahradili tak oporný systém južného múru. Jednou z nich je sakristia, ktorú užíva Košická kapitula. Dal ju postaviť konzul Augustín Cromer († 1472) ako Kaplnku sv. Kríža a dostavali ju v roku 1475. Košická kapitula dostala túto osobitnú miestnosť, oddelenú od Dómu, po svojom vzniku v roku 1804. Druhá kaplnka Zvestovania Panny Márie (dnes Mettercie) bola dostavaná v roku 1477 otcom a strýcom košického rodáka a napokon ostrihomského arcibiskupa Juraja Szatmáriho. Bol pristavaný i južný portál s predsieňou na prízemí s kráľovskou emporou na poschodí, ktorá je prístupná jedinečným dvojitým vretenovitým schodišťom. Toto riešenie nadväzuje na kráľovskú a juhovýchodnú predsieň katedrály sv. Víta v Prahe z Parléřovej stavebnej dielne. V spomenutom roku dohotovili i 16 m vysoké kamenné pastofórium. Na konci 15. storočia bola zo severnej strany pristavaná ešte jedna kaplnka, zasvätená sv. Jozefovi, ktorú v 19. storočí pri reštaurovaní Dómu zbúrali. Krásu „veľkého“ košického kostola, ako sa ľudovo nazýval, v roku 1675 vyzdvihol cisár Leopold, keď povedal, že Kostol sv. Alžbety v Košiciach nemá páru v Uhorsku. Po roku 1700 zase kolovali názory, že Kostol sv. Alžbety sa vyrovná Dómu sv. Štefana vo Viedni. Staviteľom všetkých troch kaplniek, pastofória a pôvodného zaklenutia kostola bol majster Štefan, ktorého podobizeň je zvečnená na hlavici konzoly v kaplnke Zvestovania (Mettercie).

Po smrti kráľa Mateja sa o uhorský trón strhli boje, počas ktorých poľský kráľ Ján Albert obliehal v rokoch 1490-1491 mesto Košice. Podľa buly Alexandra VI. z 30. augusta 1494 bol Dóm poškodený, preto pápež udelil všetkým veriacim, ktorí prispejú na opravu, odpustky. Kostol v rokoch 1496-1497 opravil staviteľ Mikuláš Crompholz z Nisy pod dozorom Václava z Prahy, pričom boli na severnú vežu inštalované hodiny. V opornom pilieri svätyne bol nájdený pergamenový zvitok s letopočtom 1508 a menom staviteľa Krompholcza, z ktorého vysvitá, že až vtedy bolo definitívne dokončené presbytérium. Dóm bol teda po vyše storočnej výstavbe konečne hotový. Košický kostol sa stal vzorom a modelom pre sakrálne stavby vo východoslovenskom regióne.

Dňa 13. apríla 1556 zachvátil Košice obrovský požiar, ktorý značne poškodil i Dóm. Mestská rada okamžite pristúpila k potrebnej oprave, ktorú uskutočnil staviteľ Stanislav z Krakova, tesárski majstri Juraj a Gabriel a kamenár Matej.

V roku 1597 sa do Košíc presídlila Jágerská kapitula, odkiaľ sa v roku 1609 premiestnila za západné Slovensko do Trnavy, kde sídlila do roku 1613, pretože potom prešla do Jasova a napokon v roku 1649 znova do Košíc; v roku 1695 sa po dlhom čase vrátila do svojho mesta Jáger. V roku 1707 však Jágerská kapitula ešte vydávala listiny i v Košiciach. Samotný príchod Kapituly do Košíc v roku 1597 sa udial so súhlasom mesta a spolu s príchodom jezuitov znamenal obrat vo vtedajšom náboženskom živote mesta a značne prispel k rekatolizácii Košíc aj okolia. Vtedy tu pôsobil i jezuita Peter Pázmány (1601-1602). Kapitula sa v prevažne protestantskom prostredí necítila najlepšie a musela si vystačiť s malou kaplnkou v kráľovskom dome u cisárskeho hlavného komandanta, pretože všetky kostoly v meste mali v rukách protestanti. Jágerský biskup Štefan Szuhay nesídlil v Košiciach, ale v Bratislave, kde sa snažil cez cisárovu náklonnosť získať košický Dóm späť, čo sa mu napokon podarilo; tu sa ale narazilo na veľký odpor košickej mestskej rady, kým do Košíc neprišiel nový hlavný kapitán, ktorý bol katolíkom, a začal robiť nekompromisné poriadky. Dňa 7. januára 1604 kapitán Ján Jakub Barbiano Belgiojoso s vojenskou podporou protestantom násilím odňal Kostol sv. Alžbety a biskup Štefan Szuhay so svojou Kapitulou kostol 8. januára 1604 zaujal. Priaznivú situáciu využili jezuiti na svoj príchod 21. februára. Jágerská kapitula im s radosťou odovzdala duchovnú správu v meste. Dňa 27. októbra 1604 síce boli jezuiti z Košíc vyhnaní, no roku 1615 sa sem opäť vrátili.

Aj keď nekatolícke stavy protestovali u Rudolfa II., ten ich sťažnosť zamietol. Keď cisár obnovil platnosť všetkých zákonov proti nekatolíkom, znamenalo to vlnu nepokojov po celej krajine, čo prerástlo do povstania Štefana Bočkaja. Jeho oddiely 28. októbra 1604 obsadili Košice a 11. novembra tam prišiel i sám Bočkaj. Cisárskemu vojsku sa nepodarilo urobiť poriadok a Bočkajovo povstanie skončilo podpísaním mieru 23. júna 1606, ktorý nadobudol platnosť až podpísaním prímeria s Turkmi 11. novembra 1606. Bočkaj po príchode do Košíc odňal kostol katolíkom 30. októbra 1604. Podľa výpovedí kanonikov počas prvého pobytu v Košiciach si Jágerská kapitula dosť vytrpela od Bočkajových vojakov. Štefan Bočkaj zomrel v Košiciach 29. decembra 1606, no postavenie katolíkov sa nezmenilo. Kvôli „neistým časom“ sa Jágerská kapitula so súhlasom uhorského snemu presídlila v roku 1609 do Trnavy.

Až v polovici 17. storočia sa do Košíc vracia pokoj, pretože sa znova dostali pod kráľovskú zvrchovanosť. Ťažisko duchovného života sa vtedy prenieslo do inej časti mesta. V roku 1657 jágerský biskup Benedikt Kišdy zriadil v Košiciach univerzitu a zveril ju jezuitom, ktorí okrem školy postavili i univerzitný kostol (dnes premonštrátsky). Košickú univerzitu potvrdil zlatou bulou Leopold I. v roku 1660.

Leopold I. dňa 15. októbra 1671 vydal nariadenie mestskej rade, aby bol Dóm vrátený jágerskému biskupovi a Jágerskej kapitule. Počas druhého pobytu Jágerskej kapituly v Košiciach (1649-1695) sa od 24. novembra 1671, asi od jedenástej hodiny predpoludním, miestom ich bohoslužieb a prokatedrálnym chrámom stal farský Kostol sv. Alžbety (jágerská katedrála bola zničená Turkmi), ktorý vtedy zaujal osobne jágerský biskup František Szegedy spolu s kráľovským povereníkom, veľkovaradínskym biskupom Jurajom Bársonyim. V Dóme si dokonca Jágerská kapitula v prípade potreby ukrývala kapitulný poklad, doklady vierohodného miesta a listiny. Aj v 16. storočí sa ukázala praktickosť stredovekých kostolov, keď sa ešte dali využiť ako jeden z mála relatívne spoľahlivých úkrytov. Hoci bol kostol v hrozivom stave, mestská rada pristúpila k nutným opravám až 14. decembra 1675 po osobnej intervencii Leopolda I.

Dňa 15. augusta 1682 povstalci Imricha Thökölyho dobyli Košice a ešte v ten deň Thököly odňal Dóm katolíkom a odovzdal ho protestantom; na veži kostola vymenili dovtedajší kríž za pozláteného kohúta. Jezuiti a františkáni boli z Košíc vypovedaní. Jágerská kapitula v meste ostala a v roku 1683 bola obvinená zo zlého spravovania cirkevného majetku a zo spustnutia Dómu. Po roku 1685, po vzdaní Košíc cisárskej armáde pod vedením generála Caprara, bol Dóm znovu vrátený katolíkom, ktorých znova zastupovala Jágerská kapitula. Tá bola zákonným článkom 19 z roku 1667 splnomocnená potrestať košických mešťanov, ktorí sa za povstania násilne zmocnili chrámových nádob. Jágerský biskup Juraj Fenessy vykonal rekonciliáciu za zneuctenie Dómu nekatolíkmi. Odvtedy je Kostol sv. Alžbety nepretržite v držbe katolíkov. Pôsobenie Jágerskej kapituly i jágerského biskupa v Košiciach v 17. storočí určite aspoň v nejakej miere ovplyvnilo rozhodnutie kráľa a potom i pápeža, aby sa sídlom novej diecézy v roku 1804 stali Košice. Pretrvala tu tradícia, na ktorú nepriamo po vyše sto rokoch nadviazala Košická kapitula.

V dňoch 1.-10. októbra 1706 obliehal Košice František Rákóczi II. (dňa 29. októbra 1906 bol pochovaný v Dóme v osobitnej krypte spolu so svojou matkou a spoločníkmi), ktorý má na svedomí značné poškodenie najmä západnej a južnej strany Dómu. Oprava bola nevyhnutná. Počas celého 18. storočia sa opravovali a skrášľovali rôzne časti chrámu. Kanonické vizitácie z rokov 1746 i 1771 spomínajú 14 bočných oltárov. Kostol a farnosť žili z odkazov po bohatých veriacich, zo zbožných základín a iných príjmov. Patronát nad kostolom vykonávalo mesto Košice. V polovici 19. storočia bolo v Dóme 19 oltárov: hlavný oltár, oltár Panny Márie (starali sa oň tkáči a klampiari), Navštívenia Panny Márie (murári), sv. Petra (krajčíri), sv. Kríža (hrebenári), sv. Jána Nepomuckého (pekári), sv. Anny (debnári), Najsvätejšej Trojice (medovnikári), Utrpenia Ježiša Krista (stolári), sv. Jozefa (tesári), sv. Floriána (pivovarníci a kominári), sv. Antona Paduánskeho (klobučníci a debnári), Smrti Panny Márie (sedlári), sv. Štefana (čižmári), Nepoškvrneného Počatia (obuvníci), Michala Archanjela, sv. Andreja Apoštola, Troch kráľov a Poslednej večere.

Košický Dóm bol síce stavaný podľa vzoru katedrál na Západe, ale vystavaný bol ako farský kostol; preto je jeho presbytérium malé, nepočítalo sa s pravidelnými veľkolepými pontifikálnymi bohoslužbami. Od počiatku patrili Košice do Jágerskej diecézy, bulou In universas orbis terrarum Ecclesias pápeža Pia VII. z 9. augusta 1804 bolo Jágerské biskupstvo rozdelené na tri časti: Jágerské arcibiskupstvo, Satmárske a Košické biskupstvo; ďalšia bula In universa gregis Dominici cura z toho istého dňa erigovala samotné Košické biskupstvo. Až do 70. rokov 20. storočia boli Košice súčasťou Jágerskej provincie, od 31. decembra 1977 už Trnavskej provincie. Pápež Ján Pavol II. dňa 31. marca 1995 apoštolskou konštitúciou Pastorali quidem povýšil Košice na sídlo arcibiskupa a sufragánmi novej arcidiecézy sa stali Rožňavské a Spišské biskupstvo, čím vznikla Košická cirkevná provincia.

Prvým a najdôležitejším chrámom v diecéze je katedrálny kostol. Ním sa v roku 1804 stal práve farský kostol sv. Alžbety. Pápež Pius VII. v zriaďujúcej bule napísal: „A spomínaný prvý farský kostol, ktorý je dosť priestranný a vznešený v architektúre […] sa udelením titulu tiež naveky povyšuje a eriguje na biskupský a katedrálny chrám.“ Po povýšení Chrámu sv. Alžbety v Košiciach na katedrálu jej na udržiavanie boli pridelené desiatky Abovskej stolice, ktoré predtým patrili Jágerskej diecéze.

Katedrála je stredobodom liturgického života (porov. Druhý vatikánsky koncil, Sacrosanctum concilium, 41) a matkou všetkých kostolov diecézy. Oprávnene môžeme povedať, že Kostol sv. Alžbety bol vždy symbolom Košíc, ich duše, zvádzali sa oň boje, ktorých víťaz bol pánom celého severovýchodného Uhorska, architektonicky chrám inšpiroval výstavbu okolitých monumentálnych sakrálnych stavieb. Význam tohto jediného kostola zavážil pri vzniku Košickej diecézy, preto o Dóme sv. Alžbety môžeme povedať, že zrodil novú diecézu a stal sa jej matkou nielen symbolicky, ale i reálne. V katedrále vykonáva biskup slávnostné pontifikálne bohoslužby, tu sa vybraní muži stávajú kňazmi vkladaním rúk a modlitbou otca biskupa, aby potom slúžili veriacemu ľudu po celej diecéze. Katedrála je srdcovou záležitosťou biskupa. Tu sa nachádza katedra, z ktorej biskup vykonáva svoj učiteľský úrad. Tu pri katedre tlčie srdce diecézy, tu sa rodia najdôležitejšie rozhodnutia. Odtiaľ putuje biskup, nástupca apoštolov, do ostatných kostolov diecézy, aby ich navštívil, povzbudil a posilnil vo viere a láske a udelil arcipastierske požehnanie.

Ku sláve katedrály v novovekých dejinách najviac prispela domáca Košická kapitula. Od svojho vzniku v roku 1804 až do nástupu komunizmu v roku 1948, resp. do roku 1950, bol náboženský život v Dóme veľmi bohatý, potom už nebol mysliteľný. Najvýraznejšie sa kapitula na tomto živote zúčastňovala v obdobiach medzi episkopátmi diecéznych biskupov. Medzi práva a povinnosti kapitúl patrilo právo do ôsmich dní počas vakancie zvoliť kapitulného vikára, ktorý spravoval diecézu do zaplnenia biskupského stolca, čiže do chvíle inštalovania nového diecézneho biskupa. Kapitula sa aktívne zúčastňovala na uvádzaní novovymenovaného biskupa do úradu v katedrálnom chráme.

Cirkev si váži a zachováva zoznamy biskupov na jednotlivých katedrách. Tým najvýznamnejším v Košiciach bol nesporne Dr. Augustín Fischer-Colbrie (1907-1925), ktorý zomrel v povesti svätosti. V krypte juhozápadnej kaplnky sú pochovaní siedmi košickí biskupi: Dr. Andrej Szabó (1804-1819), Štefan Csech (1821-1831), Dr. Ignác Fábry (1852-1867), Ján Perger (1868-1876), Dr. Žigmund Bubics (1887-1907), Dr. Augustín Fischer-Colbrie (1907-1925) a Jozef Čársky (1925-1939, 1946-1962).

V 19. storočí mal Dóm za sebou niekoľko prírodných pohrôm: zemetrasenie (15. októbra 1834), búrky, povodne (1845), požiare (1846) a veterné smršte (1. a 26. júna, 9. a 20. júla 1875). V rokoch 1857-1863 bol Dóm opravovaný a v rokoch 1877-1896 reštaurovaný pod patronátom uhorskej vlády, a vtedy sa v ňom nekonali bohoslužby. Biskup v tom čase využíval na pontifikálne bohoslužby seminárny kostol, čiže ten istý, ktorý v rokoch 1649-1671 používal jágerský biskup a Jágerská kapitula. Počas reštaurovania katedrály v puristickom duchu bola trojloďová stavba kvôli zabezpečeniu statiky prestavaná na päťloďovú. Celé vnútro chrámu bolo doslova vymenené, pôvodné zostalo len presbytérium, časť obvodového muriva a veže. Jágerský arcibiskup Jozef Samassa 6. septembra 1896 katedrálu vysvätil – bolo to v roku veľkolepého milénia osláv príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Touto rozporuplnou metódou reštaurovania Košice síce mali i naďalej pekný kostol, ale starobylý Dóm už prestal jestvovať. Najnovšie reštaurátorské práce sa vykonávajú od roku 1985 a s prestávkami pokračujú dodnes.

Košická katedrála nesporne patrí medzi najvýznamnejšie a esteticky najpríťažlivejšie kostoly Slovenska. Aj napriek krušnej minulosti, ktorá zasiahla v nemalej miere do dnešného výzoru Dómu, má nenahraditeľné miesto v klenotnici gotickej architektúry širšieho karpatského regiónu a jednoznačne svedčí o pevnom zakotvení kresťanskej výtvarnej kultúry v tomto regióne, ktorý je vzdialený od umeleckých centier. Svojím vzhľadom a najmä poslaním nijako nezaostáva za vzormi a umením vyspelej západnej Európy.

Prevzaté z publikácie: Zubko, Peter: Náš Dóm – naše srdce. In: Dóm sv. Alžbety v Košiciach. VAŠKO, Imrich a kol. (ed). Košice : Vydavateľstvo SÁŠA, 2000, 11-39.