Spomienka na P. Kristófa Kovácsa OFM (1914 – 1944)

Košice – Seminárny (františkánsky) kostol 25. mája 2012

 

Milí pátri provinciáli a zástupcovia rehoľných spoločenstiev františkánov z Maďarska i Slovenska, bratia kňazi, seminárni predstavení, diakoni, seminaristi, drahí hostia z Jászberény, bratia a sestry v Kristovi.

Šťastný človek, ktorý vie čo chce! – zvykneme hovoriť práve dnes – v dobe, kedy sa na nás z každej strany valia nespočetné ponuky a my sme nútení niečo si vybrať. Ponúkajú sa nám rôzne hodnoty, životné štýly a myšlienky a my sa ocitáme na rázcestí, na križovatke, kde sa nevieme zorientovať.  

Typickým javom dnešného človeka je nerozhodnosť, nejednoznačnosť – nečitateľnosť. To platí aj v duchovnom živote viery. Je často nejasné kto kresťanom je a kto nie je. Mnohí sa za kresťanov nepovažujú, iní áno, ale ich životná prax je na svetelné roky vzdialená od Evanjelia. Niektorí bojujú so svojou slabosťou úprimne, iní si vyhlásili zvrchovanosť a autonómiu svojho vlastného kresťanstva. Sú ľudia, ktorí by urobili lepšie, keby nikde o sebe nehovorili, že sú pokrstení, lebo s krstom nemajú nič spoločné. Sú zas ľudia, ktorí sú azda úprimní a pritom príliš zakríknutí.

Aj preto je dobré všimnúť si príklady a životné príbehy ľudí, ktorí mám akosi pomáhajú zorientovať sa, vybrať si tie správne hodnoty života, rozhodnúť sa pre správny a zmysluplný cieľ. Dnes sme tu preto, aby sme sa spoločne povzbudili na ceste k Bohu. Aby sme sa už nemuseli báť iba preto, že sme kresťanmi. Stretávame sa, lebo v tom je naša sila i nádej, že práve spolu zjednotení z mnohých krajín a národov dokážeme účinnejšie hovoriť svetu o Ježišovi Kristovi – o najväčšej nádeji pre celý svet a pre všetkých ľudí.

Všimnime si najprv List Diognetovi, text z 2.-3. storočia, ktorý akoby sa pokúsil definovať, čo znamená byť kresťanom vo svete. Udivuje nás, že je tak starý, no zdá sa, akoby bol vystrihnutý z dnešných novín. Ale len vtedy, ak hovorí o opravdivých kresťanoch – priateľoch a učeníkoch Ježiša Krista a verných synoch Jeho Cirkvi.

Píše sa tu: Kresťania sa nelíšia od ostatných ľudí … no ukazujú obdivuhodný, ba podľa všeobecnej mienky až neuveriteľný životný postoj. Bývajú vo svojej vlasti, ale ako cudzinci. Všetko majú s ostatnými spoločné ako občania, a všetko znášajú ako prišelci. Každá cudzia krajina je ich vlasťou, a každá vlasť cudzinou. … Všetkých majú radi, a všetci ich prenasledujú. Nepoznajú ich, a predsa ich odsudzujú. Zabíjajú ich, a oni ožívajú. Sú žobrákmi, a predsa mnohých obohacujú. Všetko im chýba, a pritom všetkým oplývajú. Potupujú ich, a v potupe získavajú slávu. Kazia im povesť, a vydáva sa svedectvo o ich spravodlivosti. Nadávajú im, a oni žehnajú. Urážajú ich, a požívajú úctu. Hoci robia dobro, trestajú ich ako zločincov. Keď sú trestaní, radujú sa, akoby ožívali. … Ale tí, čo ich nenávidia, nevedia povedať príčinu svojho nepriateľstva.

Drahí bratia a sestry, viera je dar. Je to dar, ktorý zároveň vyzýva k zodpovednosti. Sv. otec Benedikt XVI. v októbri tohto roka vyhlási Rok viery – katolíckej viery. Ako prorocky opisuje autor listu Diognetovi, táto viera je dnes rozšírená po celom svete – medzi všetkými národmi. A predsa je toľko nenávidená a prenasledovaná.

Za túto vieru položili svoj život mučeníci. Aj tu v Košiciach k zástupom vyznávačov a zástancov katolíckej viery môžeme popri svätých Košických mučeníkoch pripočítať aj obete nacizmu, najnovšie aj Sáru Salkaházy, ktorá sa tu narodila a obete komunizmu, medzi ktorými ako svetlá vo tme svietili aj naši biskupi v dobe krutej normalizácie.

20. storočie sa pre nás veriacich ľudí stalo mementom, že žiadna doba, ideológia, či diktatúra, nebola pre katolícku Cirkev priaznivá. Po krátkom období pokoja a slobody, vždy prišli roky útlaku a nenávisti.

Medzi obeťami ostatného režimu – diktatúry komunizmu –  môžeme dnes po rokoch oprášiť svedectvo verného Kristovho kňaza P. Kristófa Kovácsa, ktorého s našim mestom navždy spojili dva roky jeho pôsobenia v tomto bývalom františkánskom kostole.

Ako už bolo spomenuté, narodil sa v Jászberény v strednom Maďarsku. Večné sľuby v reholi františkánov zložil v roku 1937 a o rok na to bol vysvätený za kňaza. Po Rožňave a Pécsi, bol v decembri 1940 poslaný aj do komunity v Košiciach, kde vykonával úlohy kazateľa, spovedníka a tzv. dôverníka. Spolu s ďalšími bratmi tu mal vtedy plné ruky práce, nakoľko sa život komunity františkánov v Košiciach obnovil len v roku 1939.

P. Kristóf si od provinciála pýtal posilu a k tomu všetkému aj povolenie učiť sa po slovensky, aby tak mohol napomôcť v pastorácii slovenských veriacich v ich rodnej reči. Aj keď po čase žiadal aj o zmenu miesta, kvôli podlomenému zdraviu, naplno sa stotožnil s prosbou provinciála, aby ešte chvíľu zostal. Uvedomil si, že tu bol poslaný kvôli dušiam, za ktoré je ako kňaz zodpovedný kdekoľvek, a že každá obeta, ktorú prináša má večnú hodnotu pred Bohom.

Keď ho guardián po dvoch rokoch s pozitívnym svedectvom odporúčal do Debrecína, napísal o ňom tieto výstižné slová: Rád káže a vie kázať, i ochotne spovedá. Toto bola príčina jeho obľúbenosti u ľudí. Jeho ochota v službe by mohla inšpiráciou aj pre nás.

O rok neskôr sa na vlastnú žiadosť pýtal do Ujvídeku – do Nového Sadu v dnešnom Srbsku. Aj napriek napätým politickým a národnostným pomerom pred blížiacim sa koncom druhej svetovej vojny, sám chcel ísť na toto nepokojné miesto. Nebál sa, nemal strach, dokonca hovoril: Keď chce Ježiš niekoho zachrániť, urobí ho mučeníkom…!

V Újvidéku pôsobil iba tri mesiace. Keď posledný vlak zvážal do vnútrozemia Maďarska všetkých, ktorí utekali pred prichádzajúcimi jednotkami komunistických partizánov, mal možnosť zachrániť sa a vrátiť sa domov. Nevrátil sa, chcel zostať. Chcel zostať kvôli ľuďom nielen z jeho národa, ale aj kvôli všetkým katolíkom, ktorí ho vyhľadávali a nachádzali pri ňom útechu. Vo vedomí, že nikomu úmyselne neubližoval a nikomu nerobil zle, zostal spolu s ďalšími dvoma pátrami.

Bol si dobre vedomý toho, aké následky môže mať jeho zotrvanie v meste. Aj v liste, ktorý napísal svojim predstaveným, napísal dôležité svedectvo o tom, že vedome a dobrovoľne podstúpi hoci aj obetu života pre Krista a pre veriacich.

Po príchode partizánov začalo kruté prenasledovanie a týranie. Deportovali Maďarov, Nemcov a Chorvátov, na čele s ich kňazmi. Do transportu smerom do oblasti Szerémségu prinútili aj troch františkánov. P. Krizosztom Körösztös bol hneď surovo zabitý z nenávisti voči Katolíckej Cirkvi. Podobne aj P. Kristóf Kovács bol po niekoľkých dňoch núteného pochodu, bitky, mučenia a potupovania 2. novembra 1944 surovo zastrelený. Ešte predtým ho vyzliekli z habitu, roztrhali mu ruženec, potupovali ho tými najhoršími nadávkami, preto že bol kňazom. Mladá partizánka sa mu vysmievala a pýtala sa ho, prečo ho nevyslobodí Panna Mária ku ktorej sa tak úpenlivo modlí ruženec. Keď sa nakoniec v smrteľnom kŕči obrátil k ostatným čo ho sprevádzali na ceste, povedal tieto posledné slová: sic debuit esse – takýmito sa máte stať! P. Mihály, očitý svedok týchto udalostí vydal o tom vierohodné svedectvo.

P. Kristóf podstúpil toto mučeníctvo keď mal iba 39 rokov. Bol to iba sedem ročný kňaz. Chýr o jeho svätom živote a svedectve pevnej viery i mučeníctve sa dostal až za oceán. Proces blahorečenia bol hatený, nakoľko režim nedovoľoval bližšie šetrenie spomínaného prípadu.

Tu v Košiciach sme Bohu vďační za to, že sa nás cez pôsobenie tohto kňaza – františkána, dotkol jeho svedectvom neochvejnej viery a lásky aj cez obetu jeho vlastného života. Aj jeho smrť sa stala semenom nových povolaní. Rehoľa františkánov môže byť právom hrdá na toľkých svojich synov, ktorí sa v dejinách Cirkvi zaskveli obetou vlastného života pri obrane viery i samotných veriacich.

Sám Ježiš Kristus prízvukuje, že dobrý pastier dá aj život za svoje ovce, neopustí ich, nezuteká pre dravými vlkmi (Jn 10, 15)! P. Kristóf preto skutočne vedel čo chcel, vedel prečo žije, vedel prečo sa rozhodol byť kňazom. Bol to človek, ktorý mal pevnú vieru – katolícku, nadnárodnú. Stal sa obeťou vedomého a cieleného prenasledovania Cirkvi, ktorá bude prenasledovaná a nenávidená vždy a všade. Inak to nebude ani dnes, ani zajtra!

Ja sa dnes spolu s vami pripájam k modlitbám i prosbám za blahorečenie tohto mučeníka našej viery. Po sv. omši mu na pripomienku jeho odvahy a obety, v ktorej bol oslávený Boh, odhalíme pamätnú tabuľu. Pre nás veriacich tu v Košiciach bude veľkou cťou, spomínať na jeho prítomnosť medzi nami. Nech teda jeho príklad žiari ako živé memento a nech nám neustále pripomína, že naša trvalá vlasť je v nebi.

Tu na svete máme podľa slov samého Ježiša Krista iba prenasledovanie a rôzne trápenia, no nemáme sa báť, lebo On sám premohol svet (Jn 16, 33). Aj keď patríme do tohto sveta, predsa nie sme iba z tohto sveta, náš domov je predsa v nebi. Tam nás ťahá aj P. Kristóf Kovács, tam je miesto pripravené pre nás od stvorenia sveta. AMEN