Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi

Slávnosť sa  začala 3. júna o pol desiatej dopoludnia v Dóme sv. Alžbety   svätou omšou s Mons. Bernardom Boberom, košickým arcibiskupom -metropolitom. Po jej skončení nasledovala procesia centrom Košíc, na čele s krížom , fakľami,  zástavami , ktoré niesli folklóristi ,  vpredu boli miništranti , bohoslovci a rehoľné sestry. Za  sochou Panny Márie nasledovali kňazi a deti s pestrofarebnými lupienkami kvetov , ktoré sypali pred baldachýn. Pod ním arcibiskup Bernard Bober niesol Najsvätejšiu Sviatosť. Nasledoval zástup veriacich na čele so spevákmi a dychovou hudbou . Prvé zastavenie po východe z katedrály bolo hneď pred Vitézovým dvorom , nasledoval Kláštor Uršulínok a pokračovalo sa  po druhej strane zastavením pred Premonštrátskym kostolom Najsvätejšej Trojice. Štvrté zastavenie bol pri Urbanovej veži pred katedrálou.   Homília Mons. Bernarda Bobera , košického arcibiskupa v plnom znení: Milí bratia kňazi, diakoni, rehoľníci a rehoľnice, drahí bratia a sestry v Kristovi, zhromaždení tu v košickej katedrále, ako aj vy všetci, ktorí ste s nami spojení cez vysielanie Slovenskej televízie! Prednedávnom som zazrel skupinku mladých ľudí, ktorí sedeli vedľa seba na lavičke a každý jeden z nich bol zahľadený do vlastného mobilu – každý z nich tam niečo čítal, alebo písal. Spolu nerozprávali. Bola to pre mňa zvláštna skúsenosť, pretože mladých ľudí som vždy vnímal ako ľudí plných života a radosti. Začal som sa nad týmto fenoménom zamýšľať, lebo podobný spôsob komunikácie sa vždy viac a viac sprítomňuje i v našich každodenných životoch. Komunikujeme radšej s istým odstupom – cez mobil, internet – máme síce stovky priateľov na sociálnych sietiach, ale ísť skutočne do nejakého živého vzťahu, to je pre mnohých ľudí vždy ťažšie. Zostávame radšej divákmi, radšej sa iba z diaľky prizeráme. Potom je pre nás ťažké osobne sa do niečoho zapojiť, alebo nechať sa nadchnúť a pohnúť k angažovanosti za dobrú vec. Ako dobre, že na sviatok Kristovho Tela a Krvi prichádzame, vieme sa stretnúť, nechávame sa osobne osloviť a pohnúť našim Bohom a nesieme ho ulicami nášho mesta. Robíme to predovšetkým ako vyznanie – vyznanie toho, že sme s ním v osobnom vzťahu, že je pre nás dôležitý a že ho skutočne milujeme. Boh je ten, ktorý nás aj dnes uviedol do pohybu. Je to Ježiš Kristus – Boží Syn! Jeho slová pri Poslednej večeri berieme vážne tak ako jeho učeníci (Mk 14, 12-26). Chceme mu na ne odpovedať a vyjadriť mu vďačnosť za to, že sa pre nás sprítomňuje v daroch Eucharistie. Toto je moje Telo a toto je moja Krv! Takto to zdôrazňoval, keď držal v rukách chlieb a potom i kalich s vínom. Telo a Krv – to som ja, celý Kristus! – Boží Syn prítomný pod spôsobom chleba a vína. Takto chcel zostať s nami až do skončenia čias. Vždy s nami a medzi nami a kdekoľvek na celom svete, kde mu jeho verní budú chcieť odpovedať na jeho pozvanie sláviť Eucharistiu. Ježiš chce zostať s nami v živom vzťahu – vo vzťahu osobnom! Nechce, aby sme boli iba pasívnymi pozorovateľmi, žiada si našu odpoveď, chce s nami komunikovať – nie na diaľku, ani cez správy či odkazy. On sa chce stať pokrmom a nápojom pre nás – pre našu večnosť. Jesť jeho Telo a piť jeho Krv znamená čerpať z neho silu a novú radosť. Jesť a piť znamená byť s ním každý deň. Bez neho nemožno prežiť! Bez neho i viera zoslabne, vernosť sa vyčerpá a srdce zatvrdne. Rozprávajme sa s ním, chváľme i prosme ho, pýtajme sa ho, adorujme ho, pochváľme i posťažujme sa mu, ale nadovšetko buďme pripravení živiť sa ním, prijímať ho v Eucharistii. Aké pokojné a plné šťastia sú chvíle, keď je Kristus zvonu v mojom srdci a ja v jeho srdci! Ak to takto prežívame, nemôžeme si túto skúsenosť nechať iba pre seba. Nehanbíme sa priznať pred svetom, že z Ježiša žijeme. Preto nesieme ulicami ako to najvzácnejšie čo máme, nesieme ho pod baldachýnom a dávame tým najavo, že náš Boh je medzi nami: na miestach kde žijeme, na uliciach našich všedných dní, v starostiach a pri nezdaroch nášho života. V dnešný deň sme o čosi viac hrdí na to, že sme katolíci. Náš sprievod je silným znamením pre všetkých, ktorí sa v dnešnom svete dostávajú do pochybností a strácajú zmysel i odvahu. Ježiš sa túži dostať ku všetkým ľuďom, aj k tým, ktorí sa sami považujú za nehodných stretnúť sa s ním; aj k tým, čo akýmkoľvek spôsobom stratili cestu do kostola a vzťah k Cirkvi. Práve preto dnes vyberáme nášho Pána von z chráneného priestoru kostola a nesieme ho tam, kde sa odohrávajú príbehy ľudských životov so všetkými možnými problémami. Okrem tejto vonkajšej procesie sa snažíme pri každom svätom prijímaní vykročiť i na vnútornú cestu ustavičnej obnovy. Chceme sa nechať pohnúť a chceme sa nechať zmeniť. Máme sa postupne stávať tým, čo prijímame. Byť podobní Kristovi. Je to oveľa ťažšia a namáhavejšia cesta. Vyžaduje si našu pevnú vôľu a obnovený súhlas. Preto keď tento chlieb – Ježiša – prijímame pri svätej omši, odpovedáme slovíčkom AMEN – nech sa tak stane! Svätý Augustín hovorí k tomuto momentu toto: Cez túto vašu odpoveď Kristovi, dávate mu zároveň svoj podpis. ... Staňte sa preto živou súčasťou Kristovho tajomného Tela, aby bolo vaše Amen pravdivé a úprimné!...         Drahí bratia a sestry! Keď chceme ponúkať Krista iným a ukázať ho svetu ako prameň života a večnosti, musíme sa predovšetkým my sami stať chlebom pre iných: upevňovať spoločenstvo, poukazovať na zmysel života, zasadzovať sa za kresťanské hodnoty a princípy, nezabíjať deti, ale ani neopovrhovať inými rasami a cudzincami, brániť pokoj a spravodlivosť, konať skutky milosrdenstva, zveľaďovať svoj duchovný život a povzbudzovať aj iných k spovedi a častému svätému prijímaniu. Iba tak sa naše svedectvo stane dôveryhodným. Dajme si záležať na tom, aby sa naše stretnutia s Ježišom stali osobným stretnutím, aby to boli chvíle úprimné, plné dôvery a odovzdanosti. Nebojme sa a nehanbime sa vyznať i pred neveriacim svetom, že Boh je našim životom a radosťou. Nech nás aj pri dnešnom sprievode a osobnom vyznaní sprevádza Panna Mária – žena Eucharistie – a nech nás vedie bezpečným chodníkom života priamo k svojmu Synovi Ježišovi. AMEN