Košická arcidiecéza, Hlavná 28, 041 83 Košice, +421 55 6828 111, abukosice@abuke.sk
01. apríla 2021

Missa Chrismatis v Košickej katedrále 1.apríla 2021

Počas  dopoludňajšej slávnosti na Zelený štvrtok, košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober vyjadril túžbu  zjednotiť v modlitbe pri slávení Eucharistie, požehnať oleje, posvätiť krizmu a obnoviť vzájomnú jednotu i kňazské sľuby.

„S veľkým odhodlaním a nasadením chceme prekonať všetky prekážky, ktoré nám spôsobuje súčasná pandémia. Ťažké obdobie, kedy boli naše kostoly prázdne, bez ľudí, sa pomaly ale isto chýli ku koncu. Veľmi sme si priali a modlili sa za to, aby tento čas skúšky už skončil. Celé tie mesiace sme cítili neistotu, strach, smútok zo straty blízkych, korí podľahli nákaze. Prenikala nás bezmocnosť a pocit opustenosti. Toho negatívneho bolo veľa. No na druhej strane, ešte viac sme sa v týchto ťažkých podmienkach mohli stotožniť s trpiacim Ježišom Kristom, ktorý v totálnej odovzdanosti do Otcovej vôle, zakúsil opustenosť a samotu, no nezľakol sa, prijal kríž a obetoval svoj život za všetkých ľudí, tak ako chcel jeho Otec.

Po všetkom tom konštatovaní o hrôzach a trápeniach posledných týždňov a mesiacov, predsa môžeme povedať, že pandémia nás niečo aj naučila. Popri iných veciach ukázala aj to, že kňazi sú potrební a užitoční, a že sa dá na nich spoľahnúť.

Milí bratia kňazi! Kríza odhalila naše charaktery i nedostatky, ale tiež nás prinútila, aby sme boli vynaliezavejší, kreatívnejší, aby sme sa viac snažili nájsť si cestu k ľuďom, ktorí sa dožadujú, prosia a žiadajú si živého Ježiša vo sviatostiach, Eucharistii i Božom slove.

Situácia bola naozaj zlá, a my sme ju nijako nechceli komplikovať. Opatrenia sme zachovali, z mnohých situácií sme sa aj poučili, a hlavne – presvedčili sme sa, že nie naše plány a aktivity, ale predovšetkým pokora a odovzdanosť Božiemu vedeniu i riadeniu nás môžu posunúť ďalej. Vždy majme na pamäti slová žalmu: I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou (Ž 23, 4).

Pred očami nás všetkých sa ukázalo, že formalizmus v prežívaní viery utŕžil silnú ranu. Už si nevystačíme s presne overenými postupmi a nemennou tvrdosťou prístupu. Už nemôžeme povedať, že pastoráciu budeme najlepšie robiť tak, ako ju robili naši predchodcovia. Naopak, my sami sme boli teraz nútení vyjsť zo seba, zo zabehnutých postupov, a ponúknuť všetok svoj voľný čas, objaviť silu osobného stretnutia s človekom, ktorý túži po Kristovi.

V dnešný kňazský deň, keď si pripomíname ako Kristus ustanovil Eucharistiu i sviatosť kňazstva, chcem sa zo srdca poďakovať vám, naši obetaví bratia kňazi, za vaše nasadenie vo farnostiach, za každý rozhovor, spoveď, Eucharistiu, pomazanie chorých, adorácie, pobožnosti, streamované sväté omše, katechézy, za každý prejav útechy a podpory, dobré slovo a povzbudenie. Toto potrebovali naši ľudia počuť a precítiť vo všetkom tom strachu a chaose, ktorý na nich doliehal. Slová proroka Izaiáša, o ktoré sa oprel aj sám Ježiš v dnešnom evanjeliu, sú nám hlasným mementom o náplni našej služby: Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. (Lk 4, 16-21).

Vďaka za vašu odvahu navštíviť týchto chudobných duchom, navštíviť chorých v ich príbytkoch, vďaka za sprevádzanie i vyprevádzanie na večnosť pri početných pohrebných obradoch, kde ste tiež neváhali nasadiť vlastné zdravie. Mnohí z vás sa pritom sami nakazili a prešli si ťažkým priebehom ochorenia. Prežívali ste akoby chvíle ukrižovania, nevládnosti a samoty. Dvaja starší kňazi na toto ochorenie aj zomreli. Jeden z nás, hoci v mladších rokoch, ešte stále bojuje o život v košickej nemocnici. Myslite naňho v modlitbe.

Veľmi som vďačný našim nemocničným kaplánom a kňazom, ktorí už v prvej vlne pandémie slúžili denno-denne v našich nemocniciach. Zvládli to vynikajúco a boli oporou pre pacientov i personál.

No najviac som bol doslova dojatý z našich 77 mladých kňazov, a ďalších 15 rehoľných kňazov, ktorí sa počas druhej vlny rozhodli nastúpiť do deviatich okresných nemocníc na východe Slovenska v rámci Košickej arcidiecézy. Slúžili tam tri mesiace bezodplatne. A Boh si cez nich a cez ich službu našiel cestu k chorým, ale aj k lekárom a zamestnancom nemocníc. Z kňazov, ktorí boli po novom roku paralyzovaní tvrdým lockdownom a reštrikciami, sa zrazu stali živé a účinné nástroje Božej milosti.

 

Vďaka vám bratia za Covid pozitívnych pacientov, ktorých ste kŕmili, umývali, sprevádzali a často aj odprevádzali z tohto sveta na večnosť. Ďakujem za vašu odvahu ponúknuť svoj život. Ste pre nás veľkým povzbudením. Ukázali ste všetkým, v čom môže byť kňazský celibát výhodou a darom, a že to nie je premárnený či nezmyselný spôsob života. Dali ste sa naplno k dispozícii. Tie príbehy ľudí, pacientov i lekárov, ktorí mi píšu a ďakujú za vašu službu, ma neraz privádzajú k slzám vďačnosti i hrdosti na to, že vás máme.

Ďakujem všetkým kňazom dobrovoľníkom, ktorí pomohli v administratíve, v DSS-kách, na bránach nemocníc, v očkovacích centrách, v skladoch, a na všetkých iných nemocničných oddeleniach. Urobili ste kus poctivej manuálnej práce a neoceniteľnej duchovnej služby. Stretli ste veľké množstvo ľudí, ubiedených i hľadajúcich. Nazvali vás anjelmi. Zdravotníkom ste boli oporou a mnohých ste po rokoch priviedli naspäť ku Kristovi. Boli ste svedkami ako sa Božia milosť dokáže rozmnožiť aj tam, kde má na svojej ceste k človeku kopec prekážok. Toto vaše nasadenie vďačne ocenil aj Svätý Otec František.

Bratia, sami sme sa presvedčili, že kríza je vždy aj na niečo dobrá. A je dobré, ak sa počas nej dokážeme niečo naučiť. Tá aktuálna nás preverila v našom poslaní i vernosti Kristovi, dokonca aj v ochote obetovať vlastný život. Chválabohu, nezaváhali sme a zostali sme pri našich veriacich, neschovali sme sa, ale ukázali sme jasnú tvár v tejto pochmúrnej dobe. Priniesli sme Ježišovo svetlo na miesta najväčšej tmy a ľudského utrpenia.

Po duchovné príklady sme nemuseli chodiť ďaleko, veď sme duchovnými deťmi svätej Alžbety, patrónky tejto katedrály a mučeníka svätého apoštola Ondreja, patróna diecézy. Iba prednedávnom sme si pripomenuli príbehy blahoslavenej mučenice Anky Kolesárovej a Sáry Šalkaháziovej, ako aj našich svätých Košických mučeníkov. Všetko sú to príbehy, ktoré nás v posledných rokoch duchovne formovali, motivovali a podľa všetkého aj pripravovali, aby sme mohli teraz pred našou spoločnosťou i svetom vydať svedectvo obetavej lásky a nezištnej kňazskej služby.

Drahí bratia a sestry! Veľa ste sa za našich kňazov modlili. Potrebovali to, a cítili to. Svojimi modlitbami a obetami ste vytvorili zázemie a centrum duchovnej posily pre ich službu a obetu. Dokonca aj kňazi na dôchodku v Diecéznom kňazskom domove vo Veľkom Šariši pripojili svoje obety a modlitby za našich kňazov v teréne. Vďaka za váš modlitbový zápas, ktorý nesmie skončiť. Potrebujeme vás.

Ťažké časy nás spojili, stmelili a prinútili viac sa spoliehať na Božiu pomoc. Ježiš nám ponúka liek na rany, ktoré nám spôsobila pandémia. Ponúka samého seba, svoje utrpenie, zmŕtvychvstanie i milosrdenstvo, a pozýva nás, aby sme ho nasledovali. Nebojme sa obety a kríža, len ich vždy spájajme s Ježišovou obetu a jeho krížom. Iba s ním môžeme v každej skúške aj niečo získať. Pred sviatkami sa zjednoťme medzi sebou navzájom, odpustime si neprávosti a previnenia a prosme aj o Božie odpustenie a jeho milosrdenstvo, aby sme po skončení krušných mesiacov tejto pandémie mohli zo srdca zvolať: Tvoje milosrdenstvo, Pane, ospevovať budem naveky! AMEN

Košickí mučeníci - Obnoviť túžbu po vernosti
Anna Kolesárová