Gaboltovská slávnosť
Pútnické miesto Gaboltov každoročne príjme tisíce ľudí na púti vždy v nasledujúcu sobotu a nedeľu po sviatku Panny Márie Karmelskej.
Vzhľadom na problematickú situáciu samotná odpustová slávnosť vo štvrtok 16. júla na sviatok Škapuliarskej Panny Márie sa uskutočnila pre veriacich z farnosti a blízkeho okolia.
Kazateľom a hlavným celebrantom bol redemptorista, provinciál Václav Hypius. V príhovore sa dotkol aj samotnej pandémie . Opýtal sa na význam tejto skúšky a na to, čo si z tejto skúsenosti dokážeme odniesť: „Sme tu v spoločenstve, ktoré žije vierou. Chceme sa modliť za seba navzájom, aby sme vydržali tú skúšku viery. Možno nás čaká ešte horší čas ako sme zažili na začiatku tohto roku, nevieme. Nikto z nás nevie, čo bude zajtra, ale vieme to, že Boh bude stále s nami, že Boh neopustí tých, ktorí sa k nemu modlia a utiekajú. Mária, naša matka, neopustí tých, čo sa ku nej utiekajú po pomoc, ochranu a orodovanie u Boha.“
Ako uviedol správca farnosti Gaboltov, Tomáš Regeš, tradičná púť v Gaboltove, ktorá nasledovala cez víkend 19. júla bola v mimoriadnom režime. Privítali na nej hlavného celebranta košického arcibiskupa metropolitu Mons. Bernarda Bobera, ktorý v homílii zdôraznil, že viera v Boha, kresťanská viera, nás chce združovať. Ona z nás vytvára jednu rodinu. Nemôžeme ju naplno prežívať, ak sa rozhodneme byť samotárski, rezervovaní, zahľadení do svojho sveta.
"Pamätajme na to, že naša duchovná rodina, Cirkev, nie je elitou vyvolených. Je to poľná nemocnica, ako hovorí Svätý Otec František, kde má každý hriešnik hľadať uzdravenie a posilu.
Myslím, že pandémia poriadne vyskúšala naše charaktery. V mnohých ohľadoch ešte viac umocnila našu pohodlnosť a pokušenie hľadať výhovorky pri nepraktizovaní našej viery. Platí to všeobecne hlavne o mladších ročníkoch našich veriacich!
Teraz, keď chceme oživiť naše spoločenstvá, vidíme, že je to ťažké. Iba pomaly sa vraciame do kostolov. Ešte sa bojíme, čo je prirodzené. Toto nemožno nikomu vyčítať. Zároveň však cítime, že nám pri tom odlúčení chýbalo niečo podstatné. Chýbal nám rozmer zdieľania, radosti, obety, ale aj nádych večnosti, jednoducho, chýbal nám dotyk Boha. Ale Boh je silnejší práve v tom, že je nesmierne trpezlivý a vychováva nás, aby sme sami priznali a pochopili, na čom v živote naozaj záleží. Preto po čase priznávame, že potrebujeme Ježiša. Potrebujeme ho, aby nám nezatvrdlo a neskamenelo srdce. Ježiš lieči a uzdravuje naše vnútro. Preto sa s ním potrebujeme stretávať, preto sa z neho potrebujeme najesť a získať silu žiť dobrý život.
Za ostatné mesiace sme mali možnosť vidieť i počuť koľko nepríjemných a zlých vecí sa stalo v dôsledku pandémie. Mnohí stratili prácu, stúpa napätie v spoločnosti, obmedzila sa sloboda pohybu, rastie neistota. Čo len s nami bude!? A dokedy ešte!?
Stačí, keď budeme zodpovední a trpezliví? Určite, naša snaha je na mieste. No na druhej strane, nie je to všetko. Je tu ešte Boh. S ním je treba počítať vo všetkom! Ježiš nám často nastavuje zrkadlo, aby sme spoznali vlastné limity. Veď je to bláznovstvo spoliehať sa iba na vlastné sily, dobrý systém, financie, vplyv a moc. Veď stačí jeden okamih a náš život na tejto zemi sa hocikedy skončí!
Nezabúdajme, že viera a modlitba majú veľkú silu. A že táto sila z nás vytvára veľkú Božiu rodinu, o ktorej dnes v Evanjeliu hovoril Ježiš: Mojou rodinou je každý, kto plní vôľu môjho Otca... a verne žije Evanjelium (Mt 12, 48). Boh ako dobrotivý Otec drží svoju rodinu pohromade, upevňuje v nej jednotu a chráni ju. Preto práve v tejto duchovnej rodine treba hľadať pomoc a posilu pre svoju pokrvnú rodinu. Tu sa dá načerpať sila k trpezlivosti a zodpovednosti. Tu sa možno nasýtiť Ježišovým Slovom a Telom. To je ten priamy dotyk Boha, ktorý nám doma chýba. Doma si Ježiša nikto sám nesprítomní, Eucharistiu si doma nikto „nevyrobí“ z vlastnej moci. Preto potrebujeme Cirkev. Takýto postup a spôsob si zvolil sám Ježiš. Takto s nami chce zostať po všetky dni až do skončenia sveta.
Boh sa k nám v tejto našej duchovnej rodine, v Cirkvi, približuje aj cez iných ľudí, cez ohlasovateľov, cez rodičov, otcov a mamy, cez príbuzných a priateľov, a tiež aj cez služobníkov a duchovných pastierov, našich kňazov. Potrebujeme ich svedectvo viery, ich príklad a povzbudenie. Všimnite si preto aj ich, a buďte im nápomocní vo všetkom. Spolu kráčajme smerom k Bohu a k svätosti. Nebuďme samotári či súkromníci v duchovnom živote.
Zvykneme hovoriť, že modlitba je vždy účinnejšia než akákoľvek zbraň. No v spoločenstve sa sila modlitby ešte znásobuje. Ježiš chce, aby sme sa spolu modlili, prosili, spolu obetovali a vyprosovali u Boha pokoj a uzdravenie pre tento náš ťažko skúšaný svet.
A koho iného máme na prvom mieste prosiť o pomoc a príhovor u Ježiša, ak nie jeho a našu nebeskú Matku Máriu!? Veď nikdy nebolo počuť, žeby bol niekto opustený, kto sa utiekal pod jej materinskú ochranu.
Už toľko zázrakov a tichých víťazstiev daroval Boh svojmu potomstvu práve cez Pannu Máriu a modlitbu k nej. Áno, ak sú kňazi laxní a nemodlia sa so svojimi veriacimi, vytvárajú dojem, že modlitba nemá účinok ani silu, a že je nepodstatná pre život kresťana. Ak v našich rodinách zanecháme pravidelnú modlitbu, sme svedkami toho, ako sa naše deti a ich deti, viac a viac vzďaľujú od Boha a Cirkvi. Ak sa potom v spoločnosti vytratí rešpekt pred Bohom a večnosťou, prestávajú sa chrániť skutočné hodnoty a ľudia odchádzajú od zdravého rozumu. Potrebujeme vzývať Pannu Máriu, viac ako kedykoľvek predtým.
Tu v Gaboltove ju vzývame už viac ako 300 rokov. Prosme ju aj teraz, nech stojí po našom boku, nech zaženie naše obavy a neistoty, nech upevní našu odvahu, nech nám pomôže premáhať sebectvo a pýchu, a nech privedie k pevnej viere naše rodiny.
Jeden starší pán, ktorý sa stretol so svojim duchovným otcom, sa vyjadril takto: Pán farár, vzdal som to! Už nevládzem mojim deťom neustále pripomínať Boha a jeho prítomnosť, už im nevládzem neustále dohovárať a rozprávať s nimi o Bohu. Teraz už radšej viac rozprávam s Bohom o mojich deťoch.
Drahí bratia a sestry! Aj my dnes chceme viac rozprávať s Bohom o sebe a o našich vzťahoch, o našich deťoch, priateľoch, kolegoch a vôbec o našich blížnych. Chceme sa za nich modliť. Preto sme tu, aby sme prosili Matku Božiu o sprevádzanie a silu nestratiť vieru! Mária nás ako svoje deti dobre pozná a najlepšie vie čo potrebujeme.
Pápež František sa vo svojej apoštolskej exhortácii Radosť evanjelia vyjadril o Panne Márii takto: Mária je tá, ktorá dokáže s niekoľkými biednymi plienkami a velikánskou nehou premeniť jaskyňu pre zvieratá na dom pre Ježiša. Ona je služobnicou Otca, ktorá sa chveje radosťou z jeho chvály. Je vždy pozornou priateľkou, ktorá sa stará, aby v našom živote nechýbalo víno. Je tou, ktorej srdce prenikol meč; ona chápe všetky bolesti. Ako Matka všetkých je znamením nádeje pre národy, ktoré trpia pôrodnými bolesťami, kým nevzklíči spravodlivosť. Je misionárkou, ktorá je nám nablízku, aby nás sprevádzala životom, a svojou materinskou láskou otvára naše srdcia pre vieru. Ako skutočná Matka s nami kráča, s nami bojuje a neprestajne šíri blízkosť Božej lásky. (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium č. 286)
Drahí bratia a sestry, milí pútnici! Práve v mariánskych svätyniach možno pozorovať, ako Panna Mária zhromažďuje okolo seba svoje duchovné deti, ktoré aj za cenu mnohých obetí prichádzajú ako pútnici, aby sa s ňou stretli. Tu hľadajme silu vytrvalosti vo viere aj napriek neistote a strachu. Tu prosme tiež o vieru pre naše deti, aby nepodľahli pokušeniu spoliehať sa v živote iba na seba.
Panna Mária Škapuliarska – Gaboltovská, oroduj za nás!"