Otec Anton, lesník, matka Serafína, rod. Kovářová. Študoval na gymnáziu v Kremse (Kremsmünster), Bratislave, Ostrihome, teológiu na viedenskom Pázmaneu, kde získal Lackenbecherovu cenu za vynikajúci arabský preklad a po ordinácii pokračoval v štúdiách na viedenskom Pázmaneu, kňaz Ostrihomskej arcidiecézy, 25.6.1888 SS.Th.Dr. sub auspiciis Imperatoris, 9.7.1888 kaplán Budapešť, koncom júla 1888 archivár Ostrihom, 1889-1890 arcibiskupský tajomník a ceremonár Ostrihom, 1890 c. k. dvorný kaplán, študijný prefekt na Augustíneu, 1892 učiteľ náboženstva arcikňažnej Alžbety, 1894 pápežský komorník, 1899-1901 profesor dogmatiky na viedenskej univerzite, 1900 ostrihomský kanonik a pápežský protonotár, 1902-1904 rektor Pázmanea vo Viedni a profesor dogmatiky, 27.12.1904 koadjútor košického biskupa Žigmunda Bubicsa s právom nástupníctva, 15.1.1905 sa zúčastnil na blahorečení troch košických mučeníkov, 5.4.1905-1907 rektor košického seminára, 1.2.1906 apoštolský administrátor. Za svoju spoločenskú činnosť dostal od kráľa rad železného kríža, 1909 dostal od bulharského kráľa veľkríž občianskeho záslužného rádu, 1912 predseda uhorskej prípravnej komisie 23. medzinárodného eucharistického kongresu vo Viedni, 1915 železný kríž za záslužnú činnosť počas vojny, 1916 čestný občan Rožňavy, 1917 vnútorný tajný radca, 1918 občiansky vojnový rad 1. triedy.

Veľmi vzdelaný muž. Vedel dobre latinsky, grécky, hebrejsky, arabsky, maďarsky, nemecky, francúzsky, anglicky, taliansky, slovensky a rusky. Bol členom tridsiatich inštitúcií a spolkov. Štyri hodiny denne venoval štúdiu, veľa písal.

Už ako apoštolský administrátor začal navštevovať diecézu a birmoval. Každú farnosť navštívil aspoň raz za 5 rokov a všade kázal v reči ľudu. Veľa písal. Dbal, aby aj kňazi boli členmi protialkoholických spolkov. Svojím životom a postojmi si získal lásku kňazov i veriacich. Dokázal byť aj energický, ak to bolo potrebné. Popri cirkevnej činnosti v úrade biskupa aktívne podporoval vznik a činnosť katolíckych a iných sociálnych a kultúrnych ustanovizní a spolkov, ako aj ich funkcionárov. Roku 1910 patril k organizátorom zakladania Katolíckej ľudovej jednoty v Košiciach. Aktívne prispel k založeniu katolíckej tlačiarne Sv. Alžbeta, ktorá od roku 1907 vydávala denník Felvidéki Ujság s kresťanským sociálnym zameraním; v ňom uverejnil vyše 200 príspevkov, pod menom aj anonymne. Popri publikačnej činnosti košická tlač zaregistrovala množstvo jeho prednášok z oblasti kanonického práva, kresťanskej filozofie a etiky, apologetiky, vzťahu cirkvi k vede, umeniu a kultúre, proti alkoholizmu a o patronážnej činnosti. Po smrti vyšli jeho prejavy, prednášky a kázne v osobitnom zborníku Beszédei és beszédvázlatai (1930).

Jeho sľubne začatú prácu prerušila prvá svetová vojna (1914-1918). Rok 1918 bol preňho veľkým úderom, pretože 49 farností ostalo v Maďarsku; zriadil pre ne vikariát v Sátoraljaújhely. V novovzniknutej ČSR mal rôzne nepríjemnosti, no ako jediný biskup z čias Uhorska zostal na svojom stolci (vláda ČSR nežiadala jeho odstránenie). Bol obľúbený u veriacich všetkých národností a vážený bol aj inovercami. Roku 1925 ochorel a zomrel v povesti svätosti. Magnus in vita, exemplarius in morte (epitaf).V rukopise zanechal niekoľkozväzkovú dogmatiku.

Za kapitulného vikára bol zvolený Štefan Harčár, veľprepošt.

 

Skríženými brvnami rozdelený štít na štyri časti. V pravej, ľavej a dolnej časti je po jednej ruži, v hornej časti je hostia s nápisom IHS. Za štítom je pacifikál s rukoväťou, vpravo nad štítom mitra, vľavo berla s točením dovnútra. Všetko prevýšené biskupským klobúkom. Heslo: Evangelizare pauperibus misit me.

* 16.10.1863 Želiezovce
o. 20. 3.1886 Ostrihom, Ján Simor, prímas
k. 12. 3.1905 Granito di Belmonte, titulárny biskup Dometiopolitanus
m. 27.12.1904 koadjútor
i. 30. 5.1907 Košice
+ 17. 5.1925 Košice, 22.30
p. 22. 5.1925 Košice, krypta katedrály, 9.00
Marmafii, nuncius
Jozef Čársky, apoštol. administrátor rožňavský
Melichar Takács, jasovský opát