Vychovávať mladých k spravodlivosti a pokoju

1. Na začiatku nového roku, ktorý je Božím darom pre ľudstvo, mám to potešenie všetkým osobitne zo srdca a s veľkou dôverou zaželať všetko dobré do nastávajúceho obdobia, ktoré nech sa konkrétne vyznačuje spravodlivosťou a pokojom.
S akým postojom máme hľadieť do nového roku? V Žalme 130 nachádzame nádherný obraz. Žalmista hovorí, že človek viery očakáva Pána „väčšmi ako strážcovia dennicu“ (v. 6), očakáva ho s pevnou nádejou, pretože vie, že prinesie svetlo, milosrdenstvo, spásu. Toto očakávanie sa rodí zo skúsenosti vyvoleného ľudu, ktorý vie, že ho Boh vychovával k tomu, aby hľadel na svet v jeho pravde a nenechal sa premôcť trápeniami. Preto vás vyzývam, aby ste na rok 2012 hľadeli s takýmto postojom plným dôvery. Je pravda, že v uplynulom roku sa prehĺbil pocit frustrácie v dôsledku krízy, ktorá sužovala spoločnosť, svet práce i ekonomiky – krízy, ktorej korene sú predovšetkým kultúrne a antropologické. Zdá sa, akoby istá temná clona zahalila našu dobu a nedovoľuje nám jasne vidieť denné svetlo.
No ani v tejto temnote ľudské srdce neprestáva očakávať úsvit, o ktorom hovorí žalmista. Toto očakávanie je zvlášť živé a viditeľné u mladých ľudí, a preto sa moje myšlienky obracajú k nim, so zreteľom na prínos, ktorý môžu a majú ponúknuť spoločnosti. Rád by som teda predstavil Posolstvo k 45. svetovému dňu pokoja z perspektívy výchovy – témou je „vychovávať mladých k spravodlivosti a pokoju” – lebo som presvedčený, že mladí ľudia svojím nadšením a idealizmom môžu ponúknuť svetu novú nádej.
Moje posolstvo sa obracia aj na rodičov, rodiny a všetkých tých, čo sú zodpovední za výchovu a vzdelávanie a tiež za rozličné oblasti náboženského, spoločenského, politického, ekonomického, či kultúrneho života a komunikácie. Byť pozorný voči svetu mladých, vedieť ho počúvať a oceniť, nie je iba prospešné, ale je to prvoradá povinnosť celej spoločnosti vzhľadom na budovanie spravodlivej a pokojnej budúcnosti. Mladých ľudí treba naučiť uznávať pozitívnu hodnotu života, vyvolať v nich túžbu po tom, aby ho prežili v službe Dobru. Je to úloha, ku ktorej sme všetci osobne povolaní. V poslednej dobe totiž mnohí mladí v rôznych oblastiach sveta vyjadrujú vo svojich starostiach túžbu po tom, aby mohli hľadieť do budúcnosti s odôvodnenou nádejou. V súčasnosti je veľa toho, čo im robí starosti: želanie dostať vzdelanie, ktoré ich kvalitne pripraví na to, ako čeliť realite; ťažkosti pri budovaní rodiny a hľadaní stabilného pracovného miesta; schopnosť vedieť sa účinne podieľať na politickom, kultúrnom a ekonomickom živote s cieľom vybudovať spoločnosť s humánnejšou a solidárnejšou tvárou. Je dôležité, aby sa tomuto kvasu a idealistickému naladeniu mladých ľudí dostalo náležitej pozornosti vo všetkých zložkách spoločnosti. Cirkev hľadí na nich s nádejou, dôveruje im a povzbudzuje ich, aby hľadali pravdu, bránili spoločné dobro, aby boli otvorení voči svetu okolo nich a mali oči schopné vidieť „nové” veci (Iz 42, 9; 48, 6).

Tí, čo sú zodpovední za výchovu

2. Výchova je tým najfascinujúcejším a najťažším dobrodružstvom života. Vychovávať  – latinsky educere – značí vyviesť človeka z neho samého a voviesť ho do reality, do plnosti, ktorá umožňuje ľudskej osobe rásť. Tento proces sa živí zo stretnutia dvoch slobôd – slobody dospelého a slobody mladého človeka. Vyžaduje si zodpovednosť učeníka, ktorý musí byť otvorený a nechá sa viesť k poznaniu reality, a tiež zodpovednosť vychovávateľa, ktorý musí byť ochotný dávať seba samého. Preto sú viac ako kedykoľvek predtým potrební autentickí svedkovia, a nie iba rozdávači pravidiel a informácií; svedkovia, ktorí sú schopní vidieť ďalej ako iní, lebo ich život zahŕňa širšie priestory. Svedok je ten, kto ako prvý prežíva cestu, ktorú navrhuje.
Kde dozrieva skutočná výchova k pokoju a spravodlivosti? Je to predovšetkým v rodine, pretože rodičia sú prvými vychovávateľmi. Rodina je základnou bunkou spoločnosti. „V rodine sa deti učia ľudským a kresťanským hodnotám, ktoré umožňujú konštruktívne a pokojné spolužitie. V rodine sa učia solidarite medzi generáciami, rešpektovaniu pravidiel, odpusteniu a prijatiu druhého” (1). Rodina je prvou školou, kde sa vychováva k spravodlivosti a pokoju.
Žijeme vo svete, v ktorom je neustále ohrozovaná – a nezriedka roztrieštená – rodina i samotný život. Podmienky práce, ktoré sú len ťažko zosúladiteľné so zodpovednosťou za rodinu, starosťami o budúcnosť, prirýchlym tempom života, migráciou za primeraným živobytím, veľmi sťažujú, ak nie priam znemožňujú zaistiť deťom jedno z najcennejších dobier: prítomnosť rodičov; prítomnosť, ktorá umožňuje čoraz hlbšie spoločné prežívanie na ceste odovzdávania skúseností a istôt získaných počas mnohých rokov, ktoré možno odovzdať iba v spoločne prežitom čase. Rodičom chcem povedať, aby nezmalomyseľneli! Príkladom svojho života povzbudzujú svoje deti, aby nádej vkladali predovšetkým v Boha, lebo len z neho vyviera opravdivá spravodlivosť a skutočný pokoj.
Chcel by som sa obrátiť aj na zodpovedné osoby v inštitúciách poverených výchovou: nech s veľkým zmyslom pre zodpovednosť bdejú nad tým, aby za každých okolností bola rešpektovaná a ocenená dôstojnosť každej ľudskej osoby. Nech sa postarajú o to, aby každý mladý človek mohol objaviť svoje povolanie, sprevádzajúc ho, aby tie dary, ktoré mu Pán udelil, priniesli ovocie. Nech zaistia rodinám možnosť vychovávať svoje deti tak, aby to nebolo v protiklade s ich svedomím a ich náboženskými princípmi.
Nech je každé výchovné prostredie miestom otvárania sa voči transcendentu a voči druhým; miestom dialógu, súdržnosti a počúvania, kde mladý človek cíti, že je so svojimi schopnosťami a vnútorným bohatstvom ocenený, a naučí sa oceňovať aj svojich blížnych. Mladí ľudia nech sa naučia vychutnávať radosť plynúcu z každodenného prežívania lásky a súcitu k blížnym a z aktívneho podieľania sa na budovaní ľudskejšej a bratskejšej spoločnosti.
Obraciam sa aj na zodpovedných politikov a prosím ich o konkrétnu pomoc rodinám a výchovným inštitúciám, aby mohli plniť svoje výchovné právo i výchovnú povinnosť. Nikdy nesmie chýbať adekvátna podpora materstvu a otcovstvu. Politici sa majú postarať o to, aby nikomu nebol upieraný prístup k vzdelaniu a aby si rodiny mohli slobodne zvoliť výchovné štruktúry, ktoré sú pre ich deti najlepšie. Nech sa usilujú podporiť opätovné spojenie rodín rozdelených v dôsledku nutnosti zaistiť prostriedky na živobytie. Nech ponúkajú mladým ľuďom jasný obraz politiky ako skutočnej služby pre dobro všetkým.
Nemôžem sa vyhnúť ani tomu, aby som apeloval na svet médií, nech tiež prispieva svojim dielom k výchove. V dnešnej spoločnosti zohrávajú spoločenské komunikačné prostriedky osobitnú úlohu: nielenže informujú, ale aj formujú ducha svojich poslucháčov, a preto môžu významne prispieť k výchove mladých. Je dôležité mať na pamäti, že vzťah medzi výchovou a komunikáciou je veľmi úzky: výchova sa v skutočnosti deje prostredníctvom komunikácie, ktorá pozitívne alebo negatívne vplýva na formovanie ľudskej osoby.
Mladí ľudia musia mať predovšetkým odvahu sami prežívať to, čo požadujú od svojho okolia. Spočíva na nich veľká zodpovednosť: majú nájsť silu správne a zodpovedne používať svoju slobodu. Aj oni sú zodpovední za svoju výchovu a formáciu k spravodlivosti a pokoju.

Vychovávať k pravde a k slobode

3. Svätý Augustín sa pýtal: „Quid enim fortius desiderat anima quam veritatem? – Po čom túži človek viac ako po pravde?” (2). Ľudská tvár spoločnosti veľmi závisí od toho, ako výchova prispieva k zachovaniu tejto nepotlačiteľnej otázky. Výchova sa totiž týka formovania celej osoby, vrátane jej morálneho a duchovného rozmeru, s ohľadom na jej posledný cieľ a na dobro spoločnosti, ktorej je členom. Preto pre výchovu k pravde treba predovšetkým vedieť, kto je ľudská osoba, aká je jej prirodzenosť. Kontemplujúc realitu, ktorá ho obklopuje, žalmista uvažuje takto: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?” (Ž 8, 4 – 5). To je základná otázka, ktorú si treba položiť: kto je človek? Človek je bytosť, ktorá v srdci nosí smäd po nekonečne, smäd po pravde – nielen po čiastočnej, ale po takej, ktorá je schopná objasniť zmysel života – lebo bol stvorený na Boží obraz a podobu. Vďačné uznanie života ako neoceniteľného daru vedie k odhaleniu vlastnej najhlbšej a nedotknuteľnej dôstojnosti každej ľudskej osoby. Preto prvý krok vo výchove spočíva v tom: naučiť sa spoznať v človeku obraz Stvoriteľa a v dôsledku toho mať hlbokú úctu pred každou ľudskou bytosťou a pomáhať druhým žiť v súlade s touto najvyššou dôstojnosťou. Nikdy nemožno zabúdať na to, že „opravdivý rozvoj človeka sa týka celej jeho osoby vo všetkých jej rozmeroch” (3), vrátane toho transcendentného, a že ľudskú osobu nemožno obetovať pre dosiahnutie nejakého partikulárneho dobra – či už ekonomického alebo spoločenského, individuálneho alebo kolektívneho.
Iba vo vzťahu s Bohom pochopí človek aj význam svojej vlastnej slobody. A úlohou výchovy je viesť k pravej slobode. Táto nespočíva v absencii záväzkov alebo v nadvláde svojvôle, ani v absolutizovaní vlastného ja. Človek, ktorý verí, že je zvrchovaným pánom, že nezávisí od ničoho a od nikoho, že môže robiť všetko, čo chce, nakoniec protirečí pravde vlastného bytia a stráca svoju slobodu. Človek je totiž vzťahovou bytosťou, ktorá žije vo vzťahu s druhými a predovšetkým s Bohom. Pravú slobodu nikdy nemožno dosiahnuť, ak sa človek vzdiali od neho.
Sloboda je cennou, ale delikátnou hodnotou; môže byť zle pochopená a zle používaná. „Dnes je v našej spoločnosti a kultúre zvlášť zákernou prekážkou výchovnej činnosti masívna prítomnosť relativizmu, ktorý nepovažuje nič za definitívne a vlastné ,ja‘ s jeho chúťkami považuje za konečnú mieru všetkého. Pritom pod rúškom zdanlivej slobody sa stáva pre každého väzením, lebo oddeľuje ľudí navzájom a núti každého, aby ostal uzavretý vo vlastnom ,ja‘. V rámci takéhoto relativistického horizontu nie je možná skutočná výchova: bez svetla pravdy je každá osoba skôr či neskôr odsúdená pochybovať o dobre samotného života a vzťahov, ktoré ho vytvárajú, aj o účinnosti vlastnej snahy vybudovať niečo spoločne s druhými” (4).
Na uplatnenie vlastnej slobody musí človek prekonať relativistický horizont a spoznať pravdu o sebe samom i pravdu o dobre a zle. V najhlbšom vnútri  svojho svedomia objavuje človek zákon, ktorý si nestanovil sám, ktorý však musí poslúchať a ktorého hlas ho volá milovať, robiť dobro a vyhýbať sa zlu, prijať zodpovednosť za vykonané dobro i za spáchané zlo (5). Preto je uplatňovanie slobody úzko spojené s prirodzeným morálnym zákonom, ktorý má univerzálny charakter, vyjadruje dôstojnosť každej osoby, je východiskom jej základných práv a povinností, a teda v konečnom dôsledku aj spravodlivého a pokojného spolužitia medzi ľuďmi.
Správne používanie slobody je teda pre podporu spravodlivosti a pokoja základné, lebo si vyžaduje rešpekt voči sebe samému i druhým, hoci sa ich spôsob bytia a života líši od nášho vlastného. Z takéhoto postoja vyplýva, že pokoj a spravodlivosť by ostali len bezobsažnými slovami, bez prvkov ako je vzájomná dôvera, schopnosť viesť konštruktívny dialóg, možnosť odpustenia – ktoré by človek toľkokrát chcel získať, no ktoré len ťažko udeľuje – vzájomná láska, súcit s najslabšími, ako aj o ochota obetovať sa.

Vychovávať k spravodlivosti

4. V našom svete – v ktorom je napriek rôznym zámerným vyhláseniam vážne ohrozená hodnota osoby, jej dôstojnosti a jej práv, v dôsledku rozšírenej tendencie odvolávať sa výlučne na kritériá užitočnosti, zisku a vlastnenia – je dôležité neoddeľovať pojem spravodlivosti od jeho transcendentných koreňov. Spravodlivosť totiž nie je len ľudskou konvenciou, lebo to, čo je správne, nie je prvotne stanovené pozitívnym zákonom, ale vnútornou identitou ľudskej bytosti. Práve celostný pohľad na človeka umožňuje nepodľahnúť konvencionálnemu chápaniu spravodlivosti, ale otvoriť ju horizontu solidarity a lásky (6).
Nemôžeme prehliadať to, že isté prúdy modernej kultúry, podporované racionalistickými a individualistickými ekonomickými princípmi, oddelili koncept spravodlivosti od lásky a solidarity, a tým ho zbavili jeho transcendentných koreňov: „,Ľudské mesto‘ nerastie len na vzťahoch práv a povinností, ale ešte viac a ešte skôr na vzťahoch nezištnosti, milosrdenstva a spoločenstva. Aj v ľudských vzťahoch láska vždy vyjadruje Božiu lásku, ona dáva teologálnu a spásonosnú hodnotu každému úsiliu o spravodlivosť vo svete“ (7).
„Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení” (Mt 5, 6). Budú nasýtení, lebo majú hlad a smäd po správnych vzťahoch s Bohom, so sebou samými, so svojimi bratmi a sestrami i s celým stvorením.

Vychovávať k pokoju

5. „Mier nespočíva iba v tom, že nie je vojna, ani sa neobmedzuje len na zabezpečenie rovnováhy medzi nepriateľskými silami. Mier vo svete sa nemôže dosiahnuť bez ochrany osobného vlastníctva, bez slobodnej komunikácie medzi ľuďmi, bez rešpektovania dôstojnosti osôb i národov a bez vytrvalého pestovania bratstva” (8).
Takýto mier či pokoj je ovocím spravodlivosti a dôsledkom lásky. Je v prvom rade Božím darom. My kresťania veríme, že Kristus je naším skutočným pokojom: v ňom, v jeho kríži, Boh zmieril svet so sebou a zbúral múry, ktoré oddeľovali jedných od druhých (porov. Ef 2, 14 – 18); v ňom sme jednou rodinou zmierenou v láske.
No pokoj nie je len darom, ktorý človek prijíma, ale je aj dielom, ktoré má vytvárať. Aby sme boli skutočnými tvorcami pokoja, musíme sa cvičiť v súcite, solidarite, spolupráci, bratstve, musíme byť aktívni v rámci spoločenstiev a angažovať sa za väčšie uvedomovanie si národných a medzinárodných problémov a tiež uvedomovanie si významu hľadania vhodných spôsobov ako rozdeľovať bohatstvo, podporovať rozvoj a spolupracovať na pozitívnom vývoji a riešení konfliktov. „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi,” hovorí Ježiš v reči na vrchu (Mt 5, 9).
Pokoj pre všetkých sa rodí zo spravodlivosti pre každého a nikto nemôže byť vylúčený z tejto základnej povinnosti podporovať spravodlivosť v rámci vlastných kompetencií a zodpovednosti. Vyzývam zvlášť mladých ľudí, ktorí majú vždy živý sklon k ideálom, aby trpezlivo a húževnate hľadali spravodlivosť a pokoj, aby si pestovali cit pre to, čo je správne a pravdivé, i keby si to vyžadovalo obetovať sa a ísť proti prúdu.

Dvíhať oči k Bohu

6. Zoči-voči tejto náročnej úlohe – napredovať na ceste spravodlivosti a pokoja – môžeme mať pokušenie pýtať sa spolu so žalmistom: „Svoj zrak upieram na vrchy: príde mi odtiaľ pomoc?” (Ž 121, 1)
Všetkým, osobitne však mladým ľuďom, chcem zdôrazniť toto: „Nie sú to ideológie, ktoré spasia svet, ale iba obrátenie sa k živému Bohu, ktorý je naším stvoriteľom, garantom našej slobody, garantom toho, čo je skutočne dobré a pravdivé […] radikálne obrátenie sa k Bohu, ktorý je mierou toho, čo je správne a zároveň večnou láskou. A čo iné by nás mohlo spasiť, ak nie láska?” (9). Láska sa teší z pravdy, je tou silou, ktorá nás robí schopnými usilovať sa o pravdu, spravodlivosť, pokoj, pretože všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko pretrpí (porov. 1 Kor 13, 1 – 13).
Drahí mladí priatelia, vy ste pre spoločnosť cenným darom. Nenechajte sa znechutiť ťažkosťami a neprepadnite falošným riešeniam, ktoré sa často predstavujú ako najľahšia cesta na prekonanie problémov. Nemajte strach usilovať sa, namáhať sa a obetovať sa, zvoliť si cestu, ktorá si vyžaduje vernosť a stálosť, pokoru a oddanosť. Prežívajte s dôverou svoju mladosť i tie hlboké túžby po šťastí, pravde, kráse a pravej láske, ktoré zakúšate! Prežívajte intenzívne toto obdobie života, ktoré je také bohaté a plné oduševnenia.
Buďte si vedomí, že vy ste príkladom a povzbudením pre dospelých, a to o to viac, o čo viac sa usilujete prekonať nespravodlivosť a skazenosť, o čo viac si želáte lepšiu budúcnosť a usilujete sa ju vybudovať. Buďte  si vedomí svojich možností a neuzatvárajte sa do seba, ale naučte sa pracovať pre budúcnosť, ktorá bude svetlejšia pre všetkých. Nikdy nie ste sami. Cirkev vám dôveruje, sprevádza vás, povzbudzuje vás a chce vám ponúknuť to, čo má najcennejšie: možnosť zodvihnúť oči k Bohu a stretnúť sa s Ježišom Kristom, s tým, ktorý je spravodlivosťou a pokojom.
Všetkým vám, muži a ženy, ktorým vec pokoja leží na srdci! Pokoj nie je dobrom, ktoré už bolo dosiahnuté, ale je cieľom, o ktorý sa musíme usilovať všetci spolu i každý jednotlivo. Hľaďme s väčšou dôverou do budúcnosti, povzbudzujme sa navzájom na našej ceste, pracujme na tom, aby sme nášmu svetu dali ľudskejšiu a bratskejšiu tvár, a uvedomme si, že nás spája zodpovednosť voči terajším i budúcim mladým generáciám, osobitne pokiaľ ide o ich výchovu k tomu, aby milovali pokoj a boli tvorcami pokoja. Práve z tohto vedomia vychádzajú moje úvahy a výzva, ktorú vám adresujem: spojme svoje duchovné, morálne i materiálne sily, aby sme „mladých vychovávali k spravodlivosti a pokoju”.

Vo Vatikáne 8. decembra 2011

BENEDIKT XVI.

(1) BENEDIKT XVI.: Príhovor k predstaviteľom regiónu Lazio, mestského úradu a provincie Rím (14, január 2011): L Osservatore Romano, 15. január 2011, s. 7.
(2) Komentár k Evanjeliu sv. Jána, 26, 5.
(3) BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate (29. jún 2009), 11: AAS 101 (2009), 648; porov. PAVOL VI.: encyklika Populorum progressio (26. marec 1967), 14: AAS 59 (1967), 264.
(4) BENEDIKT XVI.: Príhovor pri príležitosti otvorenia diecézneho cirkevného snemu v Bazilike sv. Jána v Lateráne (6. jún 2005): AAS 97 (2005), 816.
(5) Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Gaudium et spes, 16.
(6) Porov. BENEDIKT XVI.: Príhovor v Bundestagu (Berlín, 22. september 2011): L’Osservatore Romano, 24. septembra 2011, p. 6 – 7.
(7) BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate (29. jún 2009), 6: AAS 101 (2009), 644 – 645.
(8) Katechizmu Katolíckej cirkvi, 2304.
(9) BENEDIKT XVI.: Vigília s mladými v Kolíne (20. august 2005): AAS 97 (2005), 885 – 886.

 

zdroj: www.tkkbs.sk