Košice, 19. novembra (TK KBS) – Košický arcibiskup a metropolita Mons. Bernard Bober napísal veriacim pastiersky list pri príležitosti záveru Roka sv. Ondreja, apoštola. TK KBS prináša list v celom znení.

Drahí bratia a sestry,

po tieto dni v našej arcidiecéze uzatvárame Rok sv. Ondreja, ktorého zámerom bola duchovná obnova. Chceli sme si živšie priblížiť osobu apoštola Ondreja, inšpirovať sa jeho príkladom, to znamená ísť za Kristom, byť s ním, aby sme nanovo a lepšie dokázali priblížiť evanjeliové posolstvo sebe a dnešnému človeku. Rok sv. Ondreja dostal za svoj motív myšlienku: Pánovo slovo – vždy a všade. Sú to vlastne dve navzájom prepojené aktuálne témy života Cirkvi: Sväté Písmo a Nová evanjelizácia. Viem, že v mnohých farnostiach ste sa usilovali zapojiť do spoločného programu stretávania sa s Kristom za pomoci Božieho slova – či už jeho jednoduchým alebo modlitbovým čítaním formou lectio divina alebo aj krátkym osobným rozjímaním. K tomu treba pridať putovanie do ondrejských kostolov či podujatia mladých.

Sv. Ondrej, ktorým sa inšpirujeme v našom stretávaní sa s Kristom, sa vyznačuje aj ďalšou „črtou, ktorú by sme si mali osvojiť. Je ňou osobné svedectvo o Kristovi, ktoré vydal pred svojim bratom a po Turíciach ohlasovaním evanjelia v gréckom svete“ (Pastiersky list k Roku sv. Ondreja).

Dnes by som sa chcel s vami podeliť o úvahu pri hľadaní odpovedi na otázku, ktorú si nevyhnutne kladieme v závere Roku sv. Ondreja. Naša kresťanská viera aj keď je osobnou, predsa len nie je súkromnou záležitosťou. Má byť ohlasovaná a podelená s druhými. Ako to chceme urobiť? Ako to chceme urobiť v Košiciach, v Prešove, na Šariši, na Zemplíne, v národnostne zmiešaných farnostiach, v celej arcidiecéze? Ako my všetci – kňazi, rehoľníci a laici – chceme vnášať svetlo Evanjelia do otázok a do rôznych trápení, s ktorými zápasí dnešný človek v realite svojho života?

Posledné desaťročia prinášajú so sebou výzvu k opätovnej evanjelizácii tých, ktorí zvlažneli vo viere, odsunuli bokom jej praktizovanie, nedostali sa bližšie ku Kristovi a k životu v Cirkvi. Dnes sú frustrovaní, vnútorne rozladení a rozbití, deprimovaní, zmietaní všelijakými štýlmi a skreslenými názormi. Ublížili by sme mnohým, keby sme nevideli, že v ich vnútri je stále prítomná otázka o Bohu a že ho chcú hľadať (Lineamenta, 5). Je našou úlohou nájsť v sebe odvahu a podeliť sa o osobnú skúsenosť s Bohom, o naše stretnutie sa s osobou Ježiša Krista, priblížiť dnešnému človeku krásu Evanjelia, pomôcť „znovuobjaviť cestu viery“ (Porta fidei, 2).

V tomto smere Svätý Otec Benedikt XVI. dal jasný impulz už vo svojej prvej homílii na začiatku služby Najvyššieho pastiera Cirkvi (24.04.2005). Vtedy povedal: „Nie je nič krajšie, ako keď nás evanjelium, teda Kristus, zasiahne a prekvapí. Nie je nič krajšie, ako spoznať ho a hovoriť druhým o priateľstve s ním“.

Nie je nič krajšie ako Kristus. „Stretnúť sa vo viere s ním, to je prvotný cieľ evanjelizácie“ (Vieroučná nóta o evanjelizácii, 2). On je Boh a v ňom dochádza k naplneniu všetkých dovtedajších Božích prísľubov a zámerov, ktoré možno vyjadriť slovami: milosrdenstvo a spása. Je zároveň aj človek s najdokonalejším ľudským „Áno“ Otcovmu plánu a Otcovej vôli. V Kristovi je zjednotené všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi. V ňom máme vykúpenie odpustenie našich hriechov (porov. Ef 1, 7.10). Stretnutie sa s osobou Ježiša Krista – to je začiatok toho, že je niekto kresťanom (Deus caritas est, 1) a tiež je to výzva k neustálemu objavovaniu krás Evanjelia, ktoré má silu meniť ľudský život na lepší. Z tohto pohľadu Rok sv. Ondreja bol iba prvým krokom, počas ktorého sme chceli, aby Pánovo Slovo nejakým spôsobom začalo viac a hlbšie zapúšťať korene v našich farnostiach, na rôznych miestach a zvlášť v rodinách.

Nie je nič krajšie ako byť Ježišovým priateľom, teda človekom, ktorý denne hovorí s Bohom, aby mohol hovoriť o Bohu, a vydávať o ňom osobné svedectvo. Toto svedectvo viery je zložené nielen zo slov, ale zahrňuje naše správanie sa „vo vernosti Kristovi, v chudobe a zdržanlivosti, v slobodnom postoji voči mocným toho sveta, proste svätý život. Dnešný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, a tých počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami“ (porov. Pavol VI., Evangelium nuntiandi, 41).

Požiadavka byť hodnoverným Kristovým svedkom platí tak pre kňazov, rehoľníkov ako aj laikov, mladších i starších. Potrebujeme pozorne rozlišovať, ktoré komponenty v našom živote nie sú v zhode s Evanjeliom a bránia nám napredovať vo vernosti Kristovi. Som presvedčený o životnej dôležitosti Evanjelia pre náš svet a jeho účinnom komunikovaní cez osobné svedectvo.

Pokiaľ ide o svedectvo osobitnú úlohu má kresťanská rodina. Kto iný by mohol deťom lepšie, jasnejšie a účinnejšie ukázať krásu vzťahu a života s Kristom, než vlastní rodičia. Oni sú spolutvorcami svätosti domova a to prv než dieťa po prvýkrát vysloví ľudské slovo. Prvé kroky k Bohu sa robia v rodine. Otec a mama sú pre svoje deti prvými učiteľmi modlitby. V tomto ale nemôžu zostať osamotení. Potrebujú podporu a povzbudenie ďalších rodín, farského spoločenstva a iných katolíckych inštitúcií.

Dovoľte mi na tomto mieste s láskou, s dôrazom i prosbou zopakovať osvedčenú pravdu: „Rodina, ktorá sa spolu modlí, spolu aj zostáva“. Vráťme do rodiny modlitbu v akejkoľvek podobe: či je to nedeľná modlitba pred obedom, večerná s deťmi, desiatok ruženca alebo iná forma. Ježiš uisťuje, že „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Lk 18, 20).

Vo svojich rodinách majme na zodpovednosti nielen deti a mládež, ale všimnime si tých, ktorí už viac nezachovávajú kresťanskú prax. Práve k nim je nasmerovaná nová evanjelizácia (Vieroučná nóta o evanjelizácii, 12). Tá nevyčíta, neporovnáva, nepranieruje (porov. Lienamenta, 5). Jednoducho vedie dialóg, počúva a hovorí a zároveň prináša jasné posolstvo, že ten kto žije s Kristom a dá sa formovať jeho náukou, ten bude vždy cez mnohé neúspechy a slabosti očistený a stane sa dobrým (porov. J. Ratzinger, Soľ zeme, 26).

Zajtrajším dňom sa začne vo farnostiach našej arcidiecézy novéna k sv. Ondrejovi, apoštolovi. V tejto duchovnej atmosfére počas slávnosti zakončujúcej Rok sv. Ondreja bude v košickej katedrále umiestnená relikvia sv. Ondreja, ktorú pre našu arcidiecézu daroval arcibiskup z Amalfi, keď sme tam boli na púti. Pozývam zástupcov z jednotlivých farností tak na samotnú slávnosť prinesenia relikvii ako aj následne na niektorú z bohoslužieb k úcte sv. Ondreja, ktoré budú až do jeho sviatku.
Nech je to pre nás všetkých povzbudenie k novému nadšeniu pre Krista, ktorý je Kráľom neba a zeme, a chce mať miesto v každom ľudskom srdci. Ten „kto nechá vstúpiť Krista, nič nestráca, absolútne nič z toho, čo robí život slobodným, krásnym a veľkým“ (bl. Ján Pavol II).

K tomu vám žehnám v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého.

Mons. Bernard Bober
arcibiskup-metropolita