Bl. John Henry kardinál Newman

Kto je pravým dobrodincom pre svet

Kázeň na sviatok sv. Ondreja Apoštola

„Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra.“— Jn 1:40

                Dnešný sviatok leží na prahu nového cirkevného roka. V tomto adventom čase začíname našu niekoľkotýždňovú prípravu na slávenie Kristovho narodenia. Sv. Ondrej, ktorého si dnes pripomíname, zaujíma prvé miesto medzi apoštolmi, pretože, ako nás informuje Sväté písmo, prvý z nich našiel Mesiáša a usiloval sa byť Jeho učeníkom. Okolnosti, ktoré predchádzali jeho povolanie sú opísané vo svätom Evanjeliu. Evanjelista Ján píše, že bol to Ján Krstiteľ kto Ondrejovi ukázal Spasiteľa. Bolo vhodné, aby sám Kristov predchodca bol nástrojom, ktorý k Nemu priviedol prvotiny z apoštolov.

Svätý Ondrej, dovtedy jeden z Jánových učeníkov, bol pri svojom učiteľovi s ďalším druhom, keď sa stalo, že Ježiš prechádzal popri nich. Krstiteľ ktorý od prvých dní dával najavo podriadenosť v začínajúcom sa diele spásy, využil túto situáciu aby svojim dvom učeníkom ukázal na jeho zavŕšiteľa. Povedal im, „Hľa, Boží Baránok;“ to je Ten, o ktorom som vám hovoril, ktorého vyvolil a poslal Otec, skutočný obetný Baránok, ktorého utrpením budú zmierené hriechy sveta. Hneď keď to počuli, tí dvaja (z ktorých jeden, ako som povedal, bol Ondrej) opustili Jána a išli rovno za Ježišom. On sa obrátil a spýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Oni vyjadrili túžbu byť s Ním aby mohli počúvať Jeho učenie; a On im dovolil sprevádzať ho domov a  stráviť ten deň pri Ňom. Nevieme, čo im Ježiš povedal, ale sv. Ondrej prijal takú istotu o pravde slov Jána Krstiteľa, že vzápätí išiel za svojím vlastným bratom, aby mu povedal, čo našiel. „On hneď vyhľadal svojho brata Šimona, a povedal mu, ‘Našli sme Mesiáša’. . .  a priviedol ho k Ježišovi“ (porov. Jn 1:35-42).

Sv. Ján Evanjelista, ktorý pre nás zachoval rozličné poznámky o jednotlivých Apoštoloch aké nenájdeme v prvých troch evanjeliách, hovorí o Ondrejovi na ďalších dvoch miestach. Predstavuje ho pri tom v situáciách ktoré ukazujú, že hoci sa o tomto Apoštolovi dnes vie málo, v skutočnosti sa tešil veľkej priazni a dôvere nášho Pána. V dvanástej kapitole Ján opisuje Ondreja ako privádza ku Kristovi určitých Grékov, ktorí prišli do Jeruzalema na bohoslužbu a chceli ho vidieť. A čo je pozoruhodné, títo cudzinci sa najprv oslovili Sv. Filipa. On hoci bol sám apoštol, namiesto toho aby vzal sám na seba úlohu uviesť ich, obrátil sa na svojho krajana z mesta, Sv. Ondreja, akoby ten z dôvodu veku alebo blízkosti k Ježišovi bol vhodnejším sprostredkovateľom ich prosby. „Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi“ (Jn 12:22).

Títo dvaja apoštoli sa spoločne spomínajú aj v šiestej kapitole toho istého Evanjelia pri rozhovore, ktorý predchádzal zázračné rozmnoženie chleba a rýb. Znovu je Ondrej tak ako predtým zamestnaný službou predstavovať určité osoby Kristovi. „Je tu chlapec,“ hovorí Pánovi, chlapec bez odvahy azda predstúpiť sám od seba, „ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby“ (Jn 6:9).

Informácia poskytnutá v týchto statiach o Ondrejovej zvláštnej prijateľnosti zo všetkých apoštolov pred Ježišom potvrdzuje jediné miesto v ostatných evanjeliách, okrem spomenutých, kde sa jeho meno nachádza. Keď Pán Ježiš predpovedal zánik chrámu v Jeruzaleme, „opýtali sa ho Peter, Jakub, Ján a Ondrej, keď boli sami: ‘Povedz nám kedy to bude’” (Mk 13:3). Týmto štyrom Spasiteľ následne vyjavil znamenia svojho príchodu a konca sveta. Tu sa Sv. Ondrej predstavuje vo zvláštnej dôvere u Pána Ježiša v spoločenstve tých apoštolov, o ktorých sa vie že si ich vybral z Dvanástich pri rozličných príležitostiach prejavmi mimoriadnej priazne.

Popri týchto poznámkach inšpirovaného textu je o sv. Ondrejovi známe málo. Hovorí sa, že kázal Evanjelium v Skýtii v oblasti Čierneho mora, a že bol napokon umučený v Achájsku. Zomrel smrťou na kríži, ktorého tvar sa v tradícii doteraz označuje jeho menom.

Hoci nám Písmo hovorí o ňom málo, poskytuje nám toho dosť pre poučenie, ktoré je dôležité. Skutočnosti sa majú takto: Sv. Ondrej sa obrátil ako prvý z apoštolov; tešil sa zvláštnej dôvere u Pána Ježiša; trikrát sa opisuje ako predstavuje druhých Ježišovi; a napokon, z histórie o ňom vieme málo, kým dôstojné postavenie a meno najvyššieho uznania získal jeho brat Šimon, ktorému Ondrej sprostredkoval poznanie svojho Spasiteľa.

Z tohto pre nás vyplýva nasledovné poučenie: že najužitočnejší nevyhnutne nie sú vo svojej generácii, ani sa najviac netešia Božej priazni tí, ktorí okolo seba robia najväčší rozruch vo svete, a ktorí sa zdajú byť vodcami veľkých zmien a udalostí zaznamenaných v dejinách. Naopak, ak aj sme schopní ukázať na určitý počet ľudí, ktorí predstavovali skutočné nástroje nejakých veľkých dobrodení pre ľudstvo, náš úsudok o ich dôležitosti pri porovnaní jedného k druhému je často veľmi chybný. Až tak, že keby sme chceli v celkovom pohľade skutočne pozorovať Božiu ruku v ľudských záležitostiach a nájsť prvotné zdroje Jeho láskavých dobier prejavujúcich sa vo svete, museli by sme sa odučiť od nášho obdivu pre mocných ľudí s výnimočným postavením, od uznávania rozhodnutí učených alebo tých, za ktorými stáli veľké masy. Potrebovali by sme uprieť svoj pohľad na osobný život a hľadať v tom čo čítame alebo vnímame skutočné znaky Božej prítomnosti, milosti ukazujúce osobnú svätosť v Jeho vyvolených. Aj keď sa títo môžu zdať pre ľudstvo slabými, sú silní skrze Boha, majú vplyv na chod Božej Prozreteľnosti a stávajú sa zdrojom veľkých udalostí, ktoré zasahujú svet v celej šírke, kedy múdrosť a sily prirodzeného človeka sú bezmocné.

Pozrime sa teraz ako pôsobí táto zákonitosť Božieho riadenia vo svete vzhľadom na objavy časných dobier, ktoré majú prvotný význam v prinášaní blahobytu a pohodlia v tomto živote. Kto napríklad ako prvý dopestoval jačmeň? Kto skrotil a zdomácnil zvieratá na ktorých silu sa spoliehame, a ktoré sú pre nás jedlom? Alebo kto ako prvý objavil v prírode liečivé bylinky ktoré sú od najstarších čias naším liekom proti chorobám? Ak to bol nejaký smrteľný človek, kto takto preskúmal rastlinný a živočíšny svet a rozlíšil v ňom užitočné od bezcenného, jeho meno je neznáme pre milióny, ktorým vykonal dobrodenie. Je takmer pravidlom, že tých ktorí navrhujú najšťastnejšie vynálezy, ktorí otvárajú cestu k skrytým tajomstvám prírody, ktorí sa vysiľujú v hľadaní pravdy, ktorí formujú veľkolepé princípy činnosti, ktorí sa namáhavo obetujú v presadzovaní nejakých dobrých opatrení pre svojich súčasníkov, alebo sú vskutku prvou príčinou hlavných udalostí v histórii svojho národa, že týchto všetkých obvykle preskočia slávou a ocenením ľudia, ktorí nedosahujú ich úroveň. Ich diela nie sú pomenované podľa nich; ani metódy a systémy, ktoré poskytli svetu. V ich školy obsadzujú cudzí ľudia. Východiská ich múdrosti sa stanú spoločným majetkom pre deti ich ľudu, možno dokonca formujú aj charakter národa, ale v nesmrteľnosti ich ideí nezostanú zabalzamované mená ich pôvodných tvorcov.

Takéto sú sociálne a politické dejiny sveta a pravidlo, ktoré sa z nich vynára, možno vidieť ešte zreteľnejšie vo svete morálky a náboženstva. Kto bol učiteľom otcov a svätcov Cirkvi, ktorí v svojom čase alebo neskoršom prezentovali príkazy dobra a zla, a skutkom a príkladom nám pomáhajú žiť správne? Prehovorila Božia všemohúca múdrosť prostredníctvom ich vlastnej mysle, alebo ich skôr nepodriadila vychovávateľom, ktorí nepoznali slávu a pritom boli od nich možno múdrejší? Ondrej nasledoval Jána Krstiteľa kým Šimon zostal pri rybárskej sieti. Ondrej ako prvý spoznal Mesiáša zo všetkých obyvateľov Nazareta a priviedol k Nemu svojho brata. A predsa Ondrejovi Pán Ježiš nevenoval slová uznania, ktoré by mohli zostať zaznačené, kým Šimonovi, áno hneď pri prvom stretnutí. Dal mu vznešené meno, ktorým sa označuje dodnes a predstavil ho potom ako typický základ Cirkvi. Tak či onak nedokážeme posúdiť kto bol z bratov výnimočnejší muž. Z toho, čo vieme, môžeme iba povedať, že cestami Božej prozreteľnosti, jeden sa stal skrytým pôvodcom a ten druhý verejne známym nástrojom veľkolepého Božieho diela. Takisto Sv. Pavol, bol to človek  poctený milosťou zázračného obrátenia a povolaný za hlavného ohlasovateľa evanjelia pohanom. Pritom Ananiáš, ináč neznámy svätec bývajúci v Damasku, dostal vysoké poverenie odovzdať apoštolovi národov odpustenie a dary Svätého Ducha.

A takto koná prozreteľnosť každý deň. Život zamlada je pri všetkých ľuďoch skrytý; ich charakter sa obyčajne formuje k dobrému alebo zlému v detstve. Tí, ktorí ich formujú k dobrému, ich skutoční a najväčší dobrodinci, sú svetu neznámi. Tvrdí sa, že niektorí z najväčších kresťanov mali dar nábožných matiek, a v neskoršom živote prisudzovali vlastné milosti dôležitosti ich výchovy. Augustín zachoval pre Cirkev históriu svojej matky Moniky, ale v prípade ostatných nepoznáme ani samotné meno osoby, ktorej treba najviac vďačiť za dobrodenia, či okolnosti jej služby.

Pri pohľade na dejiny inšpirácie platí to isté pravidlo. Pozrime sa na Starý zákon, ktorý „dáva poučenie na spásu“ (porov. 2 Tim 3:15).  Akú veľkú časť spísali neznámi autori! Kniha Sudcov, Druhá kniha Samuelova, knihy Kráľov, Kroník, Ester, Jób, veľká časť knihy Žalmov. Posledný príklad je najpozoruhodnejší. „Užitočné“ je bezpochyby každé slovo Svätého písma, avšak Žalmy sú jedinečným spôsobom významnou časťou Biblie—stali sa modlitebnou knihou Cirkvi od samého vzniku. Dokázali viac (nakoľko to môžeme posúdiť) pripraviť duše pre spásu ako hociktorá iná z inšpirovaných spisov, s výnimkou evanjelií. A predsa, autori veľkej časti z nich sú úplne neznámi. A to isté platí o liturgických textoch vo vlastníctve Cirkvi od počiatku; kto boli tí vyzretí a úctyhodní svätci, ktorí nám ich zanechali? Vlastne v celom systéme našej oslavy Boha, kto bol pôvodcom jednotlivých foriem a zvykov, ktoré pestujú našu nábožnosť? Kto zložil melódie, v ktorých sa dvíha naša chvála k Bohu, a ktoré nás tak účinne pobádajú: „klaňajme sa a na zem padnime, kľaknime na kolená pred Pánom, ktorý nás stvoril“ (porov Ž 95:6)? Kto boli tí nábožní ľudia, naši duchovní otcovia v „katolíckej viere,“ ktorí postavili v celej našej krajine úžasné stavby, v ktorých sa zúčastňujeme na bohoslužbách aj s menšou úctou k ich pamiatke, než môžeme nábožne zo seba vydať? Po najväčších z nich v každom období „nezostala ani pamiatka,“ „pominuli sa, ako by ich ani nebolo bývalo, a hoci sa zrodili, ako keby sa neboli narodili“ (Sir 44:9).

Som si dobre vedomý, že podobné úvahy nás môžu skľúčiť a spraviť mrzutými; zvlášť tých z nás obdarených horlivou mysľou a schopnosťou nadchnúť sa, ktorí majú veľkú zásobu lásky k tomu čo je veľké a dobré, a šľachetnú nenávisť k nespravodlivosti. Takíto ľudia majú často problém zmieriť sa so skutočnosťou, že víťazstvo Pravdy v každej z jej foriem je odložené až na budúci svet. Radi by očakávali príchod Spravodlivého Sudcu, možno sú však trochu príliš priaznivo naklonení tomuto svetu, než aby ľahko prijali článok viery, ktorý svedčí o skazenosti v rozhodnutiach sveta a bezcennosti jeho slávy. Ale na to, že je to tak, sme mohli vidieť skoro dôkaz aj bez svedectva Svätého písma. A ak taká je pravda, bude našou múdrosťou, tak ako je to našou výsadou, prijať ju nie iba slovami ale v celej vážnosti.

Naozaj prečo by sme mali odmietať tento milostivý zákon Božej prozreteľnosti v súčasnosti v našom vlastnom prípade, alebo v prípade tých, ktorých milujeme, ak podriadenie sa znamená pripojiť sa k najlepším a najvznešenejším predstaviteľom ľudského pokolenia, aj bytostiam ktorých prirodzenosť a stav presahuje ten náš? Apoštola Ondreja poznáme sotva viac ako podľa mena, kým Peter získal slávne postavenie v celej Cirkvi; a predsa bol to Ondrej kto priviedol Petra ku Kristovi. A nie sú tiež blažení anjeli neznámy pre svet? A nie je aj Boh sám, pôvodca každého dobra, do veľkej miery skrytý pred ľudstvom, čiastočne zjavený a úboho oslávený v niekoľkých sluhoch roztratených po svete? A Jeho Duch, vieme odkiaľ prichádza a kam ide? Hoci priniesol ľuďom čokoľvek z múdrosti sa medzi nimi našlo od počiatku, predsa keď prišiel na svet vo viditeľnej forme, bolo povedané o Ňom: „Svet ho nepoznal“ (Jn 1: 10). Jeho úžasná prozreteľnosť pôsobí pod závojom, ktorý o nej rozpráva iba nepravdivým jazykom; ak chceme toho, ktorý je Pravda a Život, musíme sa skloniť pod tento závoj a tým sa sami skryť pred svetom. Tí, ktorí vstupujú do kráľovského nádvoria prechádzajú vnútornými komnatami, kam zrak hrubého davu nevie preniknúť. Ak chceme vidieť Kráľa kráľov v Jeho sláve, musíme sa uspokojiť s tým, že opustíme veci, ktoré možno vidieť. Boží svätí sú skrytí, ak o nich ľudia vedia, je to náhodou z časných úradov, ak zastávajú nejaké vysoké pozemské postavenie, alebo pracujú na niečom, čo sa dotýka svetských aktivít. Sv. Peter má miesto v histórii oveľa viac ako hlavný nástroj neobyčajnej revolúcie v ľudských záležitostiach, než v svojom skutočnom charaktere ako disciplinovaný nasledovník Pána, ktorému boli zjavené pravdy neznáme pre telo a krv.

Akí vieme byť  slaboduchí a akú neúctu ukazujeme možnostiam a skutočnej veľkosti našej prirodzenosti, keď sa podriaďujeme posudku jej nedokonalejším formám, nízkej a neznalej chvále a úbohých ocenení  telesných a hriešnych ľudí! Ako môže byť telo sudcom ducha?  Alebo hriešny človek Božích vyvolených? Máme pozerať dole, a nie hore? Mali by sme hádam  uznať právo väčšiny, ktorá chodí širokou cestou, aby súdili svätosť, ktorá pochádza od Boha a závisí na ňom? Nerozlišuje náš duchovný zrak viery svedkov nášho konania, stále prítomných a oveľa dôstojnejších našej úcty, než celý svet bezbožných? Je človek najvznešenejšia bytosť v stvorení? Boli sme zaiste, tak ako náš Božský Majster, „ukázaný anjelom“ (porov. 1 Tim 3:16); dokonca nám posluhujú hoci nás oveľa prevyšujú silou. Sv. Pavol nám výslovne tvrdí, že Božím zámerom je, „aby sa skrze Cirkev kniežatstvám a mocnostiam v nebi stala známou Božia mnohotvárna múdrosť“ (Ef 3:10). Keď sa stávame kresťanmi, krstom vstupujeme „do vnútra za oponu“ (porov Hebr 6:19), pripájame sa k nespočítateľnému množstvu anjelov, stávame podobní  im v ich ukrytom stave a získavame si ich záujem a služby. Preto ten istý Apoštol povzbudzuje Timoteja aby vytrval v poslušnosti nielen v myšlienke na Boha, ale aj na anjelov. Sama nábožnosť nás teda učí vypestovať si zvyk vnímať, že anjeli nás vidia aj v najsúkromnejších okamihoch a najväčšej samote.

Je viac než dosť pre hriešneho smrteľného človeka, že sa môže stať spolupracovníkom a spolu-ctiteľom s blahoslavenými duchmi, sluhom a synom Najvyššieho Boha. Radšej sa usilujme uvedomiť si naše výsady a pokoriť sa pre nedostatok svojej viery. Sme Boží vyvolení a smieme vstupovať „bránami mesta“ v nebi, kým zachovávame jeho príkazy (porov. Zjv 22:14), nasledujúc Krista ako Ondrej, keď nám ho ukazujú jeho kňazi a služobníci. Tým, ktorí sa Ho „usilujú poznať“ (porov Oz 6:3), On sa zjavuje, kým pred svetom zostáva skrytý. Takí sú blízko Neho ako dôverní sluhovia a sú ozajstnými uskutočňovateľmi rozličných zámerov Prozreteľnosti ktoré sa dejú v histórii národov, aj keď unikajú autorom kroník a učebníc. Prinášajú pred Neho potreby ľudí a sú svedkami jeho obdivuhodných skutkov s bochníkmi chleba a rybami. Privádzajú cudzích ľudí k Nemu, do Jeho láskavej priazne a k Jeho učeniu. A keď On privádza ťažkosti a súženie na hriešny ľud, títo majú najvernejšie poznanie Jeho vôle, a dokážu najlepšie vysvetľovať Jeho vôľu, pretože prežívajú život v kontemplácii a modlitbe. Kým ostatní chvália skvelé kamene a budovy vonkajšieho chrámu, oni počuli osobne od Neho, aký je koniec toho všetkého. Takto žijú, a keď zomrú, svet nevie o svojej strate a rýchlo zabudne čo by mal najskôr zaznamenať v svojej histórii. Ale Kristova Cirkev sa usiluje zhromaždiť ich relikvie a pripomínať si ich mená, aj keď ich skutky nezostali zachované. Skutky ich však nasledujú: keď sa Pán zjaví pri Poslednom súde budú napokon odkryté pred celým svetom, a za Jeho zásluhy budú odmenené v nebeskom kráľovstve.

 

Preklad: © Ján Dolný 24.11.2012