Arcibiskupstvo Košice      Hlavná 28, 041 83 Košice     +421 55 6828 111        abukosice@abuke.sk

Mons. Bober- homília, výročie redemptoristov, Stropkov 2011

90. výročie príchodu redemptoristov do Stropkova

a na Slovensko vôbec

Stropkov, 29.10.2011

         Drahý páter provinciál, viceprovinciáli, bratia v kňazstve, drahí bratia a sestry! Jednou z myšlienok sv. Alfonza, zakladateľa rehole redemptoristov, bola myšlienka čo najviac sa s Ježišovou radostnou zvesťou priblížiť k ľuďom, ísť k nim, medzi nich, tam kde žijú. Dať každému človeku úctu a zdôrazňovať jeho dôstojnosť, silu Božej lásky a ohlasovať Jeho záujem o človeka. Tento prístup ku každému jednotlivcovi v intenciách svojho zakladateľa nanovo prízvukoval aj slávny nemecký teológ a redemptorista Bernhard Häring. Personalizmus tak veľmi silno ovplyvňuje a charakterizuje teológiu až do dnešných dní. Dôstojnosť ľudskej osoby a nekonečná Božia láska namierená na človeka sú preto dve sily, ktoré zrovnávajú akékoľvek rozdiely medzi ľuďmi, rozdiely, na ktorých si mnohí tak úzkoprso zakladajú. Preto je každý pokus o súperivosť jedných pred druhými, či predbiehanie sa v prejavoch svätosti a dokonalosti, pred Bohom len márnosťou nad márnosť. Boh vníma každého a pozná jeho srdce. Dôležité je zostať mu ako kresťan verný, verný Jeho slovám a svojmu poslaniu byť pre tento svet soľou a svetlom.

Určite by sme v prežívaní svojej viery nechceli dopadnúť ako ľudia dvojtvárni, neúprimní. Nechceli by sme, aby nás niekto označil za farizejov. Ako v príbehu z evanjelia 31. nedele, kde Ježiš odhaľuje ich falošnosť: Hovoria a nekonajú, a keď konajú, tak len preto, aby ich ľudia videli. (Mt 23, 1-12a)

Farizej nie je človekom len minulej doby, je človekom aj dnešných dní. Slovo farizej prešlo do našej reči práve z evanjelia a dnes znamená človeka neúprimného, falošného, jedným slovom pokrytca. V gréčtine sa farizej povie HYPOKRATES. To slovo má svoj pôvod v divadle a označuje človeka, ktorý hrá nejakú úlohu, rolu, dáva si pred tvár masku a tak sa stáva niekým iným.

Pred ľuďmi a ešte aj pred sebou sa dá hrať divadlo. Ale pred Bohom? Pred tým, ktorý nás poznal už v lone matky? Pred Bohom sa divadlo hrať nedá. Raz si každý bude musieť dať masku pred ním – večným sudcom, dole. Budeme pred ním stáť tvárou v tvár. A vtedy sa ukáže hodnota každého a všetko sa obráti opačne: ten, ktorý sa povyšoval, bude ponížený, a ten, ktorý sa ponižoval, bude povýšený.

Chvála Bohu, žijú medzi nami ľudia, ktorí to so svojou vierou v Boha myslia úprimne a vážne. Dnes sme tu preto, aby sme ďakovali za vynikajúce svedectvá života viery. Práve tu v Stropkove sa Božia milosť vyliala v plnosti práve cez statočné pôsobenie verných rehoľníkov – redemptoristov. V podobe úprimnosti a horlivého zasvätenia sa rehoľnému životu, tu v Stropkove, po františkánoch presne pred 90-timi rokmi prebrali kormidlo práve oni, aby sa bez pretvárky a nezištne venovali práci na spáse nesmrteľných duší.

V cirkevných dejinách preto patrí Stropkovu jedinečné miesto v tom, že tu bol založený prvý kláštor redemptoristov na Slovensku. Prví redemptoristi tu prišli v roku 1921, teda pred 90-timi rokmi. Usadili sa v bývalom františkánskom kláštore, ktorý františkáni v marci 1914 pre veľké ťažkosti opustili a tak kláštor prešiel pod správu košického biskupa. Košický biskup Augustín Fischer-Colbrie ho preto ponúkol redemptoristom, menovite pražskému provinciálovi redemptoristov Františkovi Mezírkovi. Kláštor v Stropkove vznikol ako kláštor latinského obradu. So súhlasom košického biskupa boli však od začiatku v rehoľnej komunite aj dvaja pátri gréckokatolíckeho obradu: teraz už bl. Metod Dominik Trčka a Stanislav Nekula, obidvaja Moravania. Okrem misií a duchovných obnov konali spolubratia aj mnohé iné menšie apoštolské práce. Vypomáhali často miestnemu farárovi, slúžili sv. omše, kázali, spovedali, najmä na škapuliarsky odpust, zaopatrovali, pochovávali, či svätili domy pri kolede. Vypomáhali aj v iných farnostiach, zvlášť v susednom Duplíne.

Postupne prichádzali na pomoc nielen ďalší otcovia z pražskej provincie, ale rástli aj nové miestne povolania. Prvým slovenským gréckokatolíckym redemptoristom sa stal Ján Mastiliak, ktorý sa narodil pred sto rokmi 5. novembra 1911 v Nižnom Hrabovci. On, ako aj mnohí iní pátri boli mužmi svätého života, boli to vyhľadávaní spovedníci a duchovní vodcovia. Pravidelne aj vyučovali náboženstvo na Ľudovej škole v Stropkove a na filiálkach v Breznici, Chotči a v Bokši a aj na Meštianskej a Učňovskej škole v Stropkove. Pátri sa venovali aj miestnym Rómom, deťom i dospelým, ktorých už vtedy bolo v Stropkove viac ako 300. Ľudia si preto kláštor vážili, boli mu oddaní a vďační. Možno teda tvrdiť, že stropkovský kláštor redemptoristov mal veľmi blahodarný vplyv na náboženský život mesta i okolia. Práve z tohto obdobia vzišlo zo Stropkova veľa duchovných povolaní.

Spolužitie rehoľníkov obidvoch obradov nebolo vždy bez problémov. Veď nakoniec nič čo sa vzťahov týka ani nemôže byť úplne ideálne. Občas to aj zaškrípe. V stropkovskej komunite vznikali pnutia hlavne kvôli liturgickým sláveniam, ktoré boli vo východnom obrade známe posunom kalendára. Vzťahy nedôvery a vzájomného nedorozumenia sa však postupne darilo prekonávať. V roku 1931 sa gr.-kat. rehoľníci presťahovali do Michaloviec. Kláštor bol cez vojnu zničený pri bombardovaní a redemptoristi ho v roku 1946 opustili. Kostol do správy prevzala rímskokatolícka farnosť a v kláštore bol zriadený sociálny ústav. Po roku 1990 sa v Stropkove začalo s výstavbou nového kláštora redemptoristov východného obradu.

Výročie príchodu redemptoristov je zároveň aj spomienkou na ich plodné 90-ročné pôsobenie na Slovensku. Máme tu na mysli celé spoločenstvo redemptoristov, pátrov a frátrov oboch obradov. Dnes je ich na Slovensku spolu vyše 80, v bratislavskej rímskokatolíckej viceprovincii a v michalovskej gréckokatolíckej viceprovincii. Dnes má východná michalovská viceprovincia 38 členov a z jej radov vzišiel aj prvý košický eparcha Milan Chautur, CSsR. Bratislavská viceprovincia darovala Cirkvi terajšieho trnavského arcibiskupa Mons. Róberta Bezáka.

Rehoľné spoločenstvo redemptoristov je pre nás všetkých po mnohoročných skúsenostiach spoločného súžitia oboch obradov veľkým príkladom, ako zosúladiť rozdielnosť v jednote, ako prepojiť východ so západom, ako spolu žiť, bez toho aby sme sa navzájom obviňovali z farizejstva.

Drahí bratia a sestry! Na jednej ZŠ na hodine náboženstva u siedmakov, rehoľná sestrička, ktorá ich učila, preberala s nimi tému Vlastnosti a schopnosti. Na začiatku hodiny im dala otázku: (skúsme sa aj my vžiť do tej otázky.) Keby ste boli na opustenom ostrove a mali by ste si k sebe vybrať jedného človeka, aké vlastnosti by mal mať a aké by nemal mať? Žiaci písali vlastnosti na tabuľu. Na jednu stranu aké by mal mať – samozrejme dobré a na druhú stranu aké by nemal mať – zlé. Medzi vlastnosti, ktoré by nemal mať napísali aj neúprimnosť a falošnosť. Z toho vidieť, že nemáme radi pri sebe takých ľudí. Nemáme radi ľudí, ktorí iné myslia a iné hovoria, inak hovoria a inak žijú. Nemáme radi ľudí, ktorí sa pretvarujú, ktorí nám do očí hovoria jedno a za chrbtom iné, ktorí nám do očí lichotia a potom nás ohovárajú. Nemáme radi ľudí, ktorí sa pred nami správajú inakšie a my dobre vieme, akí sú..

Určite každý pozná takýchto ľudí. Ale skúsenosť s takým človekom, určite mi dáte za pravdu, spôsobí často veľké sklamanie a ranu na srdci. Napríklad: dievča spozná, že chlapec, ktorý jej „o dušu“ do očí tvrdil ako ju miluje a má o ňu záujem, že v skutočnosti má záujem iba o jej telo – rana na srdci. Alebo keď sa človek dopočuje, že ten, ktorého považuje za priateľa, ho ohovára  a potom sa ešte tvári akoby sa  nič nestalo. Alebo keď zistíme, že sme druhému boli dobrí iba keď niečo potreboval. A koľko iných podôb ešte má farizejstvo. Naozaj, veľa falošnosti a neúprimnosti je vo svete , ale aj v našich životoch.

Bratia a sestry! So všetkých svojich síl a s pomocou Božej milosti sa snažme nebyť ľuďmi dvoch tvárí! Niekedy takí a v skutočnosti iní. Životné svedectvá pátrov redemptoristov nech sú pre nás povzbudením, že sa oplatí žiť v úprimnosti a pravdivosti nielen pred Bohom, ale aj pred ľuďmi.

Niekto raz povedal, že v každom človeku sa skrýva menší, či väčší farizej. Čo s tým robiť? Najprv si to musíme priznať a musíme ho v sebe odhaliť. Určite by tento postoj nemal chýbať pri dobrej spovedi pred Božou tvárou.

Aj dnes tu stojíme pred Bohom. Pred Bohom máme iba jednu tvár – tú pravú. Ukážme ju Bohu v pokore a aj teraz. Veď dôstojnosť každého človeka a Božia láska ku každému nám už nedovoľuje zakladať si na niečom a pohŕdať druhými. Chváliť sa môžeme jedine krížom nášho Spasiteľa, pod ktorým sa veriaci ľudia združujú, hľadajú spoločnú reč, v jednom rytme sŕdc vyslovujú modlitby a spievajú piesne na Božiu oslavu. Stropkov sa práve takejto spoločnej oslave Boha učí od redemptoristov už 90 rokov. Aj do ďalších rokov ich pôsobenia im preto vyprosujme silu k takémuto svedectvu jednoty vo viere. AMEN.