Homília Mons. Bernarda Bobera, arcibiskupa – metropolitu pri zádušnej sv. omši za Václava Havla, 23.12.2011 Košice

 

Drahí bratia a sestry,

prežívame posledné chvíle adventu, ktorý nám pripomína ten dejinný advent, čiže očakávanie príchodu Mesiáša na túto zem. Adventné obdobie by v nás však malo prebúdzať aj očakávanie druhého slávneho príchodu  Krista na konci časov. No zároveň je pre nás dôležitým obdobím prípravy, v ktorom sa máme učiť vnímať príchod Pána medzi nás v týchto časoch, v rôznych okolnostiach a udalostiach.

V novodobých dejinách nášho národa mnohí z nás sme zažili novoveký advent, ktorý sa zhodou okolnosti znova spájal s číslom 4, resp. 40. Boli to časy komunistickému režimu, ktorý tu v tejto chvíli zhrniem iba do charakteristiky: tento režim bol protiľudský, a teda aj protikresťanský. A práve na prelome tohto nášho novodobého adventu a nových čias slobody, a to aj pre vyznávanie viery, vystúpila na scénu života jedna dôležitá postava, budúci prezident Československa a potom Českej republiky – Václav Havel. Človek s pevnou chrbtovou kosťou, s charakterom, s morálkou, jednoducho človek, ktorý – ako to povedal aktuálny prezident Českej republiky, Václav Klaus, – sa nebál za svoje názory priniesť aj osobné obete. Dovolím si tvrdiť, že práve to je jeho najdôležitejšia charakteristika, ktorá dnes dosť absentuje nielen na politickej scéne, ale aj na scéne nášho spoločenského, ale aj kresťanského života.

Zázračnosť zamatovej revolúcie, ktorá je neodmysliteľne spojená s menom Václava Havla, tkvela v jej absolútnom zrieknutí sa násilia. A pri toľkých státisícoch ľudí, ktoré v tie dni demonštrovali na námestiach celej republiky a pri uvedomení si, že stačila malá iskra nenávisti, aby vyvolala nepredvídateľné plamene tragického ohňa pre náš národ, dnes musíme konštatovať, že to bol naozaj zázrak. Celkom iste nástrojom tejto zázračnosti bola aj osobnosť Václava Havla, ktorá sa pričinila o to, že táto revolúcia bola charakteristická takýmto – a smelo to nazvime – evanjeliovým duchom. Václav Havel bol dušou i hlavným protagonistom tejto revolúcie.

Prešlo 22 rokov od tejto revolúcie a mladá generácia už často ani nevie, čo to znamenalo: báť sa vyznať vieru, chodiť tajne do kostola a prijímať takto aj sviatosti; nevie si už ani predstaviť obmedzenosť turistického, či pracovného pohybu po Európe, či po celom svete. A bojím sa, že akosi aj ideály novembrovej revolúcie z roku 1989 už postupne oslabli, ak sa dokonca aj úplne nestratili. Václav Havel, ktorý nám celým svojím životom tieto ideály pripomínal, nám to chce zrejme nanovo pripomenúť aj svojou smrťou. Ideály sľúbenej lásky, sily vydržať, prázdnych bezbranných rúk … To sú, bratia a sestry, ideály Vianoc. To sú znamenia príchodu alebo prítomnosti Pána medzi nami, ako aj o tom píše prorok Izaiáš: Vtedy bude vlk bývať s baránkom a leopard spočívať s kozliatkom; i teliatko a lev a kŕmny vôl budú spolu a drobný chlapček ich bude zavracať. Krava i medveď budú sa pásť, ich mláďatá budú ležať spolu a lev bude ako vôl žrať slamu. Nemluvňa sa bude hrať nad dierou hada, do jamy vretenice siahne rukou odkojenča. Nebudú zle robiť a nebudú škodiť na celom mojom svätom vrchu; lebo zem bude plná poznania Pána, ako vody pokrývajú more. (Iz 11,6-9).

Táto svätá omša nech je predovšetkým našou vďačnosťou Bohu za život pána Václava Havla a za jeho všestrannú aktivitu. No zároveň je aj prosbou, aby tento novoveký advent bol zavŕšený príchodom Pána v podobe života, akého reprezentantom bol aj pán Václav Havel. Kiež by nám jeho život i smrť pripomenuli tú dôležitú charakteristiku, ktorú nám Pán Boh zjavil prostredníctvom jeho života, a to byť ochotný a schopný priniesť pre svoje presvedčenie aj osobné obete. Som presvedčený, že to je devíza každého požehnaného adventu; že to je dôvod na nádej pre očakávanie prítomnosti Boha medzi nás, čiže lepšieho a krajšieho života, života vianočného.

Touto svätou omšou zasielame aj tichú sústrasť našej arcidiecéznej rodiny predovšetkým manželke zosnulého, pani Dagmar Havlovej, všetkým jeho príbuzným, priateľom ako aj celému nášmu bratskému českému národu. Prosme teda, nech pán prezident Václav Havel slávi tohtoročné Vianoce vo vlasti večnej slobody, pravdy a večnej lásky. A nech je pre nás všetkých pozývateľom k vianočnému svetu.