Požehnanie kríža na cintoríne

Zbudské Dlhé, 29.10.2011

 

Drahí bratia a sestry! V týchto dňoch začíname prežívať tú ozajstnú dušičkovú atmosféru a pritom ožívajú spomienky na všetkých tých, ktorí nás predišli do večnosti. Opäť stojíme nad hrobmi našich blízkych a modlitbou i pietnou spomienkou im prejavujeme svoju úctu a vďačnosť. Sú to aj chvíle, kedy rozmýšľame nad ich osudom, nad naším životom, teda aj nad večnosťou.

Sú to dni akéhosi pohrúženia do seba. Pýtame sa na zmysel ľudského života. A sú to aj mnohé iné otázky, ktoré si po tieto dni kladieme. Napr.: Prečo sa človek po operácii zvíja v bolesti? Prečo vo svete deti umierajú od hladu? Prečo tá zúfalá opustenosť starých ľudí? Prečo je vo svete toľko kríža utrpenia? Zvláštna otázka Prečo? Adekvátnu odpoveď na ňu tu – na životnej púti zrejme nedostaneme. Možno až tam – na druhom brehu našej existencie sa dozvieme, načo boli dobré všetky tie naše strádania, bolesti a kríže.

Rovnako dlhé ako naše otázky, sú aj naše odpovede. No, na koreň existencie bolesti a utrpenia nikdy neprídeme. Ani Ježiš nepredniesol z kríža žiadny príhovor, ktorý by odhalil aspoň miesto, kde by sme mali hľadať odpoveď, a práve tu pri pohľade na kríž ako veriaci ľudia dostávame novú silu a úžasné dávky pokoja.

Pri pohľade na kríž sa nás tiež zmocňujú pocity ľútosti a chceli by sme tak osobne poľutovať Ježiša v jeho utrpení, objať ho a uznať mu na plné hrdlo: Pane, ako hrozne trpíš! Najhoršie by však bolo, keby sme si nechceli uvedomiť prečo takto trpí: Nie za nás, ale za mňa a za teba! A ten, kto je tu hodný nejakého poľutovania, to nie je Ježiš, ale ja – hriešnik! Skúste sa vžiť do Ježišovej situácie na kríži, keď zhora hľadel na ľudí, ktorí mu spôsobovali toľké utrpenie – modlil sa: Bože, odpusť im, nevedia čo robia! Pri pohľade na týchto ľudí ho prenikla ľútosť nad nimi! A tak ako kedysi sme v evanjeliu čítali, podobne to bolo aj teraz: A Ježiš sa pozrel na toľké zástupy a bolo mu ich ľúto…“ A bolo mu ich ľúto… Je možné, aby srdce Boha trápili pocity úzkosti a ľútosti nad nami? Áno, je to možné! Dovolím si tvrdiť, že duša a srdce ukrižovaného Krista trpelo omnoho väčšie bolesti, ako jeho celé telo! Boh je schopný súcitu a ľútosti. A najviac mu musí byť ľúto, keď si nevšímame, ba dokonca odmietame znamenie a dôkaz Jeho lásky k nám – znamenie kríža.

 

Možno ste to zaregistrovali ako sa pre dvoma rokmi v Taliansku strhla polemika o tom, či ponechať, alebo zvesiť kríže v talianskych štátnych školách. Všetko to rozprúdila žena, ktorá sa do Talianska prisťahovala z Fínska a neželala si, aby sa jej deti pri vyučovaní na štátnej škole museli dívať na kríž. Videla v tom morbídne propagovanie týrania a neľudskosti a ohlupovanie zo strany Cirkvi. Na základe jej sťažnosti na európskom súde v Štrassbourgu sa rozpútala ostrá polemika o tom, či sa vôbec na štátnych školách v európskej únii môžu prechovávať kríže v triedach.

Taliani vtedy prekvapili celú Európu. Vyslali jasný signál v zjednotení pravice i ľavice s tvrdením, že kríž neodmysliteľne patrí k talianskej kultúre a že oni sa ho nezrieknu, aj keby sa všetci v európskej únii postavili na hlavu. Kríž si nedáme! – kričali politici počas televíznych debát. Európsky súd pod týmto tlakom nakoniec rozhodol v prospech Talianska a už neprikazoval Talianom kríže zvesiť. Odôvodnil to jednoducho tým, že kríž patrí ku podstatným prejavom talianskej kultúry. Krajina, v ktorej v minulosti nepoznali reformáciu a ani zločiny komunizmu, sa nepohoršovali nad krížom, ale vnímali ho ako prirodzenú súčasť svojho každodenného života.

 

Drahí bratia a sestry! Mnohí máte kríž zavesený vo svojich domoch, nad dverami v kuchyni, alebo v obývačke. Ten ukrižovaný je neraz svedkom vašich osobných pádov i rodinných tragédií, hádok, nedorozumení, zrád a klamstiev, a pritom to z vás vychádza, ako keby tam ten Ježiš ani nevisel, akoby tam ani nebol! – Zabudnutý, zaprášený – viete ako mu musí prísť ľúto. Nedovoľte, aby jeho obeta na kríži bola v našich osobných dejinách márna. Nech by sme spravili čokoľvek, stále nás prijme. Tam pod krížom hľadajme zmysel svojho života!

 

Akú veľkú lásku kríž zjavuje! Boh – Kristus, vzal teda na seba našu ľudskú prirodzenosť, aby mohol konať v našom mene a povedal, že nás miluje, že nás miluje cez to všetko čo zlé porobíme, až na smrť. Kríž je toho dôkazom. Dnes požehnáme na mieste odpočinku našich najdrahších úplne nový centrálny kríž. Nech sa nad hrobmi vypína ako znamenie víťazstva i nádeje. Patrične si ho preto vždy uctite. Nech je pre vás mementom na večnosť a svetlom pre váš život. AMEN!