Odhalenie a požehnanie tabule pátrovi

Alexandrovi Máčajovi

Vranov nad Topľou 5. februára 2012

 

Milí bratia Paulíni, drahí bratia a sestry v Kristovi!

V tento mrazivý deň, predsa však s hrejivou nádejou a láskou v srdci, chceme dnes, takto zídení tu vo Vranovskej bazilike, vzdať úctu a vyjadriť vďačnosť. Po Bohu sa dnes naša pozornosť obracia na človeka, ktorého Boh oslovil a zasiahol ho priamo do srdca. Obdaril ho múdrosťou a láskou k bratom svojej rodnej hrudy. Naše myšlienky dnes zaletia o niečo hlbšie do minulosti, lebo aj tam je potrebné všimnúť si príklady a vyzdvihnúť živé svedectvá viery a lásky. Každé mesto a každá obec má svojich hrdinov a tých, čo povzbudzovali a ťahali tamojších ľudí k vyšším cieľom a vznešeným métam. Oni pomáhali vytvárať povedomie domova.

Títo vzácni ľudia, ktorým hovoríme buditelia, doslova zobúdzali lásku k domovu. Naučili svojich súčasníkov milovať nielen miesta kde vyrastali, ale pomáhali im pochopiť aj to, že pocit domova vytvárajú predovšetkým ľudia, ktorí nás majú radi a my máme radi ich. Toto porozumenie a jednota v láske by však nikdy nebola možná bez spoločnej reči, ktorej musí rozumieť každý člen rodiny, či národa. Láska k domovu sa preto podľa týchto našich národných buditeľov vždy merala láskou k rodnému jazyku.

Takouto veľmi vzácnou a významnou buditeľskou osobnosťou bol aj kňaz – syn Vašej rehole Paulínov páter Alexander Máčaj. Narodil sa v Kosihovciach, v dnešnom okrese Veľký Krtíš okolo roku 1664. Po absolvovaní noviciátu a zložení prvých sľubov, doslova sa dotkol tejto Vranovskej farnosti, keď tu začal účinkovať ako novokňaz. Prvý záznam o jeho účinkovaní vo Vranove nájdeme v matrike krstov. Prvý krst tu udelil vo februári 1691. Po siedmych rokoch služby v tomto meste sa presunul inde, podobne ako Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu, keď sa rozhodol ísť aj do iných miest a dedín, aby aj tam hlásal Božie slovo, aby aj tam mohol kázať. Životný príbeh pátra Alexandra sa po odchode z Vranova začína odvíjať v kláštore na pútnickom mieste v Mariánke.

Blízko pri Božej Matke sa formoval jeho hlboký vzťah k rodnej zemi. Tu prijal aj úlohu kazateľa, ktorú vykonával vyše 30 rokov. Môžeme už len vydedukovať, že sa na mariánskom pútnickom mieste počas svojho pôsobenia často stretával s ľuďmi, ktorí tam hľadali útočisko a pokoj srdca. Veľa ráz videl biedu týchto ľudí. A jeho pozornosti neunikol ani veľký duchovný hlad veriacich, ktorí boli hladní a smädní po Božom slove. Videl nesmiernu potrebu prihovárať sa týmto putujúcim a hľadajúcim ľuďom v ich rodnej reči. Veď iba tejto reči rozumeli, a iba v tejto reči svojich predkov mohli pochopiť základné Božie pravdy a priblížiť sa ku kresťanským ideálom mravného života.

Z pátra Alexandra sa blízko pri Božej Matke, ktorá k sebe zhromažďovala svoje deti, stáva ľudomil. Pri pohľade na iné významné pútnické miesta v bývalom Uhorsku s poľutovaním zisťuje i konštatuje, že iba Slovákom chýbajú náboženské knihy a písané slovo duchovného povzbudenia. A tak, ako kedysi samému Ježišovi prišlo ľúto pri pohľade na toľké zástupy, ktoré boli ako ovce bez pastiera, prišlo ľúto aj pátrovi Alexandrovi, keď zistil, že o duchovný rast a účinnejšiu formáciu, sa šírením písaného slova v slovenských krajoch nikto nestará.

Dal sa do práce a svojim kazateľským talentom dal dokopy zbierku kázní a príhovorov, ktoré nazval Panes primitiarumPrvotiny chlebové. Publikoval ju v roku 1718 v Trnavskej univerzitnej tlačiarni. Je unikátom, pretože je to prvá katolícka tlačená zbierka kázní napísaná v domácej reči – vo vtedajšej kultúrnej západoslovenčine, ktorá sa stala základom pre prvé uzákonenie spisovnej slovenčiny Antonom Bernolákom.

Toto dielo autor venoval predovšetkým kňazom – služobníkom Cirkvi, aj ako možný námet a inšpiráciu, ale z okruhu svojich čitateľov nevylúčil ani laikov, ktorí sa snažili o zveľadenie a upevňovanie skutočného duchovného života. Už v úvode k tomuto dielu dáva najavo ako mu veľmi záleží na tom, aby sa Božie slovo dostávalo k poslucháčom v zrozumiteľnej forme – teda v ich rodnej reči. A pri myšlienkach od Sokrata a Cicera, argumentuje aj myšlienkou od svätého Jána Zlatoústeho: K ľudu treba hovoriť prostou rečou. Len pochopená reč, vytvorí komunitu a udrží v nej jednotu.

         Jednou veľmi peknou vlastnosťou pátra Alexandra Máčaja bola jeho pokora. Už v tomto spomenutom úvode k veľkolepému dielu badať jeho schopnosť sebakritiky. Je si vedomý, že štýl, ktorým píše nemusí každému vyhovovať. Sám tento svoj štýl písania nazýva štýlom „neúdolným“ – neuhladeným. Aj napriek tomu chce povzbudiť iných Slovákov, aby písali ďalšie diela vo svojej rodnej slovenskej reči a zároveň verí, že tie ďalšie diela budú písané už elegantnejšie.

Pre svoju ľudskosť a lásku k vlasti si páter Alexander Máčaj zaslúži našu vďačnosť i spomienku. Tohto roku je to práve 290 rokov od jeho smrti 31. januára roku 1722. Pri tejto spomienke bude požehnaná i tabuľa na jeho pamiatku.

Drahí Vranovčania, do dnešných dní ste si možno ani neuvedomovali, aký významný človek strávil sedem rokov svojho života vo vašom strede. Jeho odkaz je živý aj dnes. Jeho slová a povzbudenia vytvárajú pocit domova i hrdosť národného povedomia. Vyzýva nás k tomu, aby sme sa stali skutočnými patriotmi. Ako dobrý a verný kňaz nezabúda ale pripomenúť slovami sv. Pavla z listu Filipanom, že naša vlasť je v nebesiach. Náš domov na zemi je len dočasný, ten trvalý je pre nás pripravený v nebi, v Božej blízkosti.

Pri pohľade na Ježiša, ako v dnešnom úryvku z evanjelia uzdravuje Petrovu svokru a hneď ráno odchádza a ide ďalej, aby aj iných uzdravil a aby aj iným kázal, vidíme, že sa neviaže na miesto a na priestor. Nezostáva len v Petrovej rodine, nezostáva iba v Kafarnaume. Pozýva svojich učeníkov na cesty po galilejských synagógach a dedinách. Učí ich tak neviazať sa na tento svet. Učí ich nosiť si domov v srdci. Umocňuje v ľuďoch túžbu po Bohu, po skutočnom trvalom domove v nebi pri Nebeskom Otcovi.

Podobne sa zachoval aj Kristov učeník Alexander Máčaj. Dal sa na cesty a doslova spojil východ so západom nášho Slovenska. Navždy tak v duchovnej jednote spriatelil Vranov s Mariánkou. Na obidvoch miestach učil ľudí nosiť si domov predovšetkým v srdci. Preto bola pre neho láska k vlasti a k rodnej reči len prostriedkom k lepšiemu pochopeniu toho, že skutočným domovom a skutočnou vlasťou pre nesmrteľnú ľudskú dušu je večnosť a Boh sám. Ani tú pozemskú vlasť si nevedel predstaviť bez tohto daru neotrasiteľnej viery v dokonalú vlasť v nebesiach. Láska k rodnej zemi sa podľa neho mohla odvíjať jedine od lásky k Bohu. Slovensko a slovenčinu si bez Boha nevedel predstaviť.

Drahí bratia a sestry, bez viery v Boha, je láska k vlasti neúplná. Dovoľme preto, aby nás Ježiš Kristus naučil tejto viere, nechajme sa uzdraviť z horúčkových prejavov nacionalizmu a staňme sa patriotmi bez nenávisti voči iným. Utvrdzujme sa vo viere, že naša trvalá vlasť je v Božom kráľovstve, kde v zástupe ľudí zo všetkých kmeňov, jazykov a národov, budú mať miesto aj naši milovaní a určite aj naša rodná reč. AMEN