Celoslovenský liturgický deň

Košice 14. novembra 2011

„Ars celebrandi“

 

Drahí bratia v biskupskej službe, pán dekan, pán rektor a predstavení seminára, milí seminaristi, študenti, drahí bratia a sestry v Kristovi. Máme úmysel dnes uvažovať o „umení celebrácie – ars celebrandi“. Chceme sa zamyslieť nad krásou liturgie, pretože v nej sa Boh spája s človekom a človek sa spája s Bohom. Ako každá Božia milosť aj toto posväcovanie človeka cez liturgiu je predovšetkým Boží dar, je to Jeho dar človeku.

Budeme dnes viac hovoriť o umení sláviť – ars celebrandi. Aj tu sa teda bude hovoriť o umení. To skutočné umenie slúži vždy pravde a napomáha slobode. Ale v akom zmysle? Nemecký filozof Friedrich Schiller opisuje umenie ako nástroj výchovy človeka, ktorý slúži k odhaľovaniu istej morálnej pravdy. Všimnime si tu súvis medzi slobodou, pravdou a umením. Sloboda umenia pozná vždy isté hranice, aby tak neprotirečila pravde.

Vo svojej posynodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis vymedzuje Svätý Otec Benedikt XVI. usmernenia a pravidlá, ktoré korigujú slobodu pri celebrovaní, aby sa nestala svojvôľou. Svätý Otec tu chce vniesť isté svetlo jednoty a úzko prepojiť dôstojnosť ľudského slávenia s Božou pravdou. Poukazuje tu na isté nebezpečenstvá, ktoré hrozia práve osobe celebranta, ktorý by si vo svojej svojvôli robil doslova čo chce. Treba tu prekonať každé rozdeľovanie medzi dôležitosťou celebranta a aktívnou účasťou veriacich. Správnym umením celebrovať sa vždy napomáha aktívnej účasti veriacich.

Po mnohých skúsenostiach prichádzame na to, že svojvôľa bez istých limitov nevedie nikam. No človek vo svojej slobode vie prijať aj limity a tu sa to konkrétne prejavuje v poslušnosti voči liturgickým predpisom. Je teda úlohou biskupa správne motivovať svojich kňazov k dôstojnému a jednotnému sláveniu. A nestačí motivovať iba kňazov, ale je potrebné vysvetľovať aj veriacim zmysel obradov a liturgických textov a týmto ich zapájať do aktívnej účasti na liturgii.

Pravé umenie celebrovať sa tak prejavuje v slobodnom prijatí istých vonkajších foriem – v rešpekte k liturgickým knihám, v snahe o harmóniu, v citlivosti k liturgickým odevom, predmetom a posvätným miestam. Zábezpekou zodpovedného slávenia liturgie sú preto smernice  Rímskeho misála.

Veď pravá sloboda a pravda umenia sláviť sa odzrkadľuje v zodpovednosti. Preto treba venovať pozornosť slovu, konkrétne zrozumiteľnosti, artikulácii, spevu, snahe vylúčiť falošnosť. Je nevyhnutné využívať správne gestá, vyvarovať sa žoviálnosti, vedieť si vážiť aj chvíle mlčania. Aj pohyby tela majú svoje miesto, majú svoj zmysel. Takisto aj liturgické farby. Túto symboliku potrebujeme, pretože nám odhaľuje hlboký zmysel toho čo slávime – sprítomňovaného Ježiša v Eucharistii a v iných sviatostiach.

Pozorne a s citlivosťou musíme neustále zvažovať všetky umelecké prejavy, ktoré sa ponúkajú do služby slávenia. Vnútorný postoj čistého srdca, pokory ducha, radosti a bázne pred Pánom musí byť prvoradý. Toto pripomínať asi ani netreba. Nemusí to byť práve ornát od vychýrenej zahraničnej firmy na výrobu paramentov, ktorý by urobil liturgiu dôstojnou. Sú to skôr snahy nepropagovať vlastnú osobu sláviaceho celebranta, ale sprítomňovanú osobu samotného Ježiša. Krása a vzácnosť materiálu majú byť iba prostriedkom, nie však cieľom. Všetko to má poukazovať na živého Boha, prítomného medzi nami.

Preto je dôležité venovať sa aj architektúre chrámov, tzv. sakrálnej architektúre. Tá má hľadať najvhodnejší priestor na primeraný priebeh liturgickej činnosti. Nielen kňazi, ale aj veriaci sú často zodpovední ako objednávatelia umeleckých diel za presadzovanie citu pre krásu v našich kostoloch. Maliarstvo a sochárstvo nemôže byť nezrozumiteľné bez kresťanskej symboliky. Musí mať nejaký odkaz. Musí konkrétnejšie poukazovať na Boha.

A v neposlednom rade je to liturgický spev, ktorý neodmysliteľne patrí k pravému umeniu celebrovať. Hudba a spev nemôžu viesť k nesústredenosti a roztržitosti. Nemôžu spôsobovať pocity nervozity, či odvádzať pozornosť od sláveného tajomstva viery. Nedá sa iba improvizovať, alebo zavádzať také hudobné žánre, ktoré nerešpektujú zmysel liturgie. Svätý Otec si aj naďalej praje, aby sa všemožne podporoval gregoriánsky spev, ktorý je rímskej liturgii vlastný.

Mnohým nestranným pozorovateľom by sa zdalo, že všetky tieto predpisy a liturgické normy vždy iba zotročujú a obmedzujú slobodu celebranta i zúčastneného Božieho ľudu. Opak je však pravdou. Sloboda sa buduje v zodpovednosti a táto sa po kresťansky prejavuje v túžbe po jednote s celou Cirkvou. Táto jednota nás drží nad vodou, ona je našou záchranou.

Ars celebrandi – umenie sláviť má byť teda skutočným umením, ktoré poukazuje na Božiu pravdu a privádza k nej. Kto slávi, či celebruje dôstojne a správne, ten poukazuje a sprítomňuje Toho, ktorý si zaslúži byť oslávený tým najkrajším a najdôstojnejším spôsobom. Sloboda celebranta a pravda sláveného tajomstva sú teda dve veličiny, ktoré si nemajú vzájomne protirečiť. Božia pravda motivuje slobodu sláviacich k väčšej zodpovednosti za zverený dar. Prijať isté limity a usmernenia, preto už nie je obmedzujúce, ale doslova nevyhnutné. AMEN