Sv. Martin, odpustová slávnosť

Lemešany 13. novembra 2011

 

Dôstojný pán kanonik a zároveň dekan, milý pán farár, pán kaplán, drahí Lemešančania, hostia z blízka i z ďaleka, bratia a sestry v Kristovi. Prišli sme dnes do tohto ešte nedokončeného, ale predsa už funkčného Božieho domu, pretože sa chceme vzájomne povzbudiť. Jednak je tu prítomný Boh medzi nami a ten nám dáva veľkú silu, a potom je tu človek, ktorý nám ide veľkým príkladom a jeho deň dnes oslavujeme. Od neho sa vo vzťahu k Bohu chceme čosi naučiť. Sv. Martin svieti dnes pred nami, lebo sa nechal prežiariť Bohom.

Najznámejšie o sv. Martinovi je rozprávanie o rozdelení plášťa. Odohralo sa to práve v čase, keď Martin našiel cestu ku Kristovi –  a to aj napriek vôli svojich pohanských rodičov. Začal sa totiž ako dospelý, ako vojak rímskej armády pripravovať na krst. Martin bol v tom čase katechumen – kandidát na krst. Keď svojim mečom preťal plášť a polovicu dal polonahému žobrákovi, ktorý sedel uzimený pri bráne, ešte v tú noc sa Martinovi vo sne zjavil Kristus, ktorý mal na sebe prehodenú práve tú polovicu plášťa, ktorou zaodel žobráka a hovoril všetkým anjelom dookola: To Martin, Martin ma dnes zaodel svojim plášťom! Iste, mohli by sme sa Martinovi poďakovať za nádherný príklad lásky k blížnemu, no v tomto jeho čine sa ukrýva omnoho viac.

Martin bol čakateľom na krst, pripravoval sa veľmi intenzívne na to, že sa oblečie v Krista. Jeho čin už teda nebol iba charitou, či sociálnou pomocou, jeho skutok lásky vyvieral z viery a lásky ku Kristovi, ktorý o sebe hovorí: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojim maličkých, mne ste urobili! Sám Boh teda prijíma toto Martinovo gesto a dáva mu jasne najavo, že to podstatné nie je sociálny skutok, iba akási solidarita, to podstatné nie je polovica, ktorú dávaš. To podstatné je, že ťa Ja ako Tvoj Stvoriteľ a Vykupiteľ povolávam k láske a že ťa v láske prijímam. Boh a Jeho morálny zákon, ktorý nám vložil do srdca je pôvodcom všetkých dobrých skutkov, ktoré robíme aj voči sebe navzájom.

Prvá Martinova skúsenosť bola teda v tomto: viera má preniknúť celý môj život. Ako ťažko je naučiť sa pravej nezištnosti, kvôli tomu, že som veriaci, že mám Ježiša úprimne rád a som mu za veľa vďačný. Keď sa dnes trochu tak zamyslíme nad sebou a nad našimi rodinami, ako sa izolujeme jedni od druhých, chceme byť sebestační, nechceme mať s nikým nič. Našim deťom chceme dať všetko a nedovolíme aby trpeli nedostatkom, ale len preto aby nemali nič menej ako tie susedove. Čo všetko dnes deti dostanú, okrem skutočnej pozornosti a dobrej rady do života. Naučili sa byť obdarované, no nespoznali ako chutí pocit radosti z obdarovania iných. Tak málo im rozprávame o Bohu, tak málo ich učíme, aby práve kvôli Božej láske vedeli byť pripravené podeliť sa, mať radosť z obdarovania niekoho iného. Už im nerozprávame o realite života, ale nepriamo ich nechávame stále sa ešte hrať, oberáme ich o spoluzodpovednosť, pretože ich zhŕňame všetkým možným len nie kresťanským cítením solidarity kvôli Bohu a kvôli večnému životu. Hovorme s deťmi viac o Bohu, aj o odmene za dobré skutky, aj o nešťastí, ktoré si človek ľahko sám privodí v živote bez Boha. Sprítomňujme im príbehy o Ježišovi ako motiváciu na dobrý a šťastný život. Veďme ich ku konkrétnym skutkom vlastným príkladom, aby naše rozprávanie nezostalo iba rozprávkou.

Druhá skúsenosť sv. Martina, ktorej sa naučil v živote je táto: Moje kresťanstvo musím žiť v Cirkvi, ináč nemá zmysel. Jeho ideálom bolo totiž na začiatku, že sa celkom vzdiali tomuto svetu, že sa utiahne do ústrania a stane sa pustovníkom v samote s Bohom. Zdalo by sa akoby Martin mal strach pred ľuďmi, akoby sa nechcel poškvrniť zbytočnými pletkami a rečami pri stretnutí sa s ľuďmi.

Koľkí ľudia dnes tiež chcú byť samotármi, ale nie kvôli samote s Bohom, ale kvôli samote so sebou samým. Typickým výrazom by sme to dnes mohli pomenovať ako samouskutočnenie – túžba byť sebestačný, byť sám sebe pánom, mať svoje ambície, nebrať ohľady, čím viac sa izolovať, tým lepšie. Takýto človek sa vám do ničoho spoločného nezapojí. Spoločné dobro je pre neho neznámy pojem. Prispieť na niečo, ta čo si, mám kde dávať peniaze! Dajte každému čo mu patrí a mne dajte pokoj. Nikoho nepotrebujem, ani Boha nepotrebujem.

Sv. Martin ale hľadal inú samotu, práve kvôli Bohu. Hľadal dokonalosť podoby so svojim milovaným Kristom. No Boh mal s Martinom iné plány. Zapojil ho naplno do života okolitého sveta. Cirkev ho potrebovala, nemohol už viac žiť v ústraní a tichu. Stále viac za ním do jeho pustovne prichádzali ľudia, ktorí hľadali pomoc, radu, spoveď, duchovnú podporu a pokoj. Martin už nemohol viac žiť samotársky so svojim Bohom. Tak ako na začiatku sa zmiloval nad tým chudobným žobrákom, tak sa mu naširoko otvorilo srdce pre potreby ľudí z okolia. Rozhodujúcim momentom sa stala chvíľa, keď v meste Tours vo Francúzsku zomrel biskup. A ľudia, ktorí poznali Martina ako muža svätého života, chceli ho  mať pri sebe, v meste, na pulze živote, aby bol ich vodcom a pastierom. On sa zdráhal a vo svojej pokore nechcel prijať tento vysoký úrad, preto ušiel pred ľuďmi a skryl sa v chlieve pri husiach. No tie ho prezradili svojim gagotom. Martina našli a zvolili si ho pred všetkými za svojho biskupa. Privolil, pretože pochopil, že Pán ho volá, že dostal misiu, poslanie ísť k ľuďom, byť s nimi, práve kvôli trápeniam ktoré prežívali. Mal im zvestovať a sprítomňovať Ježiša. Martin to prijal a už sa neodťahoval od ľudí. Rozhodol sa im slúžiť a znova kvôli láske ku Kristovi. Nie kvôli sociálnym záležitostiam, ale z Božej lásky v prvom rade.

Aby sme to povedali ešte ostrejšie: Keď sa ja odťahujem od Cirkvi, keď sa dištancujem a vyhováram s na to akí sú ostatní veriaci neporiadni a v tomto hľadám výhovorku, aby som nemusel ísť medzi nich do kostola, som len povrchným človekom a klamem sám pred sebou i pred Bohom. Nie je to nič iné ako pýcha, keď si myslím, že ja som lepší ako tí druhí. Veď naša Cirkev je Cirkvou hriešnikov. A ako Ježiš prízvukuje: Lekára nepotrebujú zdraví ale chorí, neprišiel som volať spravodlivých ale hriešnikov! Všetci sme predsa hriešni a všetci potrebujeme uzdravenie, pomoc zhora, Božiu milosť. Poďme spolu, zostaňme spolu, nech sme akí sme, Boh chce aby sme boli spolu, Boh nás má rád, aj keď sme hriešni.

Vy, drahí Lemešančania ste sa dokázali zomknúť a hoci to na začiatku vyzeralo všelijako, spolu ste dokázali svoju lásku ku Kristovi. Spolu ste mu postavili dom, Boží chrám. Nepohla vás k tomu nejaká charitatívna činnosť, len nejaká solidarita. O vás platí to, čo Ježiš raz povedal sv. Petrovi, keď ho vyznal ako Mesiáša: Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach! Táto pohnútka nevyšla z vašej ľudskej prirodzenosti, ale oslovil vás sám Boh. Z lásky k Bohu a ku Kristovi ste postavili toto dielo a chcete napredovať ďalej. Zároveň si uvedomujete svoju odkázanosť na Neho, veď ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, ktorí ho stavajú. Žijete s Cirkvou a pre Cirkev, pretože ňou ste vy ako živé kamene pospájaní v jednej stavbe.

Váš patrón sv. Martin vám úžasne pomáha. Svojim príhovorom dohliada na vaše dielo a svojim životným príkladom je pre vás výzvou nasledovať ho. Z lásky k Bohu konať skutky telesného i duchovného milosrdenstva a z tej istej lásky k Bohu žiť a cítiť s Cirkvou, veď je to moja rodina, moje spoločenstvo, našim Otcom a pastierom je sám Boh. Toto sa učme od Martina, neodťahujme sa, držme pokope. Tak veľmi sa modlil za jednotu svojich kňazov, veď aj zomrel na pastoračnej ceste k svojim kňazom, kde chcel urovnať spory, ktoré medzi nimi nastali. Aj vás nech stmeľuje a spája v jedno.

Dalo by sa ešte veľa príkladov vyzdvihnúť na živote svätého Martina. Už len jedno jediné by som spomenul, pretože je to v dnešnej dobe veľmi dôležité. To čo podľa príkladu sv. Martina môžeme ako kresťania dať tomuto svetu je umenie dôstojne zomrieť. Martin ako prvý svätý starovekej Cirkvi nezomrel mučeníckou smrťou. Zomiera plný svojich dní – v osemdesiatke. Dovtedy bolo pre kresťana prirodzené, že svätí sú ľudia, ktorí dali život za vieru. Keďže za Martinových čias prenasledovanie už skončilo, všetci videli že svätým sa stal aj bez toho aby za vieru prelial svoju krv. Muselo byť na ňom čosi príťažlivé, čosi Božie a to už za života. Martin tak všetkým ukazuje, že je oveľa ťažšie zostarnúť a vydržať viesť dobrý boj až do konca. Zomiera obklopený svojimi spolubratmi kňazmi a ukazuje, že aj to je milosť od Boha – môcť sprevádzať niekoho pri zomieraní. A aké to je povzbudivé keď ten zomierajúci má v sebe vieru a nádej a aj napriek bolesti a vedomiu že odchádza, ešte povzbudzuje ostatných dookola. Smrť môže prísť rýchle a nečakane, ale človek, ktorý verí a dúfa, nestráca hlavu, odovzdáva sa v dôvere svojmu Bohu. Mali ste tu takého človeka, poznal som ho aj ja, kurátora, ktorý sa staral o tento kostol viac ako o svoj vlastný dom. To čo platilo o Martinovi, platilo aj o ňom a kiežby to platilo aj o nás: Ani smrti sa nebál, ani žiť neodmietal, pretože sa aj v chorobe odovzdal do Božích rúk a nezúfal si.

Drahí bratia a sestry, urobili ste tu kopec roboty, ale to podstatné pri takýchto dielach nikdy nerobíme my, ale Boh sám, ktorý nás k tomu povoláva. To podstatné je sám Kristus, ktorý je tu pre nás. Toto pochopil sv. Martin váš patrón a toto prijmite za svoje i vy.

Nezostáva mi teraz už nič iné len vás povzbudiť k úprimnému vzťahu k Bohu, k vzťahom jednoty, bratstva a milosrdenstva medzi vami navzájom a k umeniu žiť i zomierať. Nech je vám vlastné to, čo je typické pre vášho ochrancu. Volajme k nemu a vzývajme ho o pomoc, aby sme mohli napredovať: Zhliadni na nás z výšky nebies brány … svätý Martin oroduj za Lemešany!

AMEN