Púť radosti – „Láska všetko verí“ (1Kor 13, 7)

Pavlovce nad Uhom 23.10.2011

 

Milí mladí priatelia, drahí bratia a sestry v Kristovi,

pri našej každodennej komunikácii medzi sebou navzájom, či chceme, alebo nie, na základe našich rozhovorov, ale aj osobných stretnutí, zanechávame jeden na druhom isté stopy, dobrý, alebo aj zlý dojem či pocit. A aj napriek tomu, že sa nevidíme a nestretávame každý deň, predsa tie už raz povedané slová a vyjadrené gestá zostávajú v našej pamäti veľmi dlho. Je to teda silná duchovná stopa, ktorú v sebe navzájom zanechávame.

Aj Boh, a to aj bez ohľadu na to, či s ním komunikujeme, alebo nie, zanecháva v nás svoje stopy. Boh ako najvnútornejšia príčina všetkých stvorených vecí a všetkého jestvovania je istým spôsobom prítomný vo všetkých svojich dielach. Ak by sme išli hneď na človeka na jeho pôvod, tak jeho princípom je duša, ktorá mu dáva život a ten princíp duše je stvorením samého Boha. Preto od počiatku vďaka tomuto princípu, vďaka rozumu a slobodnej vôli, sme Bohu najpodobnejší a teda aj najcennejší.

Takto nás Boh stvoril a takýto poriadok do nás vložil. Všetko v našom živote sa má odvíjať od tohto Pánovho poriadku. Každý vzťah človeka, či je to vzťah k Bohu, k človekovi, k prírode, k spoločnosti, má svoje princípy, hodnoty, pravidlá a normy. A takto sa osvedčíme, či sme v jednote so svojim Stvoriteľom a či máme nárok na večný život. Boh takto – cez prikázania – vyzýva k zodpovednosti za vlastné skutky, za pokoj a za spoločné dobro pre všetkých.

Znalec Zákona z evanjelia dnešnej nedele chcel vedieť, ktoré prikázanie vedie človeka k pokoju a dobru najviac zo všetkých. To sa pýta Ježiša, aby ho pokúšal: Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie? (Mt 22, 34-40) Ježiš ho ale musel prekvapiť, keď nevyzdvihuje žiaden z príkazov, ale všetky zhŕňa do týchto dvoch: Milovať Boha a milovať blížneho! Jedným ťahom Ježiš urobil zo všetkých prikázaní a noriem akési pozvanie k láske.

Zdá sa, že sme aj my v dejinách Cirkvi, ako zákonníci, veľmi dlho prikladali väčší dôraz na povinnostný charakter Božieho zákona a Jeho jednotlivých prikázaní a pozabudli sme na to, že ony sú predovšetkým výzvou a pozvaním k láske, k slobode a šťastnému životu. A dosvedčujú to nespočetné svedectvá v literatúre i v každodenných rozhovoroch: Mnohí ľudia pociťujú i vnímajú desatoro tak, ako sa im na vyučovaní náboženstva a inde sprostredkúvali – nie ako ukazovatele smeru a zvodidlá k šťastnému životu, ale ako prísne požiadavky poslušnosti a otrockej podriadenosti. Vnímali sa často ako policajné radary, číhajúce na ľudské chyby a prešľapy.

Bolo teda nevyhnutné urobiť revíziu pohľadu na Božie prikázania a Jeho Zákon. Veď Jeho prikázania a zároveň pozvania nepresahujú ľudské sily, sú blízko pri človeku, ba dokonca v ňom samom – v ľudskom srdci a v ľudskej prirodzenosti je vpísaný Boží zákon už od narodenia a Boží hlas sa ozýva vo svedomí človeka a nabáda ho ku konaniu dobra i zväčšuje v ňom túžbu po pravej slobode a šťastí.

Prenesené na našu situáciu by to mohlo znamenať: Božia výzva nevyžaduje nadľudské vypätie. Nemusíš byť hrdinom čnosti, ani morálny nadpriemer, aby si konal Božiu vôľu. Boh vložil svoje pokyny do tvojho srdca. Ono nám vnútorným hlasom svedomia povie, že nivočíme seba samých a otravujeme spolunažívanie, keď klameme či kradneme, osočujeme, druhého oberáme o život, či narúšame manželstvo. Ak tieto Božie výzvy a Jeho hlas neberieme vážne a ignorujeme ho, nemôžeme počítať s tým, že náš život bude skutočne trvalo šťastným a že sa naša túžba po večnosti raz naplní.

Všetky Božie prikázania a výzvy sú v rámci židovsko-kresťanskej tradície zhrnuté v jednom dvojitom prikázaní, ktoré zastrešuje všetky ostatné, a ktoré je takpovediac kompasom. Podľa neho sa nastavujú všetky ostatné prikázania. Vyjadril a potvrdil ho sám Ježiš keď hovorí: Milovať Boha a svojho blížneho ako seba samého – to je najväčšie a najvyššie prikázanie. A dodáva: V tom spočíva Zákon – teda päť kníh Mojžišových – i proroci. To znamená, že čo odporuje láske, napokon nemôže byť ani spravodlivé, ani pravdivé, ani verné, ani čisté a ani múdre. Ľudsky dôstojný život sa môže odvíjať iba od milujúceho zmýšľania a konania.

Desať Božích prikázaní je pre nás akýmsi nevyhnutným minimom, kvôli tomu, aby sme zostali na správnej ceste. Prikázanie a výzva k láske je už požiadavkou, ktorú nemožno ani predpisovať ale ani obmedzovať. Kompas nato je v našom srdci. Je to predovšetkým pozvanie k čomusi „viac“ ako len k minimalizmu v dobrom. Je to pozvanie k dokonalosti a úplnej slobode. Práve v tejto súvislosti by som rád spomenul blahoslaveného pápeža Jána Pavla II., ktorý mladým ľuďom neustále kládol na srdce nevyhnutnosť istého poriadku v živote a ešte viac rozhodnosť pri voľbe. Rozhodnúť sa konečne pre niečo „viac“ a nezostať len minimalistom. Rozhodnúť sa pre Ježišovu lásku – pre Jeho štýl života!

Láska je teda viac ako povinnosť, nesmierne ju presahuje i prevyšuje. K tomuto kroku nie je nikto povinný, naopak, k tomu je každý človek pozvaný. K láske k Bohu a ku skutočnej službe blížnemu sa dá jedine pozvať a získavať druhých pre túto službu v úplnej slobode. Toto je tajomstvo všetkých Božích prikázaní, ktoré Ježiš podmieňuje príkazom lásky.

Dnešné evanjelium veľmi dobre korešponduje s témou, v ktorej sa nesie táto naša dnešná púť radosti: „Láska všetko verí.“ Ďalší z atribútov, ktoré sv. Pavol napísal vo svojom hymne na lásku, predstavuje lásku ako vnútornú silu, ktorá práve cez vieru a dôveru vie nasmerovať človeka k nádeji. To, že láska všetko verí, znamená, že láska nás vedie k nádeji. Láska nám teda otvára budúcnosť. Ona verí, že zlo nemá posledné slovo v živote človeka. Jedine láska dokáže vyťažiť dobro zo zla. Pre­to láska nikdy nič neuzatvára, nerobí ničomu koniec, nič nezatracuje, ale naopak, otvára budúcnosť. Škoda, že si mnohí pred takouto Božou láskou zatvárajú srdce, sú schopní zatratiť aj seba samých, neodpovedajú na lásku láskou, na dôveru dôverou a týmto odmietnutím sa definitívne vydávajú zlu.

To, že láska všetko verí, znamená aj to, že láska vždy dôveruje. Jednak je potrebné vždy dôverovať Bohu, že nás vždy nekonečne miluje, aj keby sme urobili tie najškaredšie a najnečistejšie hriechy na svete. Tak ako to vyjadruje sv. Terezka Ježiškova: Aj keby som spáchala všetky možné zločiny, dôverovala by som stále rovnako. Cítim, že všetky tieto nespočetné uráž­ky by boli ako kvapka vody v rozžeravenom ohnisku.

Boh nám nikdy nepre­stáva dôverovať, neustále nás miluje. Jedine strata dôvery z na­šej strany môže obmedziť účinky jeho lásky v našom živote. To, čo zraňuje Ježišovo srdce, je nedostatok dôvery! Tu sa treba oslobodiť od našich obáv a strachu pred Bohom, aby sme sa úplne odovzdali jeho otcovstvu. “ V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske. (1 Jn 4,18).

Strážte si preto svoju dôveru. Boh na ňu určite odpovie, pretože svoje dary vždy meria mie­rou našej dôvery. A takto sa aj my učme správne dôverovať, nie naivne, ani hlúpo či slepo, ale z presvedčenia, a v láske k človeku, bez predsudkov a bez upodozrievaní.

Milí mladí priatelia,

my ľudia v sebe navzájom, keď komunikujeme, zanechávame stopy, či chceme, alebo nie. A je ich veľa! Nech sa aj stopa lásky, ktorú v nás zanechal Ježiš, odzrkadľuje práve v dôvere voči druhým. Skúsme zanechať na druhých práve tú stopu viery a dôvery. Prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu, ktoré prevyšuje všetky ostatné prikázania, nás neustále učí žiť v oddanosti a dôvere voči Bohu a učí nás aj správne dôverovať ľuďom. Len láska podľa Krista je schopná pravej dôvery voči Bohu a aj voči ľuďom. AMEN