Homília pri príležitosti 60-teho výročia založenia Konzervatória v Košiciach 24.10.2011

         Milé panie profesorky, páni profesori, študenti Konzervatória, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Keď som ako malý chlapec chodieval na hodiny hudobného vyučovania v hre na akordeón na Hudobnej škole umenia v Humennom, prežíval som chvíľami aj obdobie, kedy sa mi tam vôbec nechcelo a vnímal som to len ako povinnosť a veľkú záťaž, ktorá ma oberá o môj voľný čas. Dnes som ale vďačný rodičom i učiteľom za trpezlivosť i za to nasmerovanie, pretože práve cez tieto hodiny hudby mám k hudbe ako takej veľmi blízko, a hoci nie som žiaden virtuóz či umelec, predsa sa môj vzťah k hudbe a k iným formám umenia posunul ďalej, a preto tento celistvý umelecký svet vnímam ako úžasnú spleť prejavov krásnej harmónie ľudského ducha, cez ktorú vychádza na povrch odveká túžba človeka po tom čo je krásne, povznášajúce, pravdivé, dokonalé a v konečnom dôsledku aj to, čo presahuje našu obmedzenú a nedokonalú ľudskú prirodzenosť, teda, po Bohu.

Pre mňa ako veriaceho človeka, je preto nielen hudba, ale aj spev, prednášané slovo a tanec – to všetko je vynikajúcim prostriedkom na to, aby sa človek dostal bližšie k Bohu. Už staroveký filozof Platón vyslovil myšlienku, že umenie a predovšetkým hudba pomáha pri pozdvihovaní ľudského ducha smerom k nadprirodzenu. V celých dejinách kresťanstva sa takisto neustále zdôrazňoval fakt, že hudba, spev, slovo a v mnohých kultúrach i tanec má neodmysliteľné miesto v živote Cirkvi a takisto aj pri posvätnej liturgii – pri oslave Boha.

Veď hudba, spev a tanec majú už v Biblii svoje pevné miesto. V knihe Exodus sa spomína ako ľud Izraela spieval piesne vďaky za vyslobodenie z Egypta. Pri dobití mesta Jericha sa spomína, že za pomoci trúbenia na pozaunách padli hradby a mesto tak padlo do rúk Izraelitov. Neskôr aj kráľ Dávid je predstavovaný ako ten, ktorý rád spieval žalmy a hral na harfe. Bol to najlepší liek na depresívne stavy jeho predchodcu kráľa Saula. Dávid ale aj perfektne tancoval a aj tancom v rytme bubienkov, cimbalu, činelov a tamburíny chválil Boha. To všetko sa nádherne opisuje v žalme 75.

To všetko nasvedčuje tomu, že hudba je dôležitá pre isté dobudovanie a upevňovanie vzťahu medzi Bohom a človekom. V tomto vzťahu má hudba 3 dôležité sily pôsobenia:

  1. Cez hudbu sa človek môže vyžalovať a Boh sa tak privoláva na pomoc ľudskej slabosti.
  2. Hudba ale vyjadruje aj vďaku, chválu a radosť z Božích dobrodení.
  3. Cez hudbu dostávame my ľudia silu, pričom sa dozvedáme, čo nám Boh daruje. Hudba ohlasuje Jeho spásu a možnosť záchrany.

 

Jedno zo Shakespearových diel začína básnikovým zvolaním: Keďže hudba je výživou duše, hrajte ešte, podávajte mi ju plným priehrštím! Hudba skutočne môže vyživovať ľudskú dušu. Nevyživuje iba tú našu pozemskú lásku, aj keď väčšina diel bola napísaná z týchto pohnútok, ale poukazuje na príčinu týchto našich pohnútok, na Boha, na prameň všetkej ľudskej lásky. Hudba nás zrazu vytrháva zo všednosti dňa a rozochvieva srdce k povedomiu jeho svätej dôstojnosti. Aké tajomstvo zmyslu pulzuje v hudbe! Ona v nás rozhojňuje vieru, posilňuje nádej a zapaľuje lásku.

Právom sa preto v Nemecku Johann Sebastian Bach nazýva aj piatym evanjelistom. Tu nás aj on vo svojej hudbe učí, že tak ako tóny znejú spolu v akordoch a následne v melódii a v harmónii, aj my ľudia patríme spolu. Nikto nemôže byť osamoteným tónom, pretože všetko v živote splýva do plnosti zmyslu. Všetko so všetkým súvisí. Boh, ktorý napĺňa všetko, zjednocuje aj nás do jednej Božskej melódie. Preto je potrebné, práve cez hudbu a jej nadprirodzenú silu, prehlbovať v sebe vieru, nádej a lásku.

Apoštol Pavol hovorí vo svojom prvom liste Korinťanom (1Kor 13, 13): A tak teraz ostáva viera, nádej a láska, tieto tri, no najväčšia z nich je láska. Bez viery, nádeje a lásky je všetko ničím. Dnes máme mnohokrát pocit, že sa všetko točí iba okolo peňazí. Čo sa stalo s vierou, nádejou a láskou? Čo sa stalo s chuťou a zvedavosťou po tom, čo v tom najhlbšom vnútri drží celý svet pokope? Nepotrebujeme sa azda už viac pýtať po zmysle toho všetkého? Umelci vedia, že s vnútornou prázdnotou sa život viesť nedá, a že musí byť niečo, čím sa život dá naplniť. Bez viery, nádeje a lásky ale život zostáva bez zmyslu!

Pri úprimnom pohľade na seba samých vidíme, že potrebujeme blízkosť a náklonnosť iných ľudí. A nepotrebujeme len tie ľudské vzťahy, ale aj vzťah s Bohom. Bez Neho chýba človeku vnútorný stred života. Bez tohto vzťahu nám potom niečo vždy chýba. Viera, nádej a láska nám pripomínajú to, že to podstatné pre dôstojný život sa nedá kúpiť za peniaze.

Aj hudba v tomto uvedomení sa, zohráva veľkú úlohu. Paul Claudel, francúzsky filozof a spisovateľ spomína ako sa obrátil a začal veriť. Raz na Vianoce len tak z recesie vstúpil do jedného kostola, kde práve za doprovodu organa zbor spieval veľkolepé Adeste fideles. V tej chvíli, ako hovorí, ho čosi preniklo až k podstate jeho bytia a zrazu bol presvedčený o tom, že Boh skutočne existuje. Hudba, môžeme teda povedať, že posilňuje a pomáha k viere, že nie všetko závisí odo mňa, ale že každý deň je sprevádzaný Božou prítomnosťou.

Hudba dáva nádej. Nemá to nič spoločné so sebaľútosťou. Má čo do činenia s dôverou v pomoc zhora. Nádej je vždy niečo, čo sa vymyká mojim možnostiam. Ja sám neprodukujem túto nádej, ale iba Kristus, ktorý vstupuje do môjho života a zapája ma do pohybu tejto nádeje.

A nakoniec hudba vytvára spoločenstvo a otvára priestor pre lásku. V hudbe sa ľudia dávajú dokopy, či už spevom rozličných hlasov, alebo hrou na rôznych inštrumentoch. Vedie nás tak k istému záujmu jeden o druhého, k láske navzájom, hlavne vtedy keď nám ide spoločnú oslavu Boha.

Vaša škola – vaše Konzervatórium, ako živé centrum výchovy k slovu, hudbe i tancu, prežíva tohto roku svoje významné jubileum – 60 rokov skúseností v intenzívnom venovaní sa mladým ľuďom v odborných a zároveň ľudských prejavoch ich ducha. Ostatné vedenie školy, menovite terajší riaditeľ Mgr. Bartolomej Buráš, správne pochopil výzvu v rámci reštitúcie navrátiť budovu kňazskému semináru a obnoviť tak jeho činnosť. Sám sa aj aktívne zapájal do výchovného procesu mladých seminaristov prednáškami a cvičeniami liturgického spevu. Úzko spolupracoval pri biskupskej vysviacke teraz už emeritného arcibiskupa Alojza Tkáča a pripravoval hudobnú stránku liturgie pri návšteve sv. Otca Jána Pavla II. v Košiciach v roku 1995. Konzervatórium pripravilo množstvo kantorov a organistov pre naše cirkevné spoločenstvá ako aj učiteľov pre cirkevné a umelecké školy. Škola sídlila najprv na Hlavnej ulici kde v posledných rokov úzko spolupracovala aj s rozrastajúcim sa kňazským seminárom a po presťahovaní sa, slávila svoju 50-tku už v nových priestoroch na Timonovej ulici.

Vo svojej chvályhodnej učiteľskej činnosti sa tu za tieto roky vystriedalo mnoho profesorov. Veľkou morálnou a odbornou oporou bola pre celú školu pani profesorka Mária Potemrová. Vo svojom úctyhodnom veku je aj dnes tu medzi nami. Niektorí z pedagógov pôsobiacich na škole už nie sú medzi živými, aj na nich si spomíname pri tejto ďakovnej svätej omši. Koľko študentov už prešlo bránami tohto konzervatória a koľkí z nich sa stali aj skutočnými profesionálmi na poli hudby a umenia? Za to všetko nech je dnes vzdávaná chvála Tomu, ktorý nás cez hudbu a umenie privádza bližšie k viere, nádeji a láske.

Milí profesori a študenti Konzervatória, bez viery, nádeje a lásky je všetko ničím. Kto ale verí, dúfa a miluje, ten má všetko, aj keby sám nemal nič. Hudba a umenie, ktoré na vašej škole zveľaďujete, vedie mnohých bližšie k Bohu. Mnohých oslovíte svojim prejavom i hudbou, pri ktorej človek veľakrát začne premýšľať o sebe a o svojom živote. Pomáhajte preto svojimi talentami a darmi, ktoré ste dostali od Boha, iným ľuďom dostať sa bližšie k Bohu, privoňať tak viere, nádeji a láske. AMEN