Spomienka na nenarodených, votívna sv. omša za odpustenie hriechov

Košice – Juh, 3.11.2011

 

Drahí bratia a sestry v Kristovi,

to, ako chutí pocit z toho, keď je človek obdarovaný, keď niečo dostane do daru, toto máme možnosť skusovať vždy keď slávime rôzne životné jubileá či úspechy. Tí, ktorí nás majú radi, mám chcú aj čosi dobré zapriať a veľakrát aj čosi darovať. Obdarovaný človek pritom prejavuje vďačnosť. Dnes večer sme sa tu zišli, aby sme si pripomenuli skutočnosť, že život je veľký a ničím nezaslúžený Boží dar. Je to dar najvyššej hodnoty. No žiaľ, nie sme vždy pripravení zaň ďakovať, ba dokonca sa veľakrát ocitáme v situácii, keď sa staviame proti životu a tým aj proti Bohu. V takýchto prípadoch sa naša vďačnosť mení na pocity strachu a fóbie zo zodpovednosti či záväzkov. Bolo by predsa najjednoduchšie chápať život ako dar, s ktorým si môžeme robiť čo chceme, veď patrí nám, nenesieme zaň zodpovednosť.

Avšak úcta k životu neuznáva žiadnu relatívnu morálku. Neexistuje tu priestor pre to, aby si jednotlivec vybral to, čo mu najviac vyhovuje, pretože život ľudskej bytosti treba chrániť a zveľaďovať, udržiavať a ozdravovať. Za dobro sa tu dá označiť iba to, čo vedie k zachovaniu a podporovaniu života. Každé jeho ničenie a poškodzovanie, nech už k nemu príde za akýchkoľvek okolností, je zlom. Voči Bohu je to prejav veľkej nevďačnosti za ten veľký dar. Je to často priama fyzická likvidácia, ale aj kampaň, ktorá vedie k zahmlievaniu reálneho pohľadu na skutočnosť a krásu života, na jeho jedinečnosť.

V dnešnej spoločnosti prevláda názor, že človek ako subjekt morálky má právo na čo chce, pretože on je Pánom svojho konania, zodpovedá za neho, on ho doslova „vlastní“. Mnohé skutočnosti v našich životoch sme tak vyhlásili za objekty nášho práva. Preto sa dnes charta základných ľudských práv už nemôže považovať za niečo o čo sa dá oprieť. Začali sa tam doslova pridávať rôzne práva podľa potreby. Tieto práva už nevychádzajú z podstaty človeka, ale z dohody. My sa dnes už vieme na základe parlamentnej väčšiny dohodnúť na tom, čo budeme uznávať ako základné ľudské právo a čo nie, a to je chyba. Takýmito objektami práva sa stali nielen veci a majetky, ale už aj ľudské osoby. Napr. homosexuálne páry si takto vytvárajú právo na adopciu detí. Deti sa tu stali objektom práva. Nestačia nám už len veci, chceme si uzurpovať pre seba vlastnícke právo na ľudí.

V tomto kontexte povstala otázka: Má tým pádom aj žena právo na potrat, keď vlastní svoje telo, ovláda ho a stará sa o neho? Má právo ukončiť život ľudskej bytosti v procese rastu a vývoja? Momentálne na pôde OSN prebieha diskusia o tom, že žena má mať takéto právo – dať svoj plod odstrániť kedykoľvek chce.

 

Všimli ste si, že čím viac sa v dnešnej dobe hovorí o rôznych právach, tým menej sa skloňujú slová zodpovednosť a vďačnosť. Načo byť vďačný za niečo, na čo mám právo? Tam kde je právo, tam je nárok, tam už nemožno hovoriť o vďačnosti. Za to sa niet prečo a niet sa komu zodpovedať. Veď Boh aj tak neexistuje.

Jedine postoj vďačnosti nachádza miesto aj pre zodpovednosť. V prípade ľudského života však musíme povedať nasledovné: Ľudský život sám o sebe nie je predmetom práva, pretože nikto si ho sám nevytvoril, ani nezačal, ani nevložil prvok života do iného jedinca. Opodstatnené je ešte právo na dôstojný život, ale nie právo na život ako taký. Kto si myslí, že má právo životom disponovať, prerušiť život, ukončiť ho, ten je klamárom sám pred sebou. Ak moderný a tzv. demokratický človek chce mať takéto právo, musí nutne vylúčiť Boha z okamihu vzniku nového života. To preto, aby sa nemal komu zodpovedať, to preto, aby umlčal hlas svedomia, to preto, aby sa nad tým netrápil. Je preto ľahšie vylúčiť Boha zo života ľudí, ako brať na seba zodpovednosť a výčitky svedomia za zničený život. Toto robí dnešná spoločnosť. Vytláča Boha z verejného života, aby nebol pri vzniku života a aby ten vzniknutý život mohol zostať predmetom môjho práva. Lebo keď tam nebude Boh, ten vzniknutý život nebude ľudskou osobou.

Takéto pokusy sú na dennom poriadku. No sú neopodstatnené, pretože aj najnovšie výskumy potvrdzujú správnosť tvrdení, na ktorých si úprimne veriaci ľudia zakladali už od Ježišových čias. Od chvíle, keď exaktná veda nahliadla do mikrosveta človeka a objavila DNA, vedci vedia, že génová výbava každého jedinca je originálna, a že počaté dieťa pod srdcom matky, nie je iba súčasťou jej tela, pretože od chvíle počatia má dieťa svoj vlastný a originálny genotyp – už teda nie je časťou matkinho tela, je úplne novým jedincom, závislým na tele matky.

Toto je princíp života každej jednotlivej ľudskej bytosti, ktorá začína svoju existenciu od chvíle počatia. Za túto pravdu o počatom človeku sa veľmi silno zasadzoval teraz už blahoslavený pápež Ján Pavol II. Človek podľa neho nemôže byť skutočne slobodným bez tejto pravdy. Nádherné myšlienky o živote človeka a o jeho nutnej obrane, vyjadril v dokumentoch ako Familiaris consortio (1981), Donum vitae (1987), Mulieris dignitatem (1988) a v encyklike Evangelium vitae (1995). Tu sa doslova píše:  Medzi všetkými deliktami, ktoré človek môže vykonať proti životu sa vyníma abortus ako obzvlášť ťažký a závažný čin (EV 58). Ten kto je pritom zabitý je predsa v skutku ľudskou bytosťou, dokonca najnevinnejšou, akú si len môžeme predstaviť.

Svätý Otec v tejto encyklike nekladie morálnu zodpovednosť za vraždu nenarodených len na plecia matky, alebo jej rodičov, ale berie na zodpovednosť pred Bohom aj celú rodinu a priateľov. Nezriedka je žena vystavená obrovskému tlaku okolia, výsmechom, pohoršovaniu sa zo strany priateľov a známych a tak ostáva celkom sama, psychicky vyčerpaná, nepodporená či nepodržaná zo strany blízkych. V takejto chvíli už ani niet divu, že upadne do rozhodnutia podstúpiť zabitie plodu. Tu sa spoluzodpovednými stávajú aj lekári a personál, takisto aj zákonodarcovia, ktorí to berú len ako profesiu a svoju prácu. Zabudli na to, že život majú chrániť, nie ho likvidovať.

Koľko ľudských životov už vyhaslo práve pri takomto druhu likvidácie?!

Drahí bratia a sestry,

tam, kde sa sloboda predstavuje bez zodpovednosti, stáva sa pomaly ale isto svojvôľou. A aj keď si človek myslí, že je natoľko slobodný od všetkého a od všetkých, dokonca od Boha, že si môže disponovať so svojim telom a so všetkým čo k nemu prináleží ako sa mu zachce, klame sám seba a nie je v ňom pravda. Človek je naopak skutočne slobodným až vtedy, ak slobodne prijme aj isté limity, princípy, prirodzené životné pochody a aj zodpovednosť za svoje skutky.

Dnešný človek akoby zabudol byť vďačný. Tak málo ďakuje za dar života, tak málo si ho váži. Čo by za to dali rodičia, ktorí nemôžu mať deti!? Boh je prameňom života, On je nad všetkým. Veriaci človek mu preto vždy vyjadruje vďačnosť za každý počatý život. Keďže toľko životov bolo takým krutým spôsobom vyhnaných spod sŕdc matiek, chceme dnes prosiť aj o odpustenie týchto ťažkých hriechov a previnení, ktorých sa v spoluzodpovednosti dopustili mamy, otcovia, ale aj ľudia, ktorí im tak zle radili, či aktívne napomáhali zahodiť starosti tým, že zahodia a zabijú počaté dieťa. Dnešným modlitbovým sprievodom chceme prosiť za odpustenie ťažkých hriechov potratov a za zmierenie, a zároveň aj za schopnosť odpovedať na Božie dary nie sebeckými nárokmi, ale vďačnou zodpovednosťou. AMEN