Homília arcibiskupa Mons. Bernarda Bobera pri príležitosti vyhlásenia pútnického mariánskeho kostola v Gaboltove za diecézne sanktuárium

 

Gaboltov: 17.7.2011

Drahí bratia a sestry v Kristovi,

je čas dovoleniek a oddychu, čas – keď sa mnohí vydávajú na cesty za relaxom a pokojom, vyhľadávajú tie najkrajšie miesta, aby tam prišli na iné myšlienky a zbavili sa každodenného stresu a napätia. Mnohí vaši príbuzní a známi sú teraz vonku vo svete, alebo sú uzobraní niekde v inom kúte nášho krásneho Slovenska. Ale vy, vy ste dnes prišli sem! Hľadáte možno tiež relax a oddych, no to najpodstatnejšie čo ste sem prišli hľadať a nájsť a čoho sa túži vaša duša nabažiť, je iný pokoj, je to Božia prítomnosť – len toto nám veriacim ľuďom dodáva pokoj v plnosti a istotu uprostred toľkých neistôt života.

Kto sa vydáva na púť, „modlí sa nohami“ a všetkými zmyslami zakusuje, že život je veľkým putovaním za pravdou. Často sa ľudia vydávajú na púť na znamenie pokánia. Hľadajú pokoj a silu, ktoré vyžarujú z posvätených a milostivých miest. Už majú dosť svojich osamelých ciest, chcú vystúpiť zo všedného zhonu a oslobodiť sa od svojich životných záťaží.

Lebo človek keď nemá aspoň akú takú istotu, žije sa mu ťažko. Človek sa potrebuje o niečo oprieť. Veľa sa dnes hovorí o istotách materiálneho či sociálneho zabezpečenia. Po skúsenostiach rôznych kríz ostatných rokov však vidíme, že ani tieto istoty nie sú neotrasiteľné. Človek veru nemôže hľadať istotu ani v peniazoch ani v matérii, ale ani ako samotár vo svojich vlastných kvalitách a schopnostiach. V sebestačnosti istotu nenájdeme. Nevystačíme si sami. Na utvrdenie sa v životných istotách potrebujeme vždy niekoho iného, na koho sa môžeme s dôverou spoľahnúť.

Iste ste už mali v rukách rôzne obrázky a umelecké vyjadrenia toho, ako nás Boh drží vo svojich veľkých dlaniach, alebo ako sa obyčajný malý človiečik ukrýva v tieni jeho starostlivých rúk. Rôzne vydavateľstvá tlačia tieto veľavravné obrázky ako záložky do knihy, či obrázky do modlitebnej knižky. Sú k tomu často pripojené aj krátke výroky – slogany, ktoré trefne vysvetľujú zmysel namaľovaného výjavu. Dostal sa mi pred nedávnom do rúk obrázok na ktorom matka drží svoje dieťa v náručí a dole je napísaný nápis: „Mojim najkrajším vynálezom“, hovorí Boh, „je mama“. Mama je tu predstavovaná ako najkrajší vynález Boha. Kto mal, alebo ešte má dobrú mamu, určite mi potvrdí pravdivosť tohto sloganu. V osobe matky je prvá a najväčšia skúsenosť istoty, ktorú človek skusuje už ako dieťa, a ku ktorej sa v behu života neustále rád vracia. Matka je pre dieťa stelesnená istota. Ten, kto dostal veľa materinskej lásky si vie vážiť to, aká veľká istota mu bola v osobe matky darovaná.

Ježiš sa v evanjeliu, ktoré sme dnes počuli, obracia na svojich poslucháčov s otázkou: Kto je moja matka? …atď. A hneď pripája odpoveď: Každý, kto plní vôľu môjho Otca … je pre mňa mojou matkou. Ježiš tu ukazuje, na koho sa môže naplno spoľahnúť. Vysvetľuje, že na každého, kto má v srdci živú vieru v Boha a koná spravodlivo. Aj keď my v skutočnosti nemôžeme byť „matkou“ Krista, predsa jedno môžeme: a totiž, byť AKO jeho matka, žiť ako ona. V jej živote teda dostávam odpoveď na to, aký by mal byť človek, o ktorého sa chcem oprieť a na ktorého sa môžem spoľahnúť. Zároveň mi Božia Matka ukazuje, hoci som muž, alebo otec rodiny, aký by som mal byť, aby iní mohli nájsť vo mne oporu a istotu.

Tu na tomto pútnickom mieste si pripomíname jeden z prostriedkov pomoci Našej duchovnej Matky – škapuliar. Úcta Panny Márie Karmelskej siaha až do začiatkov karmelitánskej rehole. Najstaršia tradícia prirovnáva Božiu Matku k obláčiku vystupujúcemu z mora, k tomu obláčiku čo videl prorok Eliáš keď prosil, aby skončilo dlhotrvajúce sucho. Vtedy vystúpil obláčik z mora, rozprestrel sa nad celou krajinou a zvlažil ju lejakom.

V tomto oblaku možno vidieť predobraz Panny Márie, ktorá priniesla Krista – nositeľa „živej vody“ pre celé smädné ľudstvo a z ktorej dostávame nesmierne dobrodenia. 16. Júla 1251 sv. Šimonovi Stockovi, generálnemu predstavenému karmelitánskej rehole sa zjavila Panna Mária a prisľúbila milosti a požehnanie tým, ktorí budú nosiť škapuliar. „Vezmi toto rúcho. Je to znak spásy, záruka pokoja a večného prísľubu, kto v tomto rúchu zomrie, neokúsi večný oheň.“ Skutočný škapuliar, alebo plátenný, či posvätená medaila Božského Srdca Ježišovho a Preblahoslavenej Panny Márie Karmelskej – znamená veľkú výzvu žiť vytrvalo v Božej milosti do konca života.

Prijať škapuliar a nosiť ho – znamená vystúpiť na vysoký vrch dokonalosti – a tým je Kristus. Znamená žiť a rásť v dokonalosti s Kristom. Panna Mária je tu sprievodkyňa. Dnes nám hovorí: Bohu záleží na všetkom v našom živote čo prežívame – či sú to radostné chvíle, ale aj ostatné, ktoré sú súčasťou života. Ona je tá, ktorá Božskou intuíciou spozná čo nám chýba, ale i pripomenie, čo máme robiť. (Kána Galilejská – prvý, kto si všimol, že mladí nemajú vína bola Panna Mária.) Životný štýl poslušnosti Božiemu slovu – Kristovi, spôsobí, že nebudú to len pekné chvíle, ale aj okamihy ťažkých skúšok. Len takouto náročnou školou a formáciou sa zo mňa môže stať dôveryhodný človek, ktorý môže ponúknuť istotu a útočisko pre iných.

Keď sa jedného spisovateľa opýtali na to, aké vlastnosti by mal mať dôveryhodný človek, v ktorom možno nájsť oporu a istotu, napísal im charakteristiku vlastnej matky. Začal veľmi osobne: Moja mama bola šťastná, keď sa dozvedela, že čaká dieťa. Bol som vtedy pod jej srdcom – ukrytý a v bezpečí. Ona ma očakávala plná radosti. Priniesla ma na svet v bolestiach. Videla vo mne Boží dar. Vzala ma do náručia, živila ma a darovala mi blízkosť a istotu. Tíšila ma, nosila ma dlhé hodiny na rukách a chránila ma. Bdela pri mne a strážila ma keď som bol chorý, utierala moje slzy, povzbudzovala ma a bola tu pre mňa. Hovorila so mnou, učila ma zložiť si ruky k modlitbe, vzala ma do kostola, cítil som jej dôveru v Božiu pomoc. Modlila sa za mňa, pripravovala mi jedlo i šaty. Dávala mi pocítiť ako ma má rada a ako sa teší, že som. Bola o mňa ustarostená, trpela so mnou, ale vedela sa so mnou aj tešiť. Načúvala mi, rozumela mi a ja som sa cítil byť pochopený. Moja mama je človekom, ktorý ma ľúbi, nie preto, že som bol dobrý či usilovný, ale jednoducho preto, že som jej dieťaťom. Pre ňu som mal vždy veľkú cenu. Jej, a môjmu otcovi ďakujem za to, že som prežil nádherné detstvo. Bol to dobrý základ pre môj celý ďalší život.

Drahí bratia a sestry, čo vám napadne, keď myslíte na svoju mamu? Za čo ste jej vďační? Cítili ste pri nej istotu? A čo cítite, keď máte pred sebou obraz Nebeskej Matky Márie? Máte v nej dôveru a nachádzate v nej stratenú istotu? Toto všetko čo napísal spisovateľ o svojej matke, ba ešte viac by sme mohli povedať aj o našej milujúcej Matke Márii. Ako sa jej pripodobniť, aby aj o nás platili Ježišove slová: Mojou „matkou“ môže byť každý … v kom môžem objaviť vieru, zložiť svoju dôveru a nájsť istotu. Znovu mi tu napadá motto z obrázka: „Mojim najkrajším vynálezom“, hovorí Boh, „je mama“. Matka je plnosťou istoty a dokonalým útočišťom. V láske Matky sa zrkadlí láska Boha.

Ako kňaz som sa často stretával s ľuďmi, ktorých bolo treba zaopatriť sviatosťami a pri umieraní sprevádzať na ceste do večnosti. Ešte aj v takýchto chvíľach sa často stávalo, že zomierajúci, a to nielen mladí, ale aj starší ľudia – aj ženy čo samé boli matkami, v smrteľnej agónii vyslovovali slová ako domov, alebo mama. Toto boli časté podvedomé výrazy túžby po blízkosti, láske a istote. Celý náš život, až do posledného dychu sa teda snažíme znova a znova nájsť útočisko, pocit istoty a vrátiť sa do materského náručia.

Pri Matke Božej nachádzame pravý pokoj srdca i očisteného svedomia. Preto radi putujeme na jej zasvätené miesta, do jej svätýň. Tu naša duša dostane to, čo nikde inde nemožno zohnať – istotu, že všetko je v Božích rukách a že naša dobrá vôľa v spolupráci s Bohom dokáže spraviť veľké veci.

Celé stáročia nám to pripomína aj tento chrám, dnes povýšený na diecéznu mariánsku svätyňu. V Gaboltove, ako aj na iných pútnických miestach si Panna Mária našla cestu k veriacim cez svätý škapuliar. Oltár pre milostivý obraz Panny Márie Karmelskej tu v Gaboltove dalo postaviť Bratstvo svätého škapuliara, potvrdené roku 1706 jágerským biskupom Štefanom Telekessym. Vtedajší pápež Klement XI povolil udeliť gaboltovskému kostolu možnosť plnomocných odpustkov v čase konania každoročnej púte.

Táto novovyhlásená svätyňa bude odo dnes pozývať všetkých, ktorých sužuje vlastná hriešnosť, nedokonalosť, stres zo zháňania sa za zbytočnosťami a bude všetkým na širokom okolí už z diaľky pripomínať, že jedine Boh dáva ľudskému životu plnosť zmyslu. Obsah novodobých chrámov obchodu, chrámov vedy či biznisu sa ani zďaleka nevyrovná tomu, čo ukrývajú svätyne živého Boha. Náš národ a naša spoločnosť potrebuje takéto pripomienky Božej lásky a zmyslu ľudského života. Poučme sa aj z minulosti. Veď predsa všetky veľké kultúry zeme zanikli, akonáhle sa peniaze stali dôležitejšie ako náboženstvo, alebo egoistické Ja sa stalo silnejšie ako spoločenstvo a rodina. Táto svätyňa nám bude ešte hlasnejšie pripomínať: Láska na spôsob Božej lásky je kľúčom k vydarenému životu, je kľúčom k pokoju v srdci, v manželstve, v rodine i v spoločnosti a medzi národmi! Človek potrebuje okamihy a miesta vnútorného návratu a Božej blízkosti. Kto sa tu naplní pokojom a istotou, ten sa stane istotou – a tou pomyselnou „matkou“ pre iných.

Mária a táto jej svätyňa sú pre nás istotou, že nestratíme z očí cieľ života a cestu, ktorá k tomuto vznešenému cieľu vedie. Na spôsobe života našej Nebeskej Matky Márie vidíme cieľ nášho života. Na jej zodpovednom prístupe k životu vidíme aj cestu, ktorou môžeme tento cieľ dosiahnuť. Ona nás sama vedie a učí ako milovať, veriť, načúvať Bohu, bezpodmienečne mu dôverovať, spoľahnúť sa na Jeho sprevádzanie i ako nájsť istotu jedine v jej Synovi Ježišovi Kristovi.

AMEN