Zelený štvrtok – „Missa Chrismatis“

Katedrála v Košiciach 5. Apríla 2012

 

Milí spolubratia v biskupskej službe, Alojz a Stanislav, bratia kňazi, diakoni, rehoľníci, ctihodné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Schádzame sa z rôznych kútov našej arcidiecézy, pretože chceme spolu sláviť najhlbšie tajomstvá našej viery. A to, že sme dnes spolu, je výrazom toho, že jednoducho patríme k sebe, chceme sa držať pokope! Zvlášť kňazi pospolu zjednotení so svojimi biskupmi slávia dnes tajomstvo svojho povolania a pomazania samým Ježišom Kristom.

On – Boží Syn, nám totiž daroval kráľovskú dôstojnosť a urobil nás kňazmi pre službu Bohu a svojmu Otcovi, ako to zvýrazňuje dnešná Bohoslužba Slova vo verši zo Zjavenia apoštola Jána (Zjv 1, 6). Nie sú to slová pomazania, ktoré sme počuli v Lukášovom evanjeliu. Sú to slová, ktoré zvýrazňujú, čo to vlastne pomazanie znamená. Tieto slová nás uvádzajú do privilegovaného kontaktu s Bohom a chcú nám darovať spoluúčasť na Jeho sláve, ako to potvrdzuje už prorok Izaiáš: Vy sa však budete volať kňazmi Pána, služobníkmi nášho Boha vás budú nazývať (Iz 61, 6).

Tieto a mnohé ďalšie state Svätého Písma nám, drahí bratia, neustále pripomínajú veľkosť a nesmiernu hodnotu daru kňazstva, ktorým sme boli obdarení. Škoda, že je naša ľudská pamäť taká zábudlivá!

Tým, že zabúdame na dar, ktorý je v nás, často strácame v sebe príťažlivú silu motivácie, aby sa aj iní nechali osloviť Kristom k službe Bohu i ľuďom.

Preto je potrebné a doslova nevyhnutné zobúdzať v sebe pamäť i prvotnú horlivosť, aby vzácnosť daru nezovšednela a aby štýl nášho života nebránil nášmu svedomiu a ani jazyku ohlasovať evanjelium. Preto si dnes chceme obnoviť naše kňazské sľuby. Nevyhasnúť, ako nás k tomu nabádajú aj veľkí pápeži, znamená na druhej strane nenechať sa utopiť iba v činnosti a v aktivitách. Kto však zostane spätý s Ježišom, pôvodcom nášho kňazstva, ten sa nemusí báť že nenájde tú správnu mieru rozdávania sa v službe.

 

V tejto súvislosti sa úprimne skláňam pred každodennou pastoráciou, katechézou, vysluhovaním sviatostí a pred výkonom, ktorý ste podali v ostatných dňoch hlavne pri vysluhovaní sviatostí zmierenia a pri príprave na najdôležitejšie sviatky našej viery. Všetkým vám za to ďakujem!

Milí spolubratia! Ostatné tri roky sú doslova skúškou toho, nakoľko si vážime svoje kňazstvo a do akej miery ho žijeme či uskutočňujeme. Neplatí to len pre kňazov západnej Európy či Severnej Ameriky. My sme tiež súčasťou tejto jednej Katolíckej cirkvi. Ľudia dnešnej doby a rátame tu aj našich veriacich ľudí, sú k nám otvorenejší ako kedysi, ale sú aj náročnejší i kritickejší. Živo vnímajú to, či sa naše skutky zhodujú s tým, čo hlásame.

Čo všetko vyplávalo na povrch, aké zlyhania sa v radoch kňazov objavili! Pýtať sa: Ako je to možné?, je na mieste.

Popri všetkých výsadách a privilégiách, ktorými nás v dare kňazstva zahrnul Boh, nám zveril aj obrovský podiel spoluzodpovednosti za to, ako bude vyzerať obraz jeho Cirkvi pred týmto svetom a ako bude Jeho slovo prenikať srdcia i mysle ľudí. Znie to priam neuveriteľne, ale Boh sa aj napriek tomu podujal šíriť svoje kráľovstvo s nami – s hriešnymi a nedokonalými ľuďmi.

Ako teda osloviť dnešný svet? Ako sa priblížiť k našim ľuďom? Stratili sme mnohých. Dôvera voči Cirkvi klesla. Aj toto nech nás naplní väčšou pokorou. V poslednom sčítaní sa mnohí – skoro pol milióna ľudí – neprihlásilo k žiadnemu vierovyznaniu. Prečo sme pre toľkých ľudí nedôveryhodní?

Čo ich na nás odpudzuje? Štýl jednania, povýšeneckosť, povrchnosť či nedbalosť, alebo príliš veľa nechutného vyhrážania sa nevyslúžením sviatostí? Neraz je to práve hľadanie vlastného pohodlia a vlastného zabezpečenia, ktoré nás oberá o čas i chuť venovať sa službe iným. Sú to zlomové chvíle, ktoré prídu po rokoch služby, kedy sa z inokedy horlivého kňaza vydriape zvolanie: Nechcem sa strápňovať! Už mám toho dosť! A teraz bude po mojom! A práve vtedy nastáva chvíľa skúšky viery aj pre veriacich. Oni sa nás dnes už nepýtajú čo treba veriť, čo je napísané v katechizme!? Pýtajú sa: Čo veríš ty? Kde a aký je ten tvoj Boh? A pozorujú i čítajú z nášho života, akí sme úprimní.

Tri celoživotné úlohy vidím v kňazskom konaní, inak to ani v našej Košickej arcidiecéze zrejme nepôjde: úprimnosť, láska a služba.

Ježiš nás neustále učí ako sa približovať ľuďom, ktorí neustále potrebujú duchovnú pomoc – našu službu. Je to v podstate Jeho služba a Jeho misia. On nás pomazal a On nás aj posiela. So svojou mocou nám dáva predovšetkým splnomocnenie. On nás splnomocňuje. Nehrajme sa preto na spasiteľov vo vlastných farnostiach, neviažme ľudí iba na seba. Ježiš nechce aby sme ľuďom dávali pocítiť svoju moc. Preto nehovorí o prvých, ale o posledných miestach.

Je prirodzené, že ako ľudia sa cítime byť často ukrivdení a niekedy aj v tom, že sme na fare, na ktorej práve sme.

Alebo že sme v diecéze nedocenení či nevyužití, aj napriek tomu, že sme dosiahli vyšší akademický titul. Že sme možno neohodnotení ako vysokoškolsky vzdelaní ľudia, že robíme službu, ktorá je nezaplatená.

Uvedomujeme si však pri tom všetkom aj skutočnosť, ktorú opisuje sv. Pavol, že Kristus musel toto všetko vytrpieť, a až tak mohol vojsť do svojej slávy? V tomto postoji budeme neustále konfrontovaní so silou odhodlania vystúpiť s Kristom na Kalváriu a vo vernosti k Nemu ísť až do krajnosti. On nás predsa miloval až do krajnosti. Byť jeho kňazom znamená nechať sa ukrižovať s ním a celý život spájať s obetou a vo vášnivej láske i v horlivosti za svoj ľud nehľadať svoju vlastnú vôľu, ale vôľu Otca. Ináč nemôžeme žiť úprimne svoje poslanie.

Slávnosť posvätenia olejov nás môže vzájomne posilniť, aby sme viac dôverovali Jemu a aby sme tak na seba mohli vzťahovať slová žalmu: Našiel som svojho služobníka Dávida, pomazal som ho svojim svätým olejom. Pevne ho bude držať moja ruka a posilňovať moje rameno. S ním bude moja vernosť a milosť. (Ž 89, 21-22.25a)

Už len kvôli tomu, že sám Boh prisľúbil neustálu blízkosť svojmu pomazanému, je kňazská služba krásna. On je schopný rozšíriť naše zúžené srdcia a je to schopný urobiť vždy nanovo. Nič nie je stratené. Počas tých pár desaťročí mojej kňazskej služby som bol na mnohých oslavách kňazských jubileí. Mnohí spolubratia sa vtedy vyjadrili takto: Keby som sa mal znova rozhodnúť či sa mám stať kňazom, stal by som sa ním ešte raz! Neľutujem toto rozhodnutie, aj keď to bolo niekedy ťažké! Iní zase vraveli, že nejestvuje nič krajšie ako kňazská služba.

Tieto svedectvá potrebujeme počuť. Potrebujeme si ich my kňazi povedať medzi sebou navzájom. Povzbudiť sa a zdvihnúť jeden druhého, keď bude treba. Veď kto iný môže lepšie pochopiť kňaza, ak nie iba kňaz? Najhoršia by bola izolácia a nezáujem o bratov. Preto vás prosím i povzbudzujem k tomu, aby ste zachovali dobré zvyky, a vytvárali a hľadali medzi sebou, či už záujmové, modlitbové alebo voľnočasové dôvody na stretnutie. Uctite si jeden druhého, buďte k sebe štedrí, doprajte jeden druhému. Nech vás nespája prílišná nespokojnosť a prehnaná kritika, ale skôr nech je to odvaha poukázať na nedostatky a iniciatíva priniesť konštruktívne riešenia a to aj vo vzťahu k vedeniu. Buďme úprimní, ľudskí a ochotní! A to čo vyslovil prorok Izaiáš, nech platí aj o nás: Všetci čo ich uvidia, spoznajú ich, že sú pokolením, ktoré požehnal Pán! (Iz 61, 9b). Nech každý kto nás uvidí, spozná: Oni sú pokolením, ktoré požehnal Pán, pomazal ich olejom svojej spásy, posilnil svojim Duchom a naplnil svojou láskou.

Koľko energie bolo potrebnej a koľko slnka, aby mohli povstať oleje, ktoré dnes požehnáme i posvätíme!? A koľko Božej sily tieto oleje sprostredkujú katechumenom, birmovancom, kňazom a v neposlednom rade chorým a zomierajúcim v ich utrpení a slabosti!? Tu môžeme sami spoznať, koľko nových príležitostí nám aj v nastávajúcom období ponúkne samotný symbol oleja k tomu, aby sme sa presvedčili o tom, že služba kňaza je potrebná i užitočná, a že sa oplatí byť Kristovým kňazom.

Kiežby vás, milí bratia, naplnil Duch Svätý, aby ste túto svoju službu mohli celý život vykonávať v radosti a priniesli i sprítomnili ľuďom živého Krista, ako ho sprítomňovali apoštoli a pred 1150-timi rokmi aj naši vierozvestovia sv. Cyril a Metod. Tu v blízkosti relikvie jedného z nich nech sa nám srdcia zapália novým kňazským nadšením a ochotou živého svedectva. Spolu vzdávajme vďaky tomu, ktorý nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov a urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi, jemu sláva a vláda na veky vekov. AMEN