Celodiecézne rekolekcie

Košice – Seminárny kostol 24. októbra 2012

 

         Excelencia – monsignore Marini, spolubratia v biskupskej službe, bratia kňazi, diakoni, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Tak ako to už v úvode tejto našej slávnosti spomenul pán biskup Stanislav, chceme sa dnes v rámci našich celodiecéznych rekolekcií posilniť vo viere a v láske nielen voči sebe navzájom, ale aj voči dôstojnému sláveniu liturgie, ktorá najviac formuje našu kňazskú službu. Ustavičná obnova úcty a lásky voči liturgii nikdy nesmie prestať, pretože liturgia je tým najdôležitejším spojivom medzi človekom a živým Bohom. Toto si dnes chceme pripomenúť a pripojiť sa tak k iniciatíve Liturgickej komisie KBS. Práve liturgická reforma II. Vatikánskeho koncilu je témou, ktorá v týchto dňoch rezonuje na Celoslovenských liturgických dňoch.

Naša radosť je znásobená tým, že medzi nami je muž Cirkvi, ktorý dlhé roky sprevádzal blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. na mnohých cestách a mal možnosť sláviť spolu s ním Eucharistiu na nespočetných oltároch sveta. Náš milovaný prvý slovanský pápež nám vo svojej encyklike Ecclesia de Eucharistia zanechal úžasné osobné vyznanie. Napísal: Svätú omšu som mal možnosť slúžiť v kaplnkách postavených pri horských chodníkoch, na brehoch jazier a pobreží mora; celebroval som ju na oltároch vybudovaných na štadiónoch, na námestiach miest… Tento rozmanitý scenár mojich liturgických slávení mi pomáha silno zakúšať jeho univerzálny, ba povedal by som až kozmický charakter. Pretože Eucharistia, aj keď sa slávi na malom oltári dedinského kostola, sa v istom zmysle vždy slávi na oltári sveta. Toto je naozaj mystérium fidei – tajomstvo našej viery! (EE, 8)

Drahí bratia a sestry! Pri každej obnove a reforme rôznych činností v Cirkvi sa pýtame, ako tomu bolo na začiatku!? Chceme sa tak priblížiť prameňu a prvotnému úmyslu – doslova nájsť prvú príčinu a dôvody – prečo a ako sa to všetko začalo. Tak je to aj so slávením Eucharistie. Kde má toto tajomstvo svoj počiatok!?

Každé osobné tajomstvo človeka začína jeho narodením a príchodom na tento svet. Aj v mieste narodenia Jána Pavla vo Wadoviciach je na jeho rodnom dome napísané: Tu sa to všetko začalo! Jeden z našich kňazov, sedemdesiatnik, ktorý navštívil toto miesto narodenia pápeža, bol užasnutý nad týmto hlbokým a pravdivým výrokom. Začal sa preto zamýšľať nad začiatkom svojho kňazského povolania vo vlastnom živote a spomenul si na chvíľu, keď ako sedemročný chlapec spolu so svojimi rodičmi navštívil blízke pútnické miesto v Obišovciach a vydvihnutý rukami vlastného otca mohol prvý krát pobozkať milostivý obraz Panny Márie. Pri tejto spomienke potvrdil začiatok svojho povolania a zvolal: Tu sa to všetko začalo! Od tej chvíle pocítil v sebe túžbu byť kňazom.

Všetko má svoj začiatok a je tomu tak aj v prípade sláveného tajomstva Eucharistie, ktorá tvorí pevný základ našej kňazskej služby. Celé generácie kňazov ju začali spolu s Ježišom Kristom sláviť od chvíle, keď nám On sám cez svojich učeníkov pri Poslednej večeri v dôvere doslova prikázal: Toto robte na moju pamiatku! Tam sa to všetko začalo!!! A my sme v hlbokej viere odpovedali na Ježišovu výzvu a robíme tak až po dnešný deň.

Bez slávenia Eucharistie – koruny všetkých foriem liturgie – non possumus! – nemôžeme jestvovať ako kňazi, naša služba by stratila význam a zmysel. Preto nám má záležať na jej najdôstojnejšom slávení a na tom, aby sme vo vlastnom vnútri neboli zaťažení hriechom. Cvičiť sa v hlbokej viere v Ježišovu prítomnosť, byť verní v zachovaní spoločného a jednotného slávenia vždy v jednote s Cirkvou a neustále vyzývať aj svojich veriacich k aktívnej účasti na tomto slávení – to sú naše najaktuálnejšie úlohy, ktoré nám pripomenul II. Vatikánsky Koncil v konštitúcii Sacrosanctum concilium.

Tým, že Koncil začal témou liturgie, postavil sa do jasného svetla Božieho primátu – jeho absolútneho prvenstva. Liturgia je totiž účasťou Božieho ľudu na Božom diele. Sv. Otec Benedikt XVI. nám pripomína, že základnou úlohou liturgie je nasmerovanie k Bohu, aby tak mohla byť súčasťou Jeho diela. … Je to privilegované miesto stretnutia kresťanov s Bohom a s tým, ktorého On poslal, s Ježišom Kristom. … Sv. Otec tu apeluje hlavne na prepotrebný súlad medzi tým, čo vyslovujeme ústami a tým, čo nosíme v srdci. Preto je liturgia podľa neho školou úprimnej modlitby. (Vatikán, Generálna audiencia 26. septembra 2012)

Predovšetkým naše kňazské srdce má byť pri slávení Eucharistie nasmerované na Pána a má byť hlboko zjednotené s Ním. Táto vnútorná jednota sa potom prejaví aj navonok v prežívaní slávenia v jednote s vôľou Cirkvi. Aké je dôležité nič nepridať a ani nič neubrať – či už slovom, alebo gestom – zo spôsobu slávenia v úplnej vernosti samému Kristovi.

Nie sú to iba rubriky a usmernenia, ale predovšetkým pevná viera a dôvera Ježišovi a Jeho Cirkvi, ktoré nás drží vo vzájomnej a pevnej jednote. Prežívame Jubilejný Rok sv. Cyrila a Metoda, ktorí sa toľko modlili za našu jednotu vo viere a prežívame aj Rok viery. Ten je pre nás kňazov výzvou byť vzorom a povzbudením pre veriacich hlavne pri slávení liturgie. To je privilegované miesto, kde sa popri čítaní a ohlasovaní Božieho Slova jasne prejaví aj naša láska k živému Kristovi v Eucharistii. Povrchné a uponáhľané prežívanie liturgie nikoho z účastníkov nemôže povzbudiť vo viere.

Nám, ktorí predsedáme liturgii v spoločenstve veriacich bolo zverených veľa darov a úloh. Nie iba pre naše uzdravenie či obohatenie, ale pre službu iným. V tom sa skrýva veľká zodpovednosť. Ježiš nám to pripomína v dnešnom evanjeliu, keď hovorí: Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať! Počínajme si teda ako múdri a prezieraví sluhovia a správcovia Božích darov a tajomstiev! Ako každá Božia milosť aj toto posväcovanie človeka cez liturgiu je predovšetkým Boží dar, je to Jeho dar človeku. Preto si dajme záležať na tom, ako slávime a zapojme aj svojich veriacich do slávených tajomstiev.

Vo svojej posynodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum caritatis vymedzuje Svätý Otec Benedikt XVI. usmernenia a pravidlá, ktoré korigujú slobodu pri celebrovaní, aby sa nestala svojvôľou. Svätý Otec tu chce vniesť isté svetlo jednoty a úzko prepojiť dôstojnosť ľudského slávenia s Božou pravdou. Poukazuje tu na isté nebezpečenstvá, ktoré hrozia práve osobe celebranta, ktorý by si vo svojej svojvôli robil doslova čo chce. Treba tu prekonať každé rozdeľovanie medzi dôležitosťou celebranta a aktívnou účasťou veriacich. Správnym umením celebrovať sa vždy napomáha aktívnej účasti veriacich.

Rešpekt k liturgickým knihám, snaha o harmóniu, citlivosť k liturgickým odevom, predmetom a posvätným miestam – to je  zábezpekou zodpovedného slávenia. Znova si preto nájdime čas na preštudovanie smerníc  Rímskeho misála. Je treba venovať pozornosť slovu, konkrétne zrozumiteľnosti, artikulácii, spevu, snahe vylúčiť falošnosť. Je nevyhnutné využívať správne gestá, vyvarovať sa žoviálnosti – prestať rozprávať hlúpe vtipy počas sv. omše, vedieť si vážiť aj chvíle mlčania. Aj pohyby tela majú svoje miesto, majú svoj zmysel. Takisto aj liturgické farby. Túto symboliku potrebujeme, pretože nám odhaľuje hlboký zmysel toho čo slávime – sprítomňovaného Ježiša v Eucharistii a v iných sviatostiach.

Nemusí to byť práve ornát od vychýrenej zahraničnej firmy na výrobu paramentov, ktorý by urobil liturgiu dôstojnou. Sú to skôr snahy nepropagovať vlastnú osobu sláviaceho celebranta, ale sprítomňovanú osobu samotného Ježiša. Krása a vzácnosť materiálu majú byť iba prostriedkom, nie však cieľom. Všetko to má poukazovať na živého Boha, prítomného medzi nami.

V neposlednom rade je to liturgický spev, ktorý neodmysliteľne patrí k pravému umeniu celebrovať. Hudba a spev nemôžu viesť k nesústredenosti a roztržitosti. Nemôžu spôsobovať pocity nervozity, či odvádzať pozornosť od sláveného tajomstva viery. Nedá sa iba improvizovať, alebo zavádzať také hudobné žánre, ktoré nerešpektujú zmysel liturgie. Svätý Otec si aj naďalej praje, aby sa všemožne podporoval gregoriánsky spev, ktorý je rímskej liturgii vlastný.

Mnohým nestranným pozorovateľom by sa zdalo, že všetky tieto predpisy a liturgické normy vždy iba zotročujú a obmedzujú slobodu celebranta i zúčastneného Božieho ľudu. Opak je však pravdou. Sloboda sa buduje v zodpovednosti a táto sa po katolícky prejavuje v túžbe po jednote s celou Cirkvou. Táto jednota nás drží nad vodou, ona je našou záchranou.

Drahí bratia kňazi, kto slávi, či celebruje dôstojne a správne, ten poukazuje a sprítomňuje Toho, ktorý si zaslúži byť oslávený tým najkrajším a najdôstojnejším spôsobom. S ním sa všetko začalo – aj naša služba, On stál už pri zrode nášho povolania a On je Ten, ku ktorému sa chceme dostať vždy bližšie. Kiežby sa v tomto Roku viery začal formovať nový – úprimnejší vzťah k sláveným tajomstvám našej viery. Nech sa táto naša obnova stane povzbudením pre vieru našich veriacich! AMEN