Veľkonočný pondelok

Prešov – konkatedrála 9. apríla 2012

 

Milý pán dekan, bratia kňazi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

V ostatných piatich dňoch sme sa zastavovali nad dôležitými udalosťami našej spásy. Boli sme svedkami udalostí, ktoré – môžeme povedať – zmenili chod dejín. Boli sme svedkami Kristovho vykupiteľského diela. Prežívali sme s ním Poslednú večeru, sprevádzali sme ho na Krížovej ceste, uložili sme jeho telo do hrobu a následne potom sme sa stali svedkami jeho slávneho vzkriesenia.

Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť? (Lk 24, 26) – pýtal sa vzkriesený Ježiš učeníkov kráčajúcich do Emauz. Oživil im pamäť a pripomenul im, že všetko to trápenie muselo prísť. Takto si Ježiš osobne formoval šíriteľov svojej radostnej zvesti. Aj vtedy keď išli nábožné ženy pomazať Ježišovo mŕtve telo do hrobu, Boh ich získava pre svojho Syna silným zážitkom. Oslovili ich anjeli a spýtali sa ich: Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych.

Toto je svedectvo tých, ktorí sa so Zmŕtvychvstalým osobne stretli. My sme tiež uveril ich svedectvu. A táto pravda o Kristovom zmŕtvychvstaní je základnou pravdou našej viery. Nemôžeme sa zastaviť a skončiť pri Veľkopiatkových udalostiach. My, ako veriaci ľudia už nemôžeme zostať stáť pri pohľade na smrť, my už uvažujeme nad tým, čo ďalej! Kristus, keď vstal z mŕtvych, ukázal nám, čo ďalej!

Ľudia, ktorí uverili v Krista už vedia, že smrť nemá posledné slovo v ich živote. Oplatí sa žiť! Že tie krásne pocity otcovstva, materstva, priateľstva či lásky, nemôžu skončiť len niekde na cintoríne – v hrobe. Musí to mať svoje pokračovanie, ináč by to nemalo zmysel.

Preto ľudia, ktorí uverili v Zmŕtvychvstalého Božieho Syna, snažili sa usporiadať celý svoj život podľa jeho výziev. Lebo verili, lebo mali nádej! Ak prišlo potom niečo, nejaká ideológia, čo im chcela túto nádej zobrať, mali problém opustiť svoju vieru a hovorili ako prví kresťania Sine Christum, non possumus!

Podobne rozmýšľalo veľa veriacich ľudí: Nie majetok, nie sláva! A keď im siahli na to jediné podstatné v ich živote, prečo sa ešte oplatilo žiť, keď im siahli na vieru, ktorá dávala ich ťažkému životu útechu – bez Krista si to už nijako nevedeli predstaviť!

Aj v našich životných príbehoch prežívame čosi podobné. Vôbec preto nezáleží na tom, ako dlho žijeme, ale na tom, ako napĺňame svoj život. Nezáleží na tom, či sa nám vyhne utrpenie, ale na tom, či ho vieme prijať, keď predsa príde. Nezáleží na tom, kedy zomrieme, ale na tom, či sme pripravení stretnúť sa kedykoľvek s Bohom. Toto povedomie nás oslobodzuje od úzkosti a strachu.

 

Slová dnešnej liturgie k nám hovoria silnou a jasnou rečou! Ježiš žije, bol vzkriesený a je prítomný medzi nami! Prežívame tak ako kedysi učeníci jedinečnú atmosféru radosti a vnímame akési zvláštne svetlo z Kristovho vzkriesenia.

Dnes tu už nie je miesto k tomu, aby sme si dokazovali, že Ježiš skutočne vstal a že hrob je prázdny. My – tu – vo viere prežívame, skutočnosť, že Boh existuje, je Bohom života a živých, stojí za svojimi prísľubmi, je mocnejší ako utrpenie, bezprávie, násilie i smrť! On má posledné slovo, on je Pánom života a smrti!

         Ten prázdny hrob aj ako objektívny fakt sám osebe ešte nič neznamená! To je potrebné zdôrazniť, pretože my kresťania niekedy túžime dokazovať Ježišovo vzkriesenie nejakým nezvratným dôkazom. No musíme pripomenúť, že aj Mária Magdaléna uvidela prázdny hrob a to ju ešte nepohlo k viere! Objektívne dôkazy vieru nevyvolajú! Ak by vtedy bolo možné urobiť fotografie prázdneho Ježišovho hrobu, iste by to vyvolalo senzáciu! Ale možno nikomu by sa nestali základom viery!

K zrodu viery je nutné osobné oslovenie! Na základe osobného oslovenia Ježišom Kristom, prišli ste dnes aj vy, hnaní silným presvedčením, že on je Boh a že žije!

 

A to je cesta pre nás – veriacich! Nehľadajme dôkazy, nechcime vidieť prázdny hrob, ale hľadajme živého Pána, ktorý je tu medzi nami. Jeho láska nás napĺňa radosťou a šťastím práve teraz. Preto odkaz Veľkej noci znie: Ja som prvý a posledný, živý! Bol som mŕtvy, ale teraz žijem  naveky!

 

Každý človek jedného dňa spozná, že všetky geniálne objavy ľudstva, všetko, čo ľudia vytvorili, úžasné udalosti dejín, človeku, ktorý stojí pred bránou smrti nič nemôžu dať. Tu o večnom osude človeka rozhoduje už iba smrť a zmŕtvychvstanie Krista.

Rakúsky teológ a emeritný biskup v Insbrucku Reinhold Stecher v jednej svojej meditácii napísal:

„Keď som pri Kristovom hrobe, pripadám si ako keby som sedel na veľkej konečnej stanici. Ako by sa tu zo všetkých kútov sveta a dôb, zo všetkých epoch a národov zbiehali trate a cesty, po ktorých putuje ľudské utrpenie, ľudská bieda, ľudská vina, po ktorých kráča smrť a krv … v nekonečných šedivých zástupoch. Všetko stojí pred týmto hrobom. Pred týmto kameňom sa zastavujú všetky vzdychy, je tu koniec všetkému. Za týmto kameňom, ku ktorému každý nakoniec doputuje, je už iný svet.“

Kristov hrob je skutočne konečnou stanicou, kam všetko musí doputovať. A je prázdny. Pretože sa tu nikto nezastaví, len prestúpi do nového sveta.

Preto my kresťania, keď slávime sviatok sviatkov, keď sa radujeme zo slávneho Kristovho zmŕtvychvstania, oslavujeme i svoj vlastný nový život. Je to niečo, k čomu sme boli pozvaní Bohom, čo sa nám stalo tým najlepším dedičstvom.

Buď za to Bohu chvála, česť a vďaka. Nech naše srdce nikdy neprestane znieť oslavou Zmŕtvychvstalého, ktorý dáva nášmu životu zmysel i cieľ!  AMEN