Ukončenie akademického roka – Te Deum

Ružomberok 9. mája 2012

 

Magnificencie, Spektability, páni profesori, docenti, predstavitelia cirkevného a verejného života, milí študenti, bratia a sestry!

Stojíme dnes na prahu ukončenia ďalšieho Bohom požehnaného akademického roka a chceme mu za všetky Jeho dobrodenia spoločne vzdávať vďaky. Na otázku, či sa nám zúročilo všetko to úsilie a námaha a či sa oplatilo byť vytrvalým a trpezlivým študentom i pedagógom, dostávame odpoveď hneď v prvom čítaní dnešnej liturgie. Tu vidíme, že za úspechom v riešeniach životných otázok a otázok viery, sú vždy pevné rozhodnutia a pevná vôľa vydať sa na cestu hľadania. Pavol a Barnabáš sa rozhodli, že so spornými otázkami pôjdu k apoštolom a starším do Jeruzalema (Sk 15, 1-6). Tam našli vytúžené riešenie.

V slovách žalmu sa nám pripomína, že k ľudskému úsiliu študovať, hľadať vysvetlenia a usmernenia, sa má pripojiť aj požehnanie zhora. Preto žalmista volá a spieva: S radosťou pôjdeme do domu Pánovho! (Ž 122) Ten, kto sa v živote učí hľadať skutočne múdre a praktické odpovede, nezabudne nasmerovať svoje kroky na životných cestách aj do Božieho domu. Sú to chvíle strávené v prítomnosti Boha, z Neho čerpáme silu, nádej, vieru i schopnosť milovať a On nám takto dodáva istotu.

Všetko nové, a týka sa to aj nových objavov a nových skúseností, všetko to prináša radosť, ale aj istý stres a tak trochu aj strach. Prirodzene, najlepšie sa cítime na tých svojich – vychodených a známych chodníkoch. Máme svoje spôsoby, svoje kontakty a svojich ľudí, a preto každá nová situácia vnáša do nášho života istý nepokoj a vyrušenie. Vieme sa ale rýchlo adaptovať – prispôsobiť sa novým výzvam. No, to isté dokážu aj iné živé tvory. Zvedavosť a živý záujem o neustále nové veci, prekonávanie neistoty, je vlastné nielen ľuďom.

Rakúsky zoológ a ornitológ Konrad Lorenz, ktorý sa preslávil svojimi experimentmi a pozorovaniami ohľadom správania sa zvierat, rozprával o divej husi, ktorú si doslova adoptoval na pár rokov. Z divej husi sa stala domáca – doslova a do písmena. Žila v dome, s jeho rodinou. Stala sa jeho domácim miláčikom a zakrátko si zvykla na nový priestor i na ľudí. Keďže sa miestom jej nočného odpočinku stala profesorova izba, musela sa naučiť prekonávať dlhé tmavé schodisko vedúce na horné poschodie. Na konci schodiska bolo okno. K tomuto oknu sa hus vždy ponáhľala keď prekonávala schody a našla si v ňom orientačný bod. Vždy sa pri ňom zastavila, poobzerala sa a až takto trafila do vnútra izby. Lorenz to vysvetľoval tým, že zvieratá sa boja tmavých priestorov a majú tendenciu ísť za svetlom, boja sa toho čo je neznáme a snažia sa to rýchlo ovládnuť. Preto ten stres a napätie. Skľudnenie prináša ustavičné opakovanie a oboznamovanie sa s neznámym.

To isté prežíva aj človek. Predovšetkým vy, čo ste sem prišli na jeseň ako noví, tiež ste potrebovali istý čas na to, aby ste si zvykli, na priestory, na systém, na profesorov, na nových ľudí. Dnes, na konci školského roka – po dvoch semestroch, si už spokojne môžete povedať, že už máte niečo za sebou. Je však dôležité nájsť si ten pevný orientačný bod, miesto svetla a pokoja, prítomnosť Boha, ktorý oživuje hlas svedomia a dodáva istotu vo všetkých neistotách. Je nevyhnutné mať na ceste štúdia i na ceste života svetlé okno, ktorého jasné svetlo pomáha pri orientácii smerom k večnosti.

Boh nám dáva niečo, čím prevyšujeme všetky ostatné živé tvory na tejto zemi – a totiž – schopnosť rozoznávať dobro od zla. Zhodnotiť skutky, postoje, slová a myšlienky a zaujať voči nim stanovisko. Bolo by to málo, zostať len pri informáciách, ktoré tu môžete získať v hojnosti. Len informovanosť nestačí. Je potrebné formovať seba i svoje postoje k Božiemu hlasu vo svedomí.

Univerzita je miestom zdravo zvedavých ľudí. Zvedavosť po informáciách buduje akademické spoločenstvo. Zvedavosť je ľudská. Etnológovia a psychológovia ju nazývajú motiváciou výskumu a zárukou napredovania. No to, čo nás ako ľudí vyznačuje, nie je len zvedavosť, ale práve ten príznačný hlas svedomia. Slová, ktoré potvrdzujú túto pravdu o nás, sa nachádzajú v prastarom texte knihy Genezis, kde Boh reaguje na hriech prvých ľudí: Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. (Gn 3, 22)

Poznať dobro i zlo, vedieť ich rozlíšiť a žiť dobrý život, postaviť sa na stranu dobra, poznať súvislosti, nové svety, dimenzie ľudského ducha – to je múdrosť, ku ktorej sa treba neustále navzájom formovať. Tu je miesto, na ktorom sa preberajú témy verejných debát, názory na život i hodnoty. Odtiaľto majú vychádzať rozumné impulzy k budovaniu spoločnosti i Cirkvi.

Z kresťanského pohľadu je rozhodujúci prínos tejto univerzity práve v tom, že naša zvedavosť a smäd po informáciách prispieva k  dobrému a hodnotnému životu v súlade s Božími výzvami. V tomto zmysle má byť naša univerzita školou pravej ľudskosti, ktorá sa získava v úzkom spojení človeka s Bohom. Na Katolíckej univerzite by sa mala odovzdávať múdrosť pre večnosť: jednoducho, mala by sa tu posilňovať viera študentov i pedagógov, a vzájomne by sa mali nabádať k tomu, aby nežili v otroctve hriechu, ale hľadali Kristovu slobodu.

Je to línia, ktorá narážala a naráža zo strany spoločnosti vždy na určitý stupeň odporu. Sme svedkami, ako sa rýchlo menia štruktúry štátu a ako sa niekedy vyostruje aj postoj k našim katolíckym školám. Mnohokrát sú vnímané len ako trpené a nevyhnutné zlo a často aj ako školy druhej triedy, ktoré si nezaslúžia podporu zo strany štátu. Odhliadnuc od dosahovaných výsledkov v didaktickom procese, je do pléna často hádzaná otázka: Čo viac môže dať žiakom katolícka škola v porovnaní s ostatnými?

A práve táto otázka by sa mala stať základom úvah o poslaní a význame našej Katolíckej univerzity. To spomínané viac, by sa malo odzrkadliť nielen vo vedomostiach našich študentov – v ich informovaní, ale predovšetkým v štýle a spôsobe ich života – teda v ich formovaní. Svet a jeho inštitúcie väčšinou odmietli kritériá kresťanskej viery, podľa ktorých by sa dali určiť aspoň základné pravidlá a princípy. A preto by na našej Katolíckej univerzite mala dominovať práve opačná ponuka. Ponuka hodnôt, ktoré prezentoval a ponúkal sám Ježiš Kristus. Veľmi pekne to vyjadruje patrón katolíckych škôl sv. Ján Krstiteľ de la Salle: Prvým príkladom je Kristus – učiteľ – a všetci, ktorí túto pravdu učia sa pridružujú k tomuto učeniu! Úprimne veriaci pedagóg sa preto bude vždy snažiť upevňovať vzťah medzi žiakom a najväčším učiteľom – Kristom.

V takomto úzkom napojení na pravý vinič – na Ježiša Krista, zostaneme zelenými a úrodnými ratolesťami. Iba takto naplno zvládneme úlohy, ktoré sme od Boha v tomto svete dostali. Bez neho nemôžeme urobiť nič dobré. V tomto sme na ňom úplne závislí.

Preto slová našej vďačnosti smerujú ponajprv Jemu – nášmu Pánovi a Bohu za ochranu, sprevádzanie a pomoc v tomto končiacom sa akademickom roku. Tento rok bol obdobím, v ktorom sme inštalovali dvoch dekanov, uskutočnila sa aj voľba rektora na nové štvorročné obdobie. Vďačnosť vyjadrujem aj vedeniu univerzity a fakúlt, taktiež Akademickému senátu, Vedeckej rade a všetkým zamestnancom univerzity, ktorí svojou statočnou a vernou prácou prispievajú k nerušenému chodu a fungovaniu školy.

Osobitne ďakujem aj kňazom, ktorí sa venovali duchovnej formácii študentov v UPC-éčku a učili ich načúvať Božiemu hlasu, rozlišovať to podstatné od vedľajšieho v rámci formácie svedomia.

Dnešné slávnostné Te Deum nech je zvolaním chvály a vďaky nás veriacich ľudí. V živote budeme vždy hľadať nové odpovede na neustále nové výzvy. Novým cestám a novým spôsobom sa nevyhneme. Nech nás to ale nenapĺňa zbytočným stresom či strachom, pretože v Kristovom svetle a v Jeho slove máme vždy pevný bod istoty. V ňom samom môžeme nájsť životodarnú miazgu a živú vodu, aby sme mali dostatok sily i odhodlania, vydať sa na cestu hľadania, usilovného štúdia i dobrého života. AMEN