Sv. omša za život

Košice – Kráľovnej Pokoja 2. novembra 2012

 

Milí bratia kňazi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

V dnešný deň spomienky na všetkých zosnulých upriamujeme našu pozornosť na večnosť. A keď hovoríme o večnosti, nezostávame stáť pri smrti. Teda aj dnešnou spomienkou na mŕtvych oslavujeme život a nie smrť. Naše kroky vedú na cintoríny, kde hľadáme hroby našich blízkych, pretože nás s nimi spája nezlomné puto spolupatričnosti a lásky aj po ich odchode z tohto sveta.

Aj pri tejto svätej omši chceme vyzdvihnúť veľkú hodnotu daru života, ktorý sme dostali od Boha. Uvedomujeme si, že život smrťou nekončí, a že všetky vzťahy lásky, otcovstva, materstva či priateľstva, nemôžu skončiť smrťou milovanej osoby, a že to musí mať kdesi svoje pokračovanie, ináč by to nemalo zmysel. Život človeka, ktorý sa raz vo chvíli počatia začne odvíjať už pod srdcom matky, nezačína sa narodením a nekončí smrťou, ale pokračuje v inej podobe a forme v blízkosti Boha, od ktorého vzišiel.

Život človeka ako Boží dar sa neodmysliteľne odvíja vo vzťahoch. A hoci si prajeme, aby naše vzťahy boli vždy úprimné a prinášali radosť i posilu vo všetkých dňoch nášho života, predsa sa stáva, že našim medziľudským vzťahom niečo chýba. Najviac nás to zamrzí po smrti osoby, ktorej sme azda ublížili, alebo sme sa k nej nesprávali vždy s láskou, alebo sme jej nestihli prejaviť vďačnosť. Vtedy máme výčitky svedomia. Niekedy si až po smrti blízkeho človeka uvedomíme, že sme niečo zanedbali a cítime, že je už neskoro.

V dnešnej dobe, zdá sa, že všeobecne málo investujeme do našich vzťahov. Vzťahy sa stávajú skôr tovarom. Na internete sú dokonca upútavky a reklamné výzvy na hľadanie vždy nových vzťahov pre slobodných. Tieto ponuky sú príťažlivé a sebavedomo vyhlasujú: Každý vzťah dnes vzniká cez internet! V takýchto ponukách sa ľudia stávajú akoby tovarom. Keď už nie je čerstvý, ideme do supermarketu a kúpime si nový. Neuvedomujeme si pritom, že iba dlhodobé vzťahy budované na osobnej blízkosti, dôvere, úprimnosti a zodpovednosti môžu trvať až za hrob. Iba vzťahy, v ktorých sa láska nekupuje, ani nevyrába na objednávku, naopak daruje sa, hoci s obetou vlastného pohodlia, vlastných plánov, kariéry i života, iba také vzťahy nás môžu posunúť bližšie k Bohu a k večnosti.

Dnes sme tu aj preto, aby sme spolu prosili Boha za toľkých zranených a sklamaných vo svojich medziľudských vzťahoch. A zároveň chceme prosiť o zahojenie všetkých rán na srdci i na duši, aby mohli nájsť potrebné sily k novému začiatku v rodinách, v súrodeneckých vzťahoch i v manželstvách.

Jednou z najväčších bolestí nad rozbitým vzťahom je výčitka svedomia pochádzajúca z nenaplneného vzťahu matky a jej dieťatka, ktoré sa nemohlo narodiť. Je to silná ozvena v mysli matky. Ozýva sa nielen pri umelom, ale aj pri spontánnom potrate. Až v osemdesiatich percentách prípadov, môžu tieto výčitky prerásť do depresie a do takzvaného Postabortívneho syndrómu.

Ide o náročný psychologický a traumatizujúci zážitok a hoci by sme sa pri tejto téme chceli vyhnúť emóciám, city a pocity, najmä ženy, potom manžela, a aj celej rodiny tento jav nevyhnutne sprevádzajú. V prípade spontánneho potratu sa tieto ťažké stavy prekonávajú ľahšie, pretože úmysel láskavého prijatia počatého dieťatka bol jasný. Horšie je to už v prípadoch, kedy sa žena sama rozhodne pre tento hrozný skutok. Najprv si možno nechce pripustiť že urobila niečo zlé a vyhovára sa na komplikované okolnosti, či na niekoho iného z rodiny. Keď si svoje počínanie po čase uvedomí, ale predsa si to ešte nechce pripustiť, vedome sa vyhýba všetkému, čo by jej mohlo pripomenúť jej odhodené dieťa. Bráni sa tak pohľadu na akúkoľvek knihu, časopis, obchodné výklady s detským oblečením, program v televízii, kde je vidieť radosť rodičov zo svojich malých detí. Takto trpiaca žena sa vyhýba všetkému čo by ju viedlo k spomienke na potrat, ktorý podstúpila vedome.

Lekári a zdravotníci, ktorí pri nejakej komplikácii odporúčajú potrat, väčšinou stručnými slovami uisťujú, že to nemôže mať žiadne somatické a ani psychologické vedľajšie účinky. Určite nespomínajú možnosť nastúpenia dlhodobej a ťažkej traumy. Tvária sa, akoby sa pri odstránení plodu nič nestalo a uisťujú ženu, že sa ani nič zvláštne diať nebude. Je to nezodpovedný postoj lekára, ktorý si vždy musí uvedomiť, že človek je komplexná jednota tela a duše – je to psychosomatická jednota. Keď je zranená duša, prejavuje sa to aj na tele a naopak, keď trpí telo, ubíja to aj dušu.

Jedinú možnú terapiu pre zranenú dušu, ktorá cíti, že pochybila vo vzťahu k inej ľudskej bytosti – dokonca vo vzťahu k vlastnému dieťatku – k odmietnutému Božiemu daru – jedinú útechu a úľavu môže takáto ubolená duša pocítiť iba vtedy, ak sa vráti k Bohu s pokornou dôverou a prosbou o prepáčenie i pomoc. Priznať si chybu a oľutovať ju s predsavzatím rozprávať všetkým o neblahých dôsledkoch nezodpovedného rozhodnutia zbaviť sa vlastného počatého dieťatka, to cesta k žiadanému pokoju.

Starostlivosť o ženy po potrate patrí preto do rúk odborníkov, ktorí by mi mali poskytnúť adekvátnu podporu nielen čo sa týka ich fyzického stavu. Zlepšiť bolestivú situáciu môžu aj rozhovory s duchovnými osobami, dobre pripravená spoveď, správny postoj a podpora zo strany členov rodiny, úprimná spoločná modlitba na úmysel odpustenia i hľadania pokoja blízko pri Ježišovi Kristovi, ktorý premohol každú formu smrti a zjavil nám nádej, že s našimi drahými sa raz stretneme v Božom kráľovstve, kde nám On pripravil miesto.

Iba takto možno utíšiť bolesť duše i svedomia, ktoré vyvoláva pocity viny pri spomienke na nenaplnené vzťahy – a to aj v ohľade na všetkých zosnulých príbuzných a priateľov. Zmierenie s Bohom je prvým predpokladom k pokoju v srdci i vo vzťahoch. V Božom Synovi, ktorý nám odhalil lásku vzťahov v rámci Najsvätejšej Trojice, chceme sa aj my vydať na cestu a práve v Roku viery vydať svedectvo nebojácneho postoja za pravdu o Bohu i o našom živote. Náš hlas za život je svedectvom našej viery v Ježiša Krista, ktorý sám o sebe hovorí v dnešnom evanjeliu: Ja som cesta, pravda a život!

Iba v Ježišovom svetle, na Jeho ceste a v Jeho láske sa zranené duše môžu znova dočkať vytúženého pokoja a istoty odpustenia. Spomienka na všetkých verných zosnulých nás uisťuje v presvedčení, že sme jednou veľkou Božou rodinou, a že spolupatričnosť medzi živými a zosnulými sa najkrajšie odzrkadľuje v jednote s Bohom. Ak nás ťaží niečo z minulosti voči niektorému z našich príbuzných zosnulých, či už to boli starí rodičia, alebo počaté deti, prosme milosrdného Boha o odpustenie a snažme sa o nápravu a ak treba aj výstrahu iným pred nenaplnenými vzťahmi, ktoré často pokazilo naše vlastné sebectvo.

Nech sa Panna Mária – Kráľovná Pokoja – prihovára za nás i za všetkých, ktorí už opustili tento svet. A aj keď sme sa s nimi nestihli rozlúčiť, alebo sme počas života neboli ochotní prijať ich, neváhajme sa priblížiť k Bohu, lebo iba On nám môže darovať radosť zmierenia i vytúžený pokoj. AMEN