Spomienka na zosnulých biskupov a kňazov

Košice – Katedrála 2. novembra 2013

 

Excelencie – bratia v biskupskej službe – Alojz a Stanislav, bratia kňazi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Počas života sme si tak trochu už aj zvykli na to, že vždy niečo strácame. Zväčša sú to rôzne predmety a veci bežnej každodennosti. Avšak stratiť môžeme i prácu, postavenie, rešpekt, či vnútorný pokoj, alebo aj zdravie. Stratiť sa dá všetko čo vlastníme, ba dokonca i všetko to čím sme. Je to strata seba samého, keď sa človek už sám v sebe nevyzná, keď stráca i nádej, pocit domova, alebo milované osoby, ktoré boli zmyslom jeho bytia. Na konci života, a to je nám všetkým jasné v absolútnej istote, stratíme i vlastný pozemský život.

Aj napriek takýmto prirodzeným zákonitostiam ľudského života, v ktorom je strata každodenne prítomná v rôznych podobách, musíme konštatovať, že všetky straty sa v živote človeka dejú mimo jeho vôle, dokonca proti jeho vlastnej vôli. My predsa nechceme strácať! V tomto sú ale prírodné zákonitosti voči nám bezcitné, nemajú zľutovanie. Hlavne fakt, že milovaný človek už nie je medzi nami, to nás bolí.

Každý z nás by si prial, aby nikdy nič nemusel v živote stratiť. Veď je vždy príjemnejšie niečo nájsť, získať, dostať či vyhrať! Ale navzdory tomu všetkému, sú ľudia, ktorí v živote stratili všetko, a predsa sa nezrútili, nestratili nádej, neprestali veriť. Kresťanská viera vo večný život im pomohla zlomiť silu straty a dokonca i silu smrti. Viera v Krista, ktorý premohol smrť, sa stala pre mnohých silou v zápase so všetkými životnými stratami. A tak stratiť život v spojení s Ježišom, už pre nich neznamená koniec, ale isté víťazstvo.

Sv. Pavol apoštol to definoval jednoducho a jasne: Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk! (Flp 1, 21). A preto, ako spomína sv. Ambróz: S ním zomrime, aby sme s ním žili! Pokračuje: Netreba žialiť nad smrťou, ani netreba pred smrťou utekať, keď ňou Boží syn nepohrdol a nezutekal pred ňou! Smrť sa s Kristom stáva výhrou, zdanlivá strata sa mení na istý zisk!

Získať večný život, dostať ho od Boha do daru, ako prejav jeho lásky a milosrdenstva, to by sme asi ako veriaci ľudia priali asi najviac. A chceli by sme tiež, aby vo večnosti boli aj naši príbuzní, priatelia a známi, lebo myšlienka na večnosť sa nezaobíde bez tých, ktorých sme počas života mali radi. Preto sa v deň spomienky na našich zosnulých modlime predovšetkým za duše tých, čo sú ešte stále v stave očisťovania, aby mohli bež škvrny vojsť do svetla Božej slávy. Včera sme sa zamýšľali nad tým, aké to môže byť v nebi, kde sú pri Bohu všetci oslávení svätí. Dnes uvažujeme viac o tom, aké to môže byť v očistci, keďže si sami uvedomujme vlastnú nehodnosť predstúpiť bezprostredne a bez akejkoľvek prípravy pred božiu tvár.

Veľmi konkrétne nám predstavu o očistci priblížil Svätý otec Benedikt XVI., keď na jednej zo svojich generálnych audiencií (12.1.2011) priblížil život a dielo svätej Kataríny Janovskej, veľkej mystičky z konca stredoveku. Nazval ju teologičkou očistca, pretože mnohým teológom poopravila predstavy o očistci, ktorý sa dovtedy chápal iba ako miesto veľkého utrpenia. Katarína spoznáva, ako duše v očistci prežívajú dva stavy:

Na jednej strane ochotne nesú svoje bolestné utrpenie; áno, dokonca sa im zdá, že im cezeň Boh preukazuje veľké milosrdenstvo v porovnaní s tým, čo by si zaslúžili, a nechcú sa zriecť ani kúska utrpenia, lebo jasne spoznávajú, že si ho spravodlivo zaslúžia. Na druhej strane duše v očistci prežívajú Božiu lásku, ktorá sa do nich vlieva a poskytuje im pokoj: Tak prežívajú duše očisťované v očistci súčasne najväčšiu spokojnosť a najväčšie utrpenie; bez tohto, žeby jedno rušilo druhé.

Teda nie plamene ohňa, ale plamene Božej lásky očisťujú dušu od hrdze hriechu. Očisťovanie teda vychádza z lásky. Zároveň Boh duši ukazuje aj to, aká prekážka sa v nej ešte nachádza… Duša spoznáva, že je ešte zadržiavaná a nemôže uvidieť Božie svetlo… Práve poznanie všetkých týchto vecí plodí to bolestné súženie, ktorým duše v očistci trpia. Boh ale ustavične priťahuje dušu k sebe a stále viac ju zapaľuje a nepoľavuje v tom, pokým ju neprivedie k pôvodnej čírej čistote, v akej bola stvorená.

Drahí bratia a sestry, keď pri tomto pohľade viery, veríme, že modlitba pomáha živým ľuďom, prečo by sme sa nemali modliť i za zosnulých!? Život je jeden, alebo ako hovorí evanjelista: Boh nie je Bohom mŕtvych, ale Bohom živých! (Lk 20, 38) Láska, ktorú vyjadruje naša modlitba, má predsa pôvod v Božej láske, ktorou sú očisťované i duše v očistci. Preto naša láskyplná modlitba za zosnulých nemôže byť márna! Naša láska k našim drahým zosnulým pohýna Božiu lásku k ešte väčšiemu milosrdenstvu. Keby totiž láska mala moc iba na zemi, a po smrti drahých by už voči nim nemala žiadnu moc, bolo by to popretie slov Svätého písma a skúsenosti Cirkvi, že láska je silnejšia ako smrť. Veď Ježiš práve vo svojej láske k ľudstvu premohol smrť.

Zdá sa, že my žijúci, máme určitú zodpovednosť za tých, ktorí už zomreli a ktorí za svojho života buď poriadne nevedeli, alebo nechceli nasledovať Boha. Mnohí umierali plní svojho sebectva, nenávisti a nevyriešených pozemských konfliktov. Najskôr vtedy zostávajú nejako zviazaní s touto zemou. Ako kresťania máme skoro až povinnosť žiadať odpustenie ich hriechov a pochybení, aby mohli nájsť cestu k Bohu.

Pri dnešnej svätej omši myslím zvlášť na zosnulých členov našej veľkej duchovnej rodiny – na všetkých zosnulých biskupov a kňazov našej košickej arcidiecézy, ktorí sa počas svojho života na zemi snažili približovať veriacim Božie kráľovstvo. Zosnulých košických biskupov je dvanásť. Z nich siedmi sú pochovaní tu v našej katedrále. Zosnulí kňazi, ktorí tu žili a pracovali od založenia košickej diecézy v roku 1804, by počtom iste prekročili číslo 1600. Dnes sa za nich modlime, aby, ak ich ešte niečo ťaží, mohli byť oslobodení a prijatí do slávy. A ak sú už pri Bohu, nech sa za nás prihovárajú!

Za všetkých našich zosnulých otcov viery spomeniem teraz iba jedného. Totiž zosnulý košický biskup Augustín Fischer Colbrie, na ktorého si v najbližších dňoch budeme spomínať pri 150.-tom výročí jeho narodenia, vyjadril vo svojich dušičkových meditáciách veľmi peknú myšlienku: My môžeme pomáhať dušiam v očistci. Táto náuka Cirkvi sa zhoduje s Božou dobrotou… Ak pomáhame dušiam v očistci, konáme tak aj skutok vďačnosti. Medzi tými, ktorí sú v očistci, sú azda aj naši známi, rodičia, súrodenci, príbuzní. Ak im pomáhame, konáme skutok vďačnosti. Teda, pomáhajme dušiam! … Pomáhajme konkrétnymi spôsobmi: obetou sv. omše, odpustkami a modlitbou sv. ruženca. Panna Mária miluje duše v očistci. Duše v očistci sú deťmi Panny Márie. Ak im pomáhame, Mária sa odvďačí.

Keď si teda dnes spomíname na našich zosnulých biskupov a kňazov, prejavujeme tiež veľkú vďačnosť, predovšetkým Bohu za dar ich povolania a pôsobenia a tiež sme vďační za ich prácu i obety v prospech celej našej arcidiecézy. Mnohí z nich sa obetovali nasadením vlastného života v čase vojen i počas nedávneho krutého prenasledovania zo strany komunizmu. Mnohí z nich so slzami v očiach sledovali rozvrat Cirkvi i úpadok počtu veriacich, s bolesťou reagovali na nedostatok viery vo vtedajšej spoločnosti. Napriek tomu neprestali pracovať a obetovať sa. Boli ako zrnko pšenice, ktoré nakoniec padlo do zeme a odumrelo. V zemi však nezostali, lebo ich skutky mali ďalekosiahle dôsledky – až za ich hrob – až podnes. Ich úsilie nezostalo bez odozvy, s pôsobením Božej milosti dosiahli po smrti ešte viac ako za svojho života. Oslovili viacerých, aby ich v kňazskej službe nasledovali.

Ježiš sa v dnešnom evanjeliu prihovára k nám cez takýto obraz – Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. (Jn 12, 24) Boh daroval našej arcidiecéze kvalitné osivo, vynikajúce zrná, ktoré priniesli bohatú úrodu. Slová viery, ktoré vyslovili, nezostali bez odozvy, radosť, ktorú šírili bola doslova nákazlivá. Nádej, úsilie, požehnanie, odpustenie a dobro najsvätejšej Kristovej obety, ktorú prinášali počas života – nič z toho sa nestratilo. Vďaka nim sme našli a objavili veľký dar viery a silnej nádeje. Ich život s Kristom a ich odchod z tohto sveta sa tak stal ziskom a svedectvom pre nás všetkých čo sme prevzali štafetu viery po nich. Aj keď sa možno zdá, že činorodá viera je dnes znovu na ústupe, predsa zrná povolaní zasiate do našej rodnej hrudy, vždy znovu vyklíčia a prinesú úrodu v pravý čas.

Zrnko v zemi síce odumrie, ale viera a nádej, ktorú sme v sebe nosili počas života, môže zakvitnúť v živote tých, čo zostanú po nás. Nežiť iba pre seba a nezomierať iba pre seba! Zomrieť s Kristom je ziskom nielen pre mňa, ale i pre iných. Lebo život na zemi je neustálou prípravou na smrť: zanechať a rozdať všetko a nechať nakoniec naplno zakvitnúť vieru, nádej a lásku vo večnosti i v tých, ktorých necháme na tejto zemi – toto je najkvalitnejšia duchovná úroda.

Drahí bratia a sestry, stratiť svoj život na zemi v službe Evanjelia, znamená získať s Ježišom večnosť. Tu zreteľne vidno, že sú i pozitívne straty. Stratiť prekážky na ceste k Bohu, znamená poriadne si ich uvedomiť a dovoliť Bohu, aby nám ich pomohol odstrániť. Strata hriechu vytvára nový život v Bohu. Preto azda to jediné, čo by sme mali ako veriaci ľudia počas života stratiť, je hriech – toto sa však proti našej slobodnej vôli neudeje. Hriech totiž nemožno z duše iba tak stratiť. Od hriechu môžeme byť jedine oslobodení. Modliť sa k Bohu za seba, za iných živých a modliť sa aj za zosnulých, aby nás Boh oslobodil od hriechu, má preto veľký význam. Vyjadrujeme tým solidaritu nás žijúcich i našu solidaritu so zosnulými. Tá napomáha odpusteniu a Ježiš nás povzbudzuje, aby sme zaujali práve tento postoj – byť tu pre seba navzájom, a v úplnej jednote s tými, ktorí nás predišli do večnosti. AMEN