50. výročie úmrtia košického biskupa Jozefa Čárskeho

Košice – katedrála 12. marca 2012

 

Drahí bratia v biskupskej službe, Alojz a Stanislav, milí seminárni predstavení, drahí bratia v kňazskej a diakonskej službe, bratia a sestry tu v katedrále, ako aj pri rozhlasových prijímačoch Rádia Lumen!

Neviem v čom to je, ale pri pohľade na naše dejiny sa dá konštatovať, že v našej slovenskej mentalite sme boli vždy veľmi kritickí k vlastným hrdinom a velikánom. A nie je to iba naša vlastnosť. Podobne sa v minulosti správali aj iné národy. Božie slovo nám v prvom čítaní tiež predostiera podobnú nedôverčivosť izraelského ľudu voči vlastným domácim prorokom, keď bol za proroka Elizea kvôli tejto neviere uzdravený iba jeden jediný malomocný, aj to len cudzinec Náman zo Sýrie.

Azda aj to dnešné evanjelium prezrádza niečo z tej našej ľudskej nedôverčivosti voči našim vlastným. Zobrazuje samého Ježiša, ktorého jeho vlastní rodáci neprijali a nechceli pochopiť. Vtedy vyslovil tie známe slová: Veru, hovorím vám, ani jeden prorok nie je vítaný vo svojej otčine (Lk 4, 24).

K takýmto prorokom vo svojom čase patril aj košický biskup Jozef Čársky. Práve včera uplynulo 50 rokov od jeho odchodu na večnosť. V dobe, v ktorej žil a pôsobil, nezažil veľa úcty a vďačnosti. Bol akousi trstinou zmietanou vo víchre búrlivých dejinných zmien. Poznal pomery bývalej rakúsko-uhorskej monarchie, tvrdú politiku národnostného útlaku, hrôzy prvej svetovej vojny i situáciu v novovzniknutej ČSR. Zažil aj to, čo dokáže spôsobiť tlak tohto štátu voči menšinám. Hneď nato prežil obdobie národného socializmu, druhú svetovú vojnu, a aj totalitný systém komunizmu. Boli to rýchle a bolestné zmeny. Všetky tieto mocenské vplyvy sa na jeho osobe doslova vyzúrili a dali mu pocítiť svoju silu vo forme hrozieb, opovrhovania, osočovania a výsmechu.

Jozef Čársky sa narodil 9. mája 1886 v západoslovenskej obci Gbely. Keďže už v detstve prejavoval veľkú šikovnosť a bol nadaným žiakom, po štúdiách na Gymnáziu v Skalici, v Bratislave a v Ostrihome, bol ako bohoslovec poslaný na štúdiá do viedenského Pázmanea. Bol národne uvedomelým študentom a na svoj slovenský pôvod bol hrdý. Práve kvôli láske k svojej vlasti bol zo seminára vo Viedni vylúčený. Oporu našiel u košického biskupa Augustína Frischera-Colbrieho. A tu začala jeho cesta na východ.

Ako košický seminarista dokončil svoje štúdiá v Innsbrucku. Ako novokňaz bol otvorený k všetkým, bez ohľadu na ich národnostnú príslušnosť. Začínal v maďarskej farnosti v Monoku, potom prišiel do Košíc, kde mu bola zverená pastorácia nemecky hovoriacich veriacich. Neskôr mu do opatery pridali aj jeho rodných – Slovákov. Svoje prvé roky farára strávil na Šariši v Širokom. V tomto období už vyučoval v Kňazskom seminári ako profesor morálnej a pastorálnej teológie.

Pápež Pius XI. ho 30. marca 1925 vymenoval za apoštolského administrátora rožňavskej diecézy. 14. júna v tom istom roku prijal biskupskú vysviacku. Jeho biskupským heslom sa stala veta: Veni querere, quod perierat – Prišiel som hľadať, čo sa stratilo! V intenciách tohto hesla sa skutočne celý život snažil v Cirkvi zachraňovať to, čo sa mocnosti tohto sveta pokúšali zničiť a udupať. V Rožňave dlho nezotrval, pretože hneď po smrti biskupa Fischera-Colbrieho ho pápež ešte toho istého roku vymenoval za košického apoštolského administrátora. Neloboval, ani sa nesnažil ovplyvniť svoje menovanie do Košíc. Zaviedla ho sem sama Božia prozreteľnosť.

Košice boli tak ako vtedy, tak aj dnes, diecézou veľmi rôznorodou a to konfesne i národnostne. Biskup Čársky však nezaprel svoje katolícke srdce a bol ústretový voči všetkým národnostiam bez rozdielu. Ako cieľ svojej činnosti si vytýčil úsilie privádzať veriacich bližšie k Bohu, ku Kristovi a k Cirkvi. Preto azda najhorlivejšie bojoval za cirkevné školy. Bránil ich pred útokmi tých, ktorí boli práve pri moci a snažili sa odstrániť akýkoľvek možný vplyv Cirkvi. Zdôrazňoval, že v tomto zápase sa katolíci nemôžu iba nečinne prizerať. Pri rôznych príležitostiach aj sám poukazoval na diskriminačný postoj štátu voči cirkevným školám. Biskup Jozef povzbudzoval kňazov k tomu, aby sa venovali mládeži, lebo ako napísal: Ak sa kňaz nechopí vedenia mládeže, chopia sa jej iní a povedú ju v duchu protikresťanskom.

Obdobie druhej svetovej vojny bolo pre neho veľmi ťažké. Bola to doslova jeho krížová cesta plná príkorí a poníženia. Stal sa terčom útokov zo strany extrémistov vtedajšej maďarskej vlády. Nezutekal, a aj keď sa bál, predsa vytrval a až po rozhodnutí pápeža opustil Košice a na jeseň v roku 1939 sa presunul do Prešova. Z Košíc odchádzal pokojne, nevyhrážal sa, ani nezlorečil. Veriacim, ktorých opúšťal, odporúčal, aby s poslušnosťou prijali nového biskupa, ktorý mal prísť do Košíc. Prešov ako metropola Šariša sa tak v tomto vojnovom období stal jeho dočasným sídelným mestom. Tu sa stal administrátorom neokupovaných častí troch diecéz: košickej, rožňavskej a satmárskej. Ani v Prešove však nemal na ružiach ustlané. Znepáčil sa aj nemeckému fašistickému režimu, keď vo svojich príhovoroch kritizoval mocenské záujmy Nemecka. V čase genocídy a likvidácie Židov na území Slovenského štátu zaujal negatívny a kritický postoj k týmto zverstvám a na Apoštolskej nunciatúre v Bratislave žiadal, aby zakročili pred slovenskou vládou v prospech Židov, čo sa aj stalo v podobe dvoch intervencií.

Po skončení vojny v januári 1945 sa Jozef Čársky mohol znova vrátiť do Košíc. Návrat však z rozvahy neunáhlil. Aj vtedy čakal na rozhodnutie Ríma. Do Košíc sa vrátil až 26. augusta 1946. Tu sa ale odohrala scéna ďalšieho zastavenia jeho krížovej cesty. Prenasledovanie zo strany komunistického režimu mu zasadilo nový úder. Aj napriek tomu zostal verný Cirkvi a láska k nástupcovi apoštola Petra v ňom nevyhasla.

Vo všetkých neistotách a v časoch mocenských bojov, v ktorých sa Košice zmietali, hľadal istotu jedine vo vernosti pápežovi a Cirkvi. V čase keď sa začali rušiť semináre, kňazi i biskupi sa dostali do väzenia a sila prenasledovania ničila ľudské životy, biskup Jozef Čársky videl, že radikálnym postojom odporu voči štátnej moci nič nezmôže, a že situácia sa ešte viac skomplikuje. Cítil veľkú bezmocnosť ako to sám opisuje. Likvidácia Cirkvi bola na dennom poriadku – aj cez mŕtvoly. V tejto ťažkej situácii chcel zachrániť to, čo sa dá a to aj za cenu vlastnej diskreditácie. Hľadal spôsob ako môže Cirkev prežiť v tých hrozných podmienkach. Všemožne sa snažil o oslobodenie svojich väznených bratov biskupov.

Okrem vonkajších prenasledovaní zažil aj veľa neverných postojov zvnútra – z radov vlastných kňazov. Košické presbytérium sa tak ako vo všetkých komunistických krajinách rozdelilo v pohľade na vernosť voči Rímu. Keď predstavitelia štátnej moci zistili, že biskup Čársky spolupracuje s vládou iba pro forma, a že v skutočnosti aj naďalej viac poslúcha pápeža ako vládu, rozhodli sa, že mierové schôdze kňazov Košického biskupstva už nebudú viesť kňazi, ktorí podľahli vplyvu Čárskeho. Snažili sa ho izolovať od jeho kňazov.

V závere by sme mohli povedať, že biskup Jozef Čársky bol biskupom v najťažších časoch minulého storočia. Každý vládnuci režim si doňho doslova kopol, bez ohľadu nato, či sa to dialo v záujme monarchie, alebo v intenciách Maďarského či Slovenského štátu resp. Nemecka, alebo v záujme vládnucej strany vtedajšieho Československa.

Jeho lásku k Cirkvi nezlomila žiadna z týchto diktatúr. Svoju Cirkev nezaprel a s pocitom zodpovednosti za jej ďalšie smerovanie sa chcel v Ríme zúčastniť na otvorení II. Vatikánskeho koncilu. Tohto okamihu sa ale nedožil, namiesto do Večného mesta, odišiel na večnosť 11. marca 1962. Včera to bolo presne 50 rokov, čo sa po životnom putovaní stretol so svojim Pánom. Popri všetkých pánoch, ktorí mu dávali pocítiť svoju moc v každom čase, biskup Jozef Čársky ostal verný iba jednému jedinému pánovi svojho srdca i svedomia – Ježišovi Kristovi. Iba v ňom videl košický biskup svojho skutočného Pána. Iba Kristus mu bol prameňom sily a vnútornej slobody, aj vo chvíľach, keď bola jeho vonkajšia sloboda ubíjaná a potláčaná.

Drahí bratia a sestry! Biskup Jozef Čársky si zaslúži našu spomienku i vďačnosť. My sa nechceme podobať nevďačníkom z evanjelia, ktorí si nectia svojich rodákov a majú tendenciu nimi iba opovrhovať. Naopak, dnes vyjadrujeme vďaku hrdinovi, ktorý prepojil západ nášho Slovenska, kde sa narodil, s východom, kde pracoval i zomrel. Hľadal to, čo sa stratilo, udržal to, čo sa malo rozpadnúť, vytrval vo vernosti, o ktorú ho chceli pripraviť.

Je pochovaný tu v našej katedrále. O to užšie sa s ním teraz zjednocujeme v predsavzatí prosiť Boha o silu vytrvať v našich skúškach a priniesť svedectvo vernosti tak ako on. Chválime dnes Boha za to, že nám v ťažkých časoch dal takého verného biskupa – správcu a pastiera duší a zároveň prosíme, aby sa ovocie jeho obety vo všetkých formách poníženia a prenasledovania, stalo aj pre nás povzbudením k vytrvalej vernosti voči Ježišovi Kristovi. AMEN