Mons. Bernard Bober – homília – pohreb biskupa Mons. Františka Tondru

Spišská Kapitula – katedrála 10. mája 2012

 

Eminencie – otcovia kardináli, excelencie – otec apoštolský nuncius, otcovia arcibiskupi a biskupi, zástupcovia rehoľných spoločenstiev a sekulárnych inštitútov, seminaristi, predstavitelia cirkevných spoločenstiev rôznych vierovyznaní, zástupcovia štátnej správy a samosprávy, drahá smútiaca rodina, príbuzní a priatelia, drahí bratia a sestry v Kristovi!

 

Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce.

Kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas (Jn 10, 11.4).

Obraz Ježiša Krista, Dobrého pastiera, je dôverne známy a blízky každému veriacemu a zvlášť nám kňazom a biskupom. Je vyjadrením nášho vzájomného vzťahu s Ježišom Kristom a jeho nežnej starostlivosti o nás. Dôverne nás pozná, ako to vyjadril žalmista: „Vie o mne všetko; vie, či sedím a či stojím. Zďaleka vníma moje myšlienky. Všetky moje cesty sú mu známe. Veď ma utkal v živote mojej matky“ (Ž 139, 1-3.13).

Je pastierom, ktorý nás „vodí po správnych chodníkoch, verný svojmu menu“ (Ž 23, 3). „Ukazuje cestu hriešnikom. Pokorných vedie k správnemu konaniu a tichých poúča o svojich cestách“ (Ž 25, 8-9).

V ruke má pastiersku palicu, ktorá býva na konci ohnutá, keby potreboval ovcu uchytiť a tak ju uchrániť pred nebezpečenstvom. Ale ešte častejšie ju používa na to, aby ňou odohnal nebezpečných záškodníkov a dravcov a tak chránil svoje ovce. Preto je táto pastierska palica veľkou útechou pre plaché, bezbranné, ale pastierovi dôverujúce ovce. Dobrý pastier nám ukazuje, čo máme robiť, aby sme nepremárnili svoj život. „Nasledovať Ho – znamená nachádzať správnu cestu, aby náš život mal zmysel a aby sme jedného dňa mohli povedať: „Áno, žiť bolo dobre“ (Benedikt XVI.).

Zhromaždení dnes v spišskej katedrále v smútku i v kresťanskej nádeji na rozlúčke s otcom biskupom Františkom môžeme položiť otázku, či jestvuje priliehavejší obraz alebo výstižnejšie slová Svätého písma pre túto chvíľu, než sú slová o Dobrom pastierovi?

Nášho zosnulého Františka si Ježiš Kristus povolal do služby, aby ako kňaz kráčal v jeho šľapajach a slúžil jeho ovciam v Cirkvi. „Pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem. Neboj sa, ja som s tebou“ (Jer 1, 7-8).

Tohto roku sme 1. júla chceli osláviť jeho zlaté jubileum kňazstva. Pred päťdesiatimi rokmi v Bratislave pri vysviacke dal Kristovi na jeho výzvu k nasledovaniu odpoveď svojho srdca „chcem“. Ako kňaz vo farnostiach v Levoči, Hnilci, Zázrivej, Tvrdošíne a znova v Levoči sa usiloval byť pre veriacich živým obrazom a sprítomnením Dobrého pastiera. Počúval Ježišov hlas, nechal sa ním viesť, dal mu seba samého, aby sa cez neho Ježiš staral o zverených.

Levoča so svojou mariánskou horou sa pre neho stala miestom ešte plnšieho poznania poslušnosti, s akou Panna Mária odpovedala na Božiu výzvu. V Levoči prijal rozhodnutie Svätého Otca Jána Pavla II., ktorý ho menoval za spišského biskupa.

Mnohí z nás sme 9. septembra 1989 boli tu v katedrále sv. Martina prítomní na jeho biskupskom svätení. V tom čase to bolo nielen pre Spišskú diecézu, ale pre celé Slovensko „skutočné ranné svitanie nad Tatrami v očakávaní plného denného svetla, na ktoré už nebolo treba dlho čakať“.

Keď prevzal pastiersku zodpovednosť za Spišskú diecézu, z jeho srdca vyšli slová, ktoré odrážali levočskú mariánsku školu, a ktoré sa stali jeho biskupským heslom: „Oboedientia – opus Spiritus Santi“ – „Poslušnosť – dielo Ducha Svätého“.

Takto kráčal na čele zverenej diecézy dvadsaťdva rokov stále s obrazom Ježiša Krista – Dobrého pastiera, aby sám bol dobrým pastierom. Mal rád svoju diecézu a mal rád svojich kňazov. Výsledkom jeho plného apoštolského nasadenia je dnes teologický inštitút, kňazský seminár v Spišskej Kapitule a zriadenie cirkevných škôl. Podobne ako jeho predchodca, Boží sluha biskup Ján Vojtaššák, u ktorého charita predstavovala jednu z popredných priorít, podporoval vznik a rozvoj Spišskej katolíckej charity a pre kňazov na odpočinku Dom sv. Jána Bosca.

Zostávame mu povďační aj za jeho podiel pri založení Katolíckej univerzity v Ružomberku, Katolíckeho biblického diela vo Svite, katecheticko-pedagogického centra a osobitne za uskutočnenie apoštolskej púte Svätého Otca Jána Pavla II. k Levočskej Panne Márii 3. júla 1995.

Posledné obdobie jeho služby ako diecézneho biskupa bolo úzko späté s diecéznou synodou. Chcel ňou ešte viac stmeliť diecéznu rodinu, uprostred ktorej badať bohaté ovocie Ducha. To počiatočné brieždenie nad Tatrami naplno vystriedal jas Kristovho svetla. V tomto kontexte otec biskup František pre nás žijúcich a pre budúce generácie zanechal jasné synodálne posolstvo: Prijať Svetlo národov, odovzdávať radosť a nádej.

Aký to vzácny duchovný dar, dedičstvo, odkaz pre veriacich ale aj pre hľadajúcich či pochybujúcich; pre vás, pre ktorých bol otcom biskupom, ale aj pre nás, pre ktorých bol bratom a priateľom.

Otca biskupa Františka sme poznali aj ako profesora morálnej teológie a ešte viac ako morálnu autoritu usilujúcu sa, aby hlas Kristovho Evanjelia pretváral všetky oblasti. V jednom zo svojich pastierskych listov to vyslovil zreteľne a jednoducho slovami: „Celý morálny život je prejavom lásky k Bohu“ (1.01.2009).

Neohrozene vždy stál na strane ľudského života a ohlasoval, že život je dobrý. Tu sú jeho slová: „Ľudský život je Boží dar a v Božích očiach má nesmiernu hodnotu. Tento Boží pohľad musí byť aj našim pohľadom. Človek nemá právo rozhodovať o svojom živote, ani o živote iných“ (1.01.2009).

Vždy bránil mravnosť a dôstojnosť ľudskej osoby, jej práva vrátane garancie výhrady vo svedomí. Pripomínal, že nedeľa je dňom Božej oslavy a nie nákupov a práce, a že základom rodinného spoločenstva je usporiadaný manželský vzťah. Jeho angažovanosť v oblasti bioetiky si všimla a pri ukončení jeho aktívnej služby aj ocenila Pápežská rada pre pastoráciu v zdravotníctve.

Vždy bol priamy, jednoduchý, otvorený, rozvážny i odvážny. Dokázal vo svojej službe spojiť vedeckú odbornosť s pastoračnou starostlivosťou, otcovskú zodpovednosť za svoju diecézu s otvoreným záujmom o celkové dianie na Slovensku. Všetky tieto jeho kvality boli základom toho, že sme v ňom mali výnimočnú osobnosť a váženého duchovného vodcu, biskupa a opravdivého pastiera duší, ktorý žil tajomstvo Božej sebadarujúcej lásky v každodennej starostlivosti o Boží ľud.

Jeho nábožnosť bola zakorenená v úprimnej modlitbe a v osobitnej úcte k Panne Márii. Osobitnou črtou jeho duchovného života a vlastnej identity, ako nám to prezrádza biskupské heslo, bola poslušnosť – vnútorná poslušnosť voči Bohu, voči požiadavkám Evanjelia, voči svedomiu a mravnému zákonu. Tým sa prirodzene zaradil medzi vzácnych svedkov tajomstva poslušnosti.

Okrem toho, že na svojom biskupskom odeve nosil kríž, ďalší – ten ľudský, kríž choroby, dlhé roky niesol so sebou v tichosti a takmer nepozorovane, hrdinsky vo vedomí, že „čas nás všetkých nesie bližšie k večnosti. Je na nás, aby sme hlbšie prežívali Božiu blízkosť, Božiu lásku, ktorá nás sprevádza. Hlboká viera vo večný život nám dáva aj pevnú nádej, že ho dosiahneme“ (por. 1.01.2009).

Dnes sme svedkami, že otec biskup František túto večnosť dosiahol. Podľa príkladu Dobrého pastiera svojou službou, obetavosťou a osobným utrpením kládol život za zverených. V celom svojom živote počúval hlas Božského Majstra a sám bol jeho počuteľným hlasom v dnešnom svete.

Za toto všetko sa mu chceme poďakovať dnešnými pohrebnými obradmi, sv. omšou a našimi modlitbami, ktorými prosíme milosrdného Pána Boha, aby ho odmenil za to ľudské, otcovské, bratské a priateľské, čím pre nás bol, a za všetko dobré, čo pre nás urobil. Jeho odchod do večnosti je pre nás bolestnou stratou, ktorú prirodzene tak ľudsky sprevádza smútok a žiaľ. Preto som rád, že sme sa tu zišli v takomto počte: najbližšia rodina a príbuzní, bratia v biskupskej službe, kňazi, seminaristi, rehoľníci a rehoľné sestry, známi, veriaci z jednotlivých farností, zástupcovia spoločenského života. Sme tu spolu, aby sme smútili, zaspomínali, poďakovali sa zosnulému otcovi biskupovi a predovšetkým sa poďakovali Pánu Bohu za dar a milosť, že sme mohli spolu s ním kráčať úsek životnej cesty. Sme tu tiež preto, aby sme sa povzbudili príkladom jeho života a svedectvom viery.

Nech táto chvíľa je pre každého z nás mocným ubezpečením, že „tým, čo veria v Boha, sa život neodníma iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach“. To je naše presvedčenie, naša viera a nádej.

Otec biskup František začal jeden zo svojich pastierskych listov slovami:

Každý začiatok má svoje kúzlo. Napĺňa nás očakávaním“.

Taký bol začiatok jeho života pred 76 rokmi a začiatok jeho kňazstva pred 50 rokmi. Začiatok jeho biskupskej služby pred 23 rokmi bol charakterizovaný čarom svitania nad Tatrami a očakávaním celého Slovenska.

Som presvedčený, že jeho vstup do večnosti je tiež spojený s tajomným prekvapením z toho, čo si tu na zemi nedokážeme predstaviť. Je spojený aj s najväčším očakávaním, v ktorom Božie svetlo osvetlí celú jeho bytosť a Kristov pohľad prenikne do jeho srdca. A potom Kristus vynesie rozsudok.

Preto v pokore a úpenlivo prosíme Dobrého pastiera o milosť a milosrdenstvo, aby sa zľutoval a zosnulému biskupovi Františkovi umožnil bývať v dome Pánovom.

Svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji. Amen.