Národný pochod za život

Košice – Katedrála 22. septembra 2013

 

Milí bratia v kňazskej a diakonskej službe, rehoľné sestry, seminaristi, bratia a sestry v Kristovi!

Náš Boh je Bohom života a Bohom živých. Preto človek, stvorený na jeho obraz a podobu, má žiť, teraz v časnosti, potom vo večnosti. Boh chce, aby človek žil. Tento Boží zámer však ľudia zranení hriechom prestali rešpektovať už na začiatku a začali sa na tejto našej zemi navzájom zabíjať. Zabíjanie ľudí je samo v sebe zlé. Vždy znova odsudzujeme zabíjanie vo vojnách a konfliktoch, najnovšie v Sýrii. Koľko ľudí tam bolo zbytočne a nezmyselne zabitých!?

Nie vždy sú príčinou zabíjania ľudí vojnové konflikty. V poslednej dobe sa ako na páse ku všetkým zverstvám proti životu i ľudskosti, pridalo vo veľkom i zabíjanie detí, nenarodených i narodených, ale tiež starých a chorých ľudí. Toto počínanie vlastné i našej spoločnosti sa stavia proti poriadku stvorenia, proti človeku, proti životu i proti Bohu samotnému.

Kresťanská viera nám hovorí, že Boh je Trojica osôb, pretože Boh je láska. A láska nemôže jestvovať iba sama pre seba. Preto Boh povedal pri stvorení človeka: Nie je dobré, aby bol človek sám (Gn 2, 18). A tak stvoril človeka v dvojici, ako muža a ženu. V tom bola človeku zakódovaná Božia vôľa pre odovzdávanie a vzmáhanie ľudského života na zemi – aby nové ľudské bytosti prichádzali na tento svet v láskyplnom zjednotení muža a ženy. Iba takto z dvoch ľudí budú traja, štyria a viacerí. Toto je stvoriteľský princíp nášho Boha, ináč to nefunguje – určite nie ľudským spôsobom.

Je to poriadok, ktorý nikto z ľudí nevynašiel, ani nevymyslel, ani sme sa na ňom nijako nedohodli pred mnohými tisícročiami. Ten princíp tu platil už pred nami. My žijeme vďaka nemu. Rešpektovať a prijať ho, znamená garantovať ľudstvu požehnané trvanie a prežitie v tomto svete. Avšak tam, kde sa tento Boží poriadok a princíp života neguje a obchádza, tam je vidieť výsledok a následky v podobe vymierajúcich národov, v strate záujmu o manželstvo a rodinu. K takýmto národom, bohužiaľ, patrí aj náš slovenský národ. Je zreteľne vidieť, že neberieme život vážne natoľko, aby sa konečne raz a navždy prestalo s pohŕdaním voči životu nenarodených i umierajúcich. Kedy si konečne celkovo ako národ uvedomíme, že sme ľuďmi od počatia, až po prirodzenú smrť!?

Je dôležité, aby to bolo čím viac mladých ľudí, čo prinesú nové svetlo našej spoločnosti poznačenej necitlivosťou voči pravde o Bohu a človeku. Spojte svoje hlasy, zapojte sa do rôznych aktivít na záchranu počatých detí, urobte si predsavzatie modliť sa istý čas za deti pod srdcom ich matky, predovšetkým za tie, ktoré sú v priamom ohrození a sú odsúdené na nemilosť, neprijatie a násilný potrat. Nech je to zároveň vaša modlitba za matky, ktoré sú často pod hrozným tlakom či už vlastného strachu, alebo obáv pred výčitkami zo strany príbuzných a priateľov, a ktoré sa tak stávajú viac obeťami ako iniciátorkami zabitia dieťaťa. Modlite sa, a veľa sa modlite práve na tieto úmysly, aby týchto hľadajúcich ľudí sám Boh pohol v ich necitlivom svedomí, aby im otvoril a obmäkčil skamenelé srdcia.

Matka Tereza raz adresovala takýto odkaz všetkým ženám, ktoré argumentovali, že nemôžu priviesť ďalšie dieťa do chudobných pomerov, aby vraj zbytočne netrpelo. Hovorí: To je skutočná chudoba, keď sa rozhodneš, že dieťa musí zomrieť, aby si si mohla žiť ako chceš. Drahí moji, hovorme o týchto veciach, rozširujme pri debatách túto pravdu o počatých deťoch. Rozhodnime sa pre konkrétnu pomoc odvrhnutým ženám a matkám v núdzi. Nech všetci zainteresovaní pochopia, že dieťa nie je ohrozením, ale požehnaním pre ich vlastné životy.

Zaujala ma jedna myšlienka z krížovej cesty, ktorú sa modlili malí z UPC-čka pri výstupe na košickú Kalváriu vo Veľkom týždni tohto roku. Bola tam prosba za všetkých rodičov, ktorí rozhodujú o osude svojho nenarodeného dieťaťa, aby nezabúdali na to, že aj pri ich vlastnom počatí v nich Boh nezmazateľne odtlačil svoju tvár. Život je Božím darom a Boh nám ho v úplnej dôvere kladie do našich rúk a to nie iba náš vlastný život, ale aj životy tých, ktorí sa nevedia brániť vlastnými rukami či slovami. Osvojme si spoluzodpovednosť za život každej ľudskej bytosti! Ozvime sa v boji za úplnosť ľudského bytia.

Nádherne nám to vysvetľuje Svätý otec František vo svojom postoji k potratom. Robí to vo svetle encykliky Evangelium vitae – Evanjelium života, ktorú nám predstavil blahoslavený pápež Ján Pavol II. Už ako kardinál Bergoglio prízvukoval terajší Svätý Otec František nevyhnutnosť chrániť život človeka od počatia až po prirodzenú smrť. Medzi iným sa k tejto téme veľmi trefne vyjadril v septembri minulého roka. Povedal: Potrat nie je riešením, musíme počúvať, podporovať a chápať, aby sme zachránili dva životy: po prvé – rešpektovať tú najmenšiu a najbezbrannejšiu ľudskú bytosť, podniknúť kroky, ktoré jej zachránia život a umožnia jej narodenie – a po druhé – byť kreatívni, aby sme pomohli pri jej ďalšom rozvoji.

         Vidíme, že v tomto vyjadrení o záchrane dvoch životov, má terajší Sv. otec na mysli záchranu jedného a toho istého ľudského života. Avšak prízvukuje potrebu jeho rešpektu a ochrany pred narodením a potom žiada jeho všemožnú podporu a rozvoj aj po narodení. Akoby nám tým dával najavo, že podľa parafrázovaného princípu zo Svätého Písma sa máme o jedno snažiť a to druhé nezanedbávať (Mt 23, 23).

Nemôžeme teda zanedbávať život a výchovu detí v rodine. Rodina, ktorú tvorí muž ako otec, žena ako mama a ich deti – takáto rodina je nenahraditeľná. Jej význam pre jednotlivca i pre národ je nepopierateľný. Tí však, ktorí si potrebujú vždy niečo dokazovať, nazývajú spolužitie rovnakého pohlavia tiež rodinou, využívajú dokonca i deti na to, aby mohli byť aj navonok zrovnoprávňovaní pred ostatnou časťou spoločnosti. Z detí si robia predmet svojho práva. Kto však zaistí právo deťom, aby mohli vyrastať v rodine s otcom a mamou? A kto ochráni práva skutočných rodičov na výchovu svojich detí? Dieťa potrebuje otca i mamu – vzor muža i ženy. Darmo k sebe osoby rovnakého pohlavia cítia náklonnosť, priazeň, či dokonca to nazývajú láskou. Bude to vždy iba nejaký egoizmus vo dvojici, neotvorený pre odovzdávanie života. Bude to skôr o privatizovaní našich detí, keď im to nebodaj naši zákonodarcovia umožnia.

Drahí bratia a sestry! Boží stvoriteľský poriadok nemožno pozbaviť platnosti obyčajnými rozhodnutiami v parlamente. Podobnými dohodami ho nemožno ani uviesť do platnosti. On totiž platí nezávisle od parlamentov! Buď je rešpektovaný, alebo odmietaný. Nezávisle od toho, platí pre každého, lebo každý k svojmu celkovému vyzrievaniu potrebuje otca a mamu. To sú skutočnosti, ktoré nepotrebujú byť dokazované. Ale musíme ich vždy pripomínať, lebo sa potichu, nepozorovane a úmyselne prekrývajú čímsi novým. Je to nový lacný náter a pokus o premaľbu Božieho obrazu v človekovi.

Keď dnes spájame svoje hlasy i kroky a štartujeme tu v Košiciach prvý Národný pochod za život, dávame najavo našu nespokojnosť s doterajším stavom i úmyslami v našej spoločnosti. Viac ako zmena potrebnej legislatívy v podobe zákonov, ktoré by viac chránili ľudský život a prirodzenú rodinu, nám leží na srdci zmena myslenia a svedomia našich ľudí. K citlivosti svedomia voči najzraniteľnejším i voči rodine, treba neustále vychovávať už od malička. Je potrebné medzi sebou navzájom vždy s úctou rozprávať o rodičoch, o počatých deťoch, o ženách v požehnanom stave i o tých, čo bojujú o život v požehnanom veku či pod ťažkým krížom.

Drahí bratia a sestry! Aby sme sa naučili dokonale poznávať, vážiť si a milovať človeka, musíme poznať Boha. Kde sa buduje spoločnosť bez Boha, tá sa stáva bremenom pre človeka. Človek nie je Bohom, ale má pôvod v Bohu. Má v sebe jeho obraz a nezmazateľnú dôstojnosť. Dvíhame svoj hlas, nie aby sme obviňovali a zraňovali, ale aby sme obhajovali a chránili Boží poriadok, aby tak boli človeku garantované vzťahy, v ktorých sa môže naplno rozvíjať.

Keď sa nás Boh raz jedného dňa z tváre do tváre opýta ako v príbehu z knihy Genezis: Kde je tvoj brat Ábel? (Gn 4, 9) – alebo: Kde je tvoja sestra – čo odpovieme? Odvtedy čo k nám poslal svojho Syna Ježiša Krista, už sa nemôžeme spoliehať na výhovorku: Som ja vari strážcom svojho brata? Áno, ako kresťania máme byť strážcami svojich bratov a sestier, nenarodených, starých i chorých. On nám pripomína: Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých (Mt 18, 10). Je to Ježišova výzva k nám i naša úloha. A preto, že poznáme i milujeme Boha, ktorý je Bohom života, sme o dôležitosti tejto úlohy presvedčení a pevne si za tým stojíme! Nech nás Panna Mária, ktorá darovala Ježišovi pozemský život, privedie k prameňu života – k živému Bohu! AMEN